Kristina Böhmer
Prvýkrát ho telocvikár znásilnil, keď mal šesť rokov. Odvtedy sa to pravidelne opakovalo viac ako štyri roky.
„Drž hubu, nič nepovedz, lebo sa stanú zlé veci,“ počúval ako šesťročný. Sám trvá na pomenovaní „znásilnenie“. Sexuálne obťažovanie je len eufemizmus.
Presne to isté si o tri desaťročia neskôr vypočul od svojej bývalej manželky, keď chcel vydať knihu memoárov. Nechcela, aby sa ich syn dozvedel, čím jeho otec v detstve prešiel, lebo vraj by mu to mohlo ublížiť.
Po štrnástich mesiacoch súdneho procesu a retraumatizácie vyhrala sloboda slova a on mohol verejne porozprávať svoj príbeh z detstva a prezradiť aj svoje meno: James Rhodes.
Koncertný pianista a spisovateľ, pôvodom z Londýna, obyvateľ Madridu, ktorý tlačil na španielsku vládu, aby pripravila nový zákon o ochrane detí. Minulý týždeň ten zákon, ktorý je vo svete prelomový, španielsky parlament schválil.
Príklad pre zvyšok sveta
Žiadna iná krajina nemá podobný zákon, ktorý by na takejto úrovni chránil deti. Svet sa riadi Dohovorom o právach dieťaťa z dielne OSN z roku 1989, ktorý ratifikovali všetky štáty okrem USA. Na národnej úrovni ho však nikto zatiaľ takto nedoplnil.
„Mohli by sme nastaviť štandard pre zvyšok sveta,“ povedala o zákone Lucía Muñozová z vládnej strany Unidas Podemos.
Parlament ho schválil v absolútnej väčšine. Za hlasovalo 268 poslancov, 16 sa zdržalo hlasovania a 57 bolo proti. Nesúhlasili zástupcovia Baskickej nacionalistickej strany a, ako býva zvykom v prípade zákonov obhajujúcich ľudské práva, ultrapravicová strana Vox.
Ak ho schváli senát, tak by do platnosti mohol vstúpiť už v júni.
Ide pritom už o tretí prelomový zákon týkajúci sa ľudských práv z dielne ľavicového dua PSOE a Unidas Podemos. Prvým bol takzvaný Sólo sí es sí zákon, podľa ktorého v sexe len áno znamená áno, všetko ostatné je znásilnenie. Koncom minulého roka potom schválili aj eutanáziu.
Zákon o ochrane detí, ktorému sa pre klaviristovo apelovanie hovorí aj Rhodesov zákon, sa venuje rôznym oblastiam porušovania práv detí od šikany na školách a online šikany cez sexuálne obťažovanie, domáce násilie, sebapoškodzovanie až po násilie v športových centrách, centrách voľného času a detských domovoch.
Jedno z desiatich
V deň, keď takmer celý parlament zatlieskal schváleniu zákona, pianista James Rhodes španielskej televízii RTVE povedal, že „tento zákon je obrovský krok nielen pre Španielsko, ale pre celý svet“ a že to bol „dlhý boj“.
Sexuálne násilie, ktoré zažil aj Rhodes, nie je výnimočné. Celosvetovo podľa dát UNICEF zažilo sexuálne obťažovanie každé desiate dieťa.
Podľa dát ministerstva vnútra bolo v Španielsku v roku 2019 nahlásených viac ako 15-tisíc „útokov na sexuálnu slobodu“. Je to o 11 percent viac ako rok predtým.
Z toho takmer polovica sa týkala detí. Takmer sedem tisíc detí do 18 rokov bolo za jeden rok sexuálne zneužitých, a to sú len tie, o ktorých vieme. Presné čísla nie je možné zistiť, pretože v mnohých prípadoch, najmä ak je útočník niekto z rodiny, zneužívanie nikto nenahlási.
Taktiež treba počítať s tým, že toto číslo pravdepodobne počas pandémie a lockdownu narástlo.
Hanba a vina
Aj preto jedna z najväčších zmien prichádza práve v oblasti sexuálneho násilia. Predĺžila sa lehota, dokedy môže obeť sexuálne zneužívanie nahlásiť. Doteraz to bolo tak, že premlčacia lehota začala plynúť v deň, keď obeť oslávila osemnástku. Od toho momentu mala päť rokov na podanie trestného oznámenia. Neskôr bol skutok premlčaný.
Toto sa v zákone rozhodli predĺžiť s odôvodnením, že obetiam často trvá dlhšie, kým si zneužívanie uvedomia, spomenú si alebo naberú odvahu o ňom hovoriť.
„Záleží na podmienkach, v akých k obťažovaniu došlo. Niektorí si to uvedomia až neskôr, pretože to je niečo, na čo nemôžu myslieť, je to traumatizujúce a nemajú na to konkrétne spomienky, ktoré by sa dali vybaviť vlastnou vôľou,“ vysvetlil pre Denník N psychiater Peter Pöthe.
„Traumatické zážitky sa ukladajú do iného systému pamäti, ako používame napríklad pri učení, takže sa horšie vyvolávajú a nedajú sa vyvolať cielene, ale skôr v rámci emočných spomienok,“ dodal.
Mnohí si zneužívanie síce pamätajú, ale trvá im roky, kým zážitky spracujú a dokážu o nich rozprávať.
„Mal som okolo 35 rokov, keď som sa odhodlal prehovoriť o svojich skúsenostiach, pretože tam bolo toľko hanby a viny,“ povedal Rhodes v televízii RTVE.
Presne to vyšlo aj z analýzy Save The Children, podľa ktorej priemerný vek, v ktorom sa obete rozhodnúť prehovoriť, je 35 rokov.
Dvojitý odkaz
V tom veku začne podľa nového zákona plynúť päťročná premlčacia lehota. To znamená, že človek, ktorý bol v detstve sexuálne zneužívaný, môže páchateľa žalovať kedykoľvek, kým nedosiahne 40 rokov. V prípade závažných prečinov až 55 rokov.
Zákon vysiela obetiam signál, že môžu prehovoriť a že ich spoveď nebude znevažovaná.
„Ak vo vás niekto vyvoláva pocity viny za to, čo sa vám stalo, chcem, aby ste ma teraz dobre počúvali: nič z toho, čo sa vám stalo, nie je vaša vina. Požiadajte o pomoc, pretože niekto vám pomôže,“ povedala ministerka sociálnych vecí Ione Belarrová krátko na to, ako skritizovala španielsku katolícku cirkev za „spoluúčasť“ na krytí sexuálnych zločinov voči deťom.
Zároveň zákon podľa Rhodesa vysiela signál pedofilom, že v tejto krajine nie sú v bezpečí. „Ak si pedofil alebo násilník, už sa nemôžeš skrývať. Ideme po tebe,“ povedal.
Sám sa morálneho zadosťučinenia nedočká. Muž, ktorý ho znásilňoval, už zomrel.
Povedz to len raz
Zákon mení aj legislatívny proces, pretože ten samotný môže byť pre obete sexuálneho zneužívania traumatizujúci.
„Vieme, že zneužívané dieťa musí zvyčajne svoju výpoveď opakovať v priemere trikrát a súdny proces môže trvať aj päť rokov,“ povedala pre BBC Cristina Sanjuanová zo španielskej vetvy organizácie Save the Children.
Podľa Pötheho sa tomu hovorí sekundárna viktimizácia a dochádza k nej u obetí, ktoré musia o svojich zážitkoch rozprávať alebo sa konfrontovať s páchateľom. Aj to sa často stáva, že deti musia vypovedať priamo pred očami človeka, ktorý ich znásilnil.
„Myslím si, že v určitých prípadoch by k tomu vôbec nemalo dochádzať a že ideálne je, keď ten človek nemusí ani vypovedať, pretože to je veľmi náročné a nevedie to k zlepšeniu, ale často k zhoršeniu jeho stavu,“ hovorí o súdnych procesoch psychiater Peter Pöthe.
Často podľa neho priame dôkazy chýbajú a proces je postavený na výpovedi obete, „čo jej môže uškodiť. S tým páchatelia aj počítajú, že ľudia na to budú chcieť zabudnúť, nebudú o tom chcieť niekde rozprávať, pretože to môže byť spojené s pocitom hanby a viny. Je to veľmi náročné,“ uzatvára Pöthe.
Po novom budú v Španielsku deti mladšie ako 14 rokov a ľudia so zdravotným znevýhodnením vypovedať len raz počas vyšetrovania a nebudú musieť prísť do kontaktu s páchateľom, ale iba so špeciálne školeným personálom.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
