Denník N

Jar je tu!

Foto - Ján Púček
Foto – Ján Púček

Všade je kopec vôní, žiadze, lásky, milovania, túžby po prežití. Všade je toľko veľkolepej nádeje.

Autor je spisovateľ

Pozorujem teraz príchod jari. A uvedomujem si, aké je to iné, keď človek nakukne do krovísk za dedinou raz za týždeň, a keď je tam dennodenne, niekedy aj dvakrát, keď je tam ako doma. Dlhý ranný spánok nášho syna zo mňa urobil lepšieho chodca a omnoho sústredenejšieho pozorovateľa. A zároveň mi ponúkol celú kopu zaujímavejších a azda aj dôležitejších udalostí, ako by ma od skorého rána čakali v okienku mrzutého počítača.

Najčastejšie chodíme do starého spustnutého jabloňového sadu, v ktorom rastie aj zopár roztratených orechov a čerešní. Míňame osamelý dom, v ktorom by sme chceli bývať, a vnárame sa za hrdzavý plot do jablčnej húštiny bez nádeje na prežitie. Vládne tu lišajník a práchno.

Za chrbtom nechávame hluk kameňolomu. V hlbokej jame tam sedí ozrutná hrdzavá beštia, ktorá požiera svet. Kameň po kameni. Za tridsať rokov zhltla už celý kopec a neprestáva. Raz zožerie aj samu seba.

Dnes v noci (30. marca) rozkvitli v sade prvé štyri čerešne. Už z diaľky žmurkajú na celú dedinu rozjasnenými očami. A o deň neskôr ich kvitne už sedem! Pribúdajú fialky, hluchavky, prvosienky, ožívajú suché halúzky bazových a šípkových kríkov, ktoré celú dlhú slepú zimu predstierali smrť. Nie, tie listy nerastú. Tie listy vybuchujú! A mne sa na špičku jazyka tisne ako spomienka na dávno zabudnutú chuť krehký verš Erika Jakuba Grocha: „Ach, rastliny, ktoré rastú vtedy, keď ich nevidíme…“

Naša chôdza je taká pomalá, že nevyplašíme ani srnu, ktorá pokojne obhrýza kôru starej jablone. Aj k vtáčkom sa môžeme priblížiť takmer na dotyk. Robíme si zápisky. Štatistiky. (2. apríla: 3 ks zelienka obyčajná, trasochvost biely, stehlík 2x, slávik červienka 1x.)

Počas ranných prechádzok sledujeme rozkvet sveta. Jeho hviezdne chvíľky. Vidíme však aj úpadok. Celé dva týždne pozorujeme postupný rozklad tela drobného hraboša. Nezostane z neho nič, len pár obielených kostičiek, ktorých krehkosť je až dojemná. Neverím, že tento miniatúrny skelet v sebe niekedy mohol ukrývať život!

Naspäť sa vraciame tou istou cestou. Z domu, v ktorom by sme chceli bývať, vyjde rozvážny starší pán. Pýtam sa ho na štíhle dreviny, ktoré vyhúkli na kraji cestičky medzi poľom a sadom. Keď o pár týždňov vyženú listy, naberú exotický nádych, akoby vystúpili zo Štefánikových tahitských fotiek. Hovorí, že je to pajaseň, invazívna drevina, vzápätí však skrúti reč na sad a spýta sa, či sme už videli lišiaka, ktorý v ňom žije. Je vraj veľký ako psisko a hrdzavý ako veverica, len na chvoste má takú bielu guču ako päsť. Zatiaľ nie, hovorím. Ale radi by sme.

Pokračujeme ďalej popod sad. Hukot kameňolomu sa pomaly blíži. Všade je kopec vôní, žiadze, lásky, milovania, túžby po prežití. Všade je toľko veľkolepej nádeje! A ja cítim, že za pár jarných týždňov sme k tejto krajine prirástli zase o čosi pevnejšie, pripútala si nás k sebe neviditeľnými jabloňovými šľahúňmi zo stromov, o ktorých sme si mysleli, že sú dávno mŕtve.

Po dvoch hodinách sa začne náš syn nepokojne mrviť. Prebúdzanie je dlhé, bolestivé a zväčša sa končí krátkym plačom. Rozumiem mu, opúšťa pokojnú krajinu a vracia sa do nepríjemnej, hlučnej a oslepujúcej reality. Cítim to tak isto.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie