Denník N

Slovenský film, na ktorý sme dlho čakali

V hlavnej úlohe si zahral boxer Peter Baláž samého seba - bývalého olympionika, ktorého život prinúti ešte raz vrátiť sa do ringu. Foto - ASFK
V hlavnej úlohe si zahral boxer Peter Baláž samého seba – bývalého olympionika, ktorého život prinúti ešte raz vrátiť sa do ringu. Foto – ASFK

Doterajších jedenásť ocenení zo svetových festivalov neklame, film Koza je vrcholom slovenskej vlny sociálnych drám. Práve prichádza do našich kín.

Porovnateľne ďaleko to zo slovenských hraných filmov v no­vodobej histórii dotiahol len Môj pes Killer.

Zahraniční recenzenti hovoria o „bezútešnej nádhere slovenského príspevku na Berlinale“ (thecredit.org), vychvaľujú „chladnokrvný umelecký štýl vizuálne pôsobivého hybridu dokumentu a fikcie“ (magazín Variety) a „pochmúrne nakrútený, ale pritom jemný, až temne absurdný príbeh s prvkami čierneho humoru“ (časopis Hollywood Reporter, ktorý mu dokonca venoval titulku).

Film Koza už má impozantných jedenásť cien z festivalov, a to ešte jeho cesta pokračuje, tento týždeň sa premieta v Toronte a práve sa dostal do prestížneho výberu Európskej filmovej akadémie medzi 50 najlepších titulov európskych kinematografie uplynulého roka. Obzvlášť hlavný hrdina, neherec Peter Baláž, ktorý v role rómskeho boxera stvárnil samého seba, si užíva chvíle slávy, v Karlových Varoch mu napríklad gratuloval herec Richard Gere.

Ocenenia neklamú, no nemenej dôležité je, čo Ivan Ostrochovský a jeho tím prinášajú domácemu prostrediu. Koza je film, na aký sa dlho čakalo. Je vrcholom slovenskej vlny sociálnych drám, je minimalistickým príbehom s dôsledne umeleckou formou a navyše predstavuje v našom filme nevídaný posun v zobrazení menšín.

Hrdina – Róm výnimočne nemusí byť iba obeť predsudkov či zlyhania sociálneho systému. Koza nie je úbožiak, čo žobre o náš súcit, ani živel z magického sveta ako u Kusturicu. Jeho príbeh, umocnený tým, že nie je vymyslený, nemá za cieľ lacno dojať diváka. Aj keď také pokušenia obsahuje.

Rodáka zo Žiliny rodičia opustili, keď mal jeden rok, vychovala (a kozím mliekom nadájala, odtiaľ jeho prezývka) ho stará mama. S boxovaním Peter Baláž začal ešte v socializme, napriek nízkej váhe a rómskemu pôvodu sa rýchlo vypracoval na úroveň profesionála. Osemkrát bol majstrom Slovenska, dvakrát Československa, štartoval na Majstrovstvách Európy.

Vrcholom jeho kariéry bol rok 1996, keď boxoval v Atlante na olympiáde. V inej krajine by bol možno za zásluhy za vodou, na Slovensku to dopadlo inak. Profesionálny box u nás upadol a bývalý olympionik oľutoval, že odmietal ponuky zo zahraničia.

Už roky žije s družkou a dcérkou v jednoizbovom byte v rómskej kolónii, kúria si drevom, nájomné zhltne tretinu z polovičného invalidného dôchodku 150 eur. Štyridsiatnik nemá okrem osobitnej školy žiadne vzdelanie či zručnosti. Zostal mu len jeden spôsob, ako si prilepšiť. Je to návrat do ringu, kde so svojím vekom neprerazí, o výhru však ani nejde – ide o udržanie sa v dopredu dohodnutom zápase aspoň pár kôl na nohách.

Dve rozhodnutia

Jeho život sa zásadne nezmenil ani po tom, čo ho oslovil bývalý sused zo žilinskej ulice, filmár Ivan Ostrochovský.

Štyri roky nakrúcania boxerovi finančne pomohli, stále to však pripomína paradoxnú situáciu hrdinu slávneho bosnianskeho hitu Epizóda zo života zberača železa. Aj Koza sa z každého filmového festivalu vracia naspäť do geta a ďalej sa pretĺka.

Mohol to byť ďalší z filmov, aké sme už videli, keby Ivan Ostrochovský neurobil dve zásadné rozhodnutia. Tým prvým je priblíženie k dokumentu, teda línii, ktorá v našom hranom filme má výrazné zastúpenie, ale tu zachádza do krajnosti.

Boxer hrá sám seba a väčšinu situácií v scenári má odžitú, aj keď nie vždy kopírujú jeho život. Aj ostatných päť postáv je založených na výkone nehercov. Umelecké vzdelanie má len skvelý Zvonko Lakčevič ako boxerov manažér. S výkonom, ktorý rodák z Čiernej hory a autor kníh svojráznych receptov podal, sa dá čakať, že sa bude objavovať v ďalších našich filmoch.

Tá druhá vec je zdanlivo s priblížením k dokumentu v rozpore. Autenticitu vo filme si väčšinou spájame s pohyblivou ručnou kamerou, kameraman Martin Kollár tu však celý príbeh skladá z výtvarne pôsobivých statických obrazov.

Formálny minimalizmus okrem dlhých záberov bez pohybu kamery podporuje chýbajúca hudba a strih, ktorý scény odsekáva nečakane, takže nie sme nikdy úplne ponorení do deja. Vždy zostáva odstup, pocit, že vidíme film, a navyše taký, kde si treba domýšľať. Pri tom zostalo v kombinácii sociálnej drámy a roadmovie miesto na humor. Odstup však predovšetkým bráni v lacnom súcite.

Odvaha až do konca

V tomto zmysle Koza nie je objavný film, štýlom mnohým pripomína Rakúšana Ulricha Seidla. Ani doma nie je takým zjavením.

V našom hranom filme sme už z toho predtým veľa videli, akurát bez odvahy byť dôsledný. Skúste zobrať ľubovoľné dielo z posledných piatich rokov a vidíte niečo zvláštne (výnimkou je možno spomínaný Môj pes Killer): tie filmy sú odvážnejšie v prvých scénach, ale potom vymäknú.

Každý náznak avantgardy opadne a z filmu je konvenčnými prostriedkami rozprávaný príbeh, aby divák z kina, nedajbože, neušiel. Naše filmy zbytočne často hrali na dve strany. Ich problém nebol len to, že by boli málo divácke. Práve, že boli málo odvážne a nedivácke, takže sa im vyhýbal divácky aj umelecký úspech a viaceré nešťastne zapadli.

Až s Kozou má divák pocit, že vidí film bez vážnej výhrady či kompromisu, ktorý jasne obstojí aj vo svete.

Problém je, že ani to pre úspech doma nemusí nič znamenať. Môžeme si tipnúť, ako dopadne – do kín príde horko-ťažko tisíc ľudí a po premiére v televízii príde vlna nadávok na „depresívne sociálne drámy bez deja“. Tentoraz však bude chyba v prijímači.

Kultúra

Teraz najčítanejšie