Daniel Hevier: Stačí, aby dospelí deťom nezavadzali

Zvládate pandémiu korony, ktorá je tu už viac ako rok?

Osobne ju zvládam lepšie ako spoločnosť všeobecne. Z hľadiska svojej profesie som totiž doma v karanténe takmer celý život. Navyše od začiatku pandémie, teda od marca minulého roka, ma začali pozývať rôzne školy a triedy na svoje online vyučovanie. Teším sa, že dostávam možnosť inšpirovať deti. Buď preberáme dohodnutú látku, alebo sa len voľne rozprávame. A vo voľnom čase píšem, maľujem, skladám, robím nové knihy a projekty.

Čiže žiadne úzkosti z toho, čo nás čaká?

Nie, lebo sa riadim tým, že čo má prísť, to príde, nech by som sa akokoľvek bránil. Samozrejme, nijako to zlu neuľahčujem, a tak poctivo nosím respirátor či rúško, dokonca sa hádam s ľuďmi, ktorí to ignorujú a dýchajú mi na chrbát napríklad v rade na pošte. Pravidelne sa chodím dať testovať, som už aj zaočkovaný prvou dávkou a vyhýbam sa davom. Ťažšie som znášal len to, že som dlho nemohol chodiť do kníhkupectiev, keďže boli zatvorené.

Všimli ste si na deťoch, ktoré učíte online, niečo zvláštne?

Áno. Sú opustenejšie, zraniteľnejšie a atakovanejšie, než som si myslel. Na druhej strane vnímam aj to, že masovo pribúdajú učitelia, ktorí chcú konečne učiť inak – lepšie a hlbšie. Tento proces sa už nebude dať zastaviť.

Trápi ma však, že sa roztvárajú nožnice medzi tými, čo sa počas lockdownu vzdelávať mohli, a tými, čo boli bez šance, lebo nemajú doma vhodné podmienky, počítač či internet. Tento sociálny aspekt je smutný, ešte smutnejšie však pre mňa je, že niektoré dieťa sa aj mohlo vzdelávať, a aj tak to nerobilo.

Máte 65 rokov, na konte okolo sto kníh a desiatky textových hitov pre skupinu Team. Keby ste si vyložili nohy, vyžili by ste v pohode z honorárov a tantiém?

Ale áno, veď už poberám aj penziu. Dôchodok mám slušný, nad priemerom. Toľko som ani nečakal, veď som bol značnú časť života na voľnej nohe. Zrejme sa mi oplatilo poctivo odvádzať dane aj odvody. O peniaze som sa však nikdy výrazne nestaral, zaujíma ma len to, aby som mal na knihy a na bežnú životnú prevádzku.

Pamätám si, ako ste dlho boli na Facebooku a potom ste nadlho zmizli, aby ste sa zase objavili. Raz ste mi spomínali, že ste odišli, lebo vám liezla na nervy úroveň diskusií a zloba. Vrátili ste sa, lebo bez Facebooku dnes nie je možné adekvátne propagovať svoju prácu?

Vrátil som sa, lebo som sa už vyliečil z facebookovej závislosti. Od Facebooku som bol taký závislý, že som sa každý deň púšťal do zbytočných a jalových hádok. Niežeby som občas neuletel aj dnes, ale skôr to už beriem ako komunikačný nástroj. A áno, v čase pandémie je to aj dobrá vec na predaj kníh, keďže kníhkupectvá nefungovali, predávalo sa mi tam len zopár kusov mesačne.

A keďže pripravujem takzvanú neučebnicu pre deti s názvom Škola pre tvoju budúcnosť, potrebujem komunikovať priamo s nimi aj ich rodičmi tak, aby som vedel, čo všetko tam chcú mať. Robím si tak rôzne prieskumy a štatistiky, aké hodnoty preferujú, čo potrebujú vedieť, aké talenty majú a podobne. Bez takejto interakcie by kniha nemohla vzniknúť.

Rypák by sa možno spýtal, či vôbec môže 65-ročný dedko rozumieť detskej duši. Iná vec je, že zo sto kníh, ktoré ste napísali, bolo až 60 venovaných práve deťom.

Mojou výhodou je, že som na rozdiel od mnohých učiteľov a rodičov nezabudol, aké je to byť dieťaťom. Dospelí sa v istom veku zbláznia a všetko detské sa z nich vytratí. Ja mám v sebe dodnes intenzívne pocity a spomienky na to, čo som mal ako dieťa rád, čoho som sa bál, čo som nenávidel, čo som miloval, za čím som plakal a tak ďalej.

K tomu pripočítajme moju celoživotnú skúsenosť s deťmi, keďže pre ne nielen píšem, ale sa s nimi aj stretávam a rozprávam v školách či na besedách. A mám aj tri vlastné deti. Som už dokonca vo veku, keď ma ako deti počúvali rodičia dnešných detí. Mám teda odchovaných viac generácií.

Jasné, nespolieham sa len na tieto insitné skúsenosti, ale čítam aj veľa odbornej literatúry, výskumy psychológov, skúsenosti učiteľov, neurológov, dokonca kriminalistov. To všetko dokopy mi poskytuje trúfalosť, že ešte mám deťom čo odovzdať.

Napísať neučebnicu o tom, ako žiť svoj život, znie marketingovo dobre, ale v konečnom výsledku to aj tak bude čosi ako učebnica. Problém je, že tých je na trhu veľa vrátane zlých. Prečo by vaša mala byť iná a lepšia?

Nemám v sebe tú drzosť, aby som tvrdil, že som vymyslel niečo prevratné, ale faktom je, že väčšina dnešných učebníc má za cieľ byť komunikačným nástrojom medzi učiteľom a dieťaťom. Lenže čo je obsahom? Práve to, čo sa tam rozhodnú dať dospelí. Dajú to tam z pozície „veď len my vieme, čo ty, hlúpe a nevyvinuté dieťa, máš vedieť“.

Ja na to idem inak. V prvom rade sa pýtam detí, čo by sa chceli naučiť. Jasné, žiadne mi neodpovie, že sa chce naučiť vybrané slová či zlomky, ale tie veci sa tam dajú zakomponovať tak, aby sa to naučilo. Pýtam sa preto menších aj väčších detí na všetko možné a pekne mi vychádza, čo potrebujú.

Čo konkrétne teda žiadali napríklad staršie deti?

Jeden maturant mi povedal, že by sa chcel naučiť piť tak, aby potom nevracal, aby mu nebolo zle. Na prvý pohľad je to vulgárna, rebelská a priam nemiestna požiadavka. Lenže