Duchovnosť nie je vyhradená pre náboženstvo. Ako vyzerá inteligentná obrana ateizmu
André Comte-Sponville priniesol knihu, ktorú sme v dialógu medzi tábormi veriacich a ateistov potrebovali.
Príde syn za rodičmi a povie: „Mama, otec, som ateista!“ Rodičia s hrôzou pozrú na syna a otec trasúcim sa hlasom povie: „Keby si neveril v Boha, tak to ešte chápem, ale ateista?!“
Táto vtipná a súčasne smutná anekdota približuje pozíciu, do ktorej sú postavené milióny ľudí, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu či viere. Hoci sekularizácia naďalej napreduje, na svete nájdeme veľa miest, kde je ateizmus stále vnímaný ako čosi dekadentné, amorálne a spoločensky subverzívne.
Príkladom sú USA, kde je de facto nemožné, aby sa prezidentom stal neveriaci človek. Po príklady však nemusíme chodiť ďaleko. Stačí sa pozrieť na slovenskú politickú scénu, kde pred voľbami politickí aktéri zrazu v sebe objavujú kresťanskú vieru, ktorá im zabezpečí nejaký ten hlas navyše. (V politických dejinách Slovenska to vyzerá ako osvedčená metóda.)
Za hranicou nového ateizmu
K negatívnej recepcii ateizmu a ateistov prispeli do značnej miery aj predstavitelia takzvaného nového ateizmu (new atheism), ktorí sa aktívne zapájali do verejnej apologetiky ateizmu a rétoricky nešetrili svojich veriacich oponentov. Spomenúť treba hlavne evolučného biológa a zoológa Richarda Dawkinsa, neurológa a filozofa Sama Harrisa, filozofa a vedca Daniela Dennetta a zosnulého publicistu, aktivistu a spisovateľa Christophera Hitchensa.
Všetci štyria veľkou mierou prispeli k šíreniu myšlienok, postojov a argumentov v prospech ateizmu a rozhodne si zaslúžia rešpekt. Zároveň sa stali terčom kritiky, keďže sa zamerali vo svojej kritike hlavne na fanatické a extrémne prejavy náboženskej viery, ktoré zovšeobecňovali. Viera sa pre nich stala symbolom spiatočníctva, iracionality a spoločenskej hrozby, ktorú treba eliminovať. Od ich neraz radikálnej kritiky náboženstva sa dištancovali aj iné sekulárne či ateisticky zmýšľajúce osobnosti z radov intelektuálov, vedcov či filozofov.
Knihy súčasných amerických a európskych ateistov sledujem už dlhší čas. Z toho dôvodu ma príjemne prekvapil český preklad knihy francúzskeho filozofa André Comte-Sponvilleho Duch ateismu. Úvod do spirituality bez Boha (Filosofia, 2020).
Comte-Sponville úplne mení komunikačnú paradigmu medzi veriacimi a ateistami. Jeho kniha je osviežením po množstve konfrontačnej, hyperkritickej až nenávistnej literatúry, ktorá sa nahromadila na oboch stranách. Ako ukazujú recenzie, Comte-Sponvilleho Ducha ateismu prijali pozitívne aj veriaci a ako uviedol autor, aj kresťanskí duchovní sympatizovali (nie verejne, skôr súkromne) s jeho myšlienkami a závermi. V čom sa kniha odlišuje od väčšiny kníh o ateizme?
Vernosť a rešpekt voči koreňom
Comte-Sponville nie je misionárom ateizmu. Hovorí predovšetkým
