Majú len štyri farby, musia byť na dohľad a starajú sa o ne dobrovoľníci. Slovensko je krajinou turistických značiek

Na Slovensku je toľko turistických trás, že ich celková dĺžka je rovná vzdialenosti medzi Banskou Bystricou a Patagóniou. Je to 14-tisíc kilometrov navzájom prepletených ciest a chodníkov s dôsledným a zrozumiteľným systémom turistických značiek a navigácie.

Starajú sa oň značkári – dobrovoľníci, a to len za symbolickú odmenu. Oficiálne sú ich štyri stovky, ale mnohým z nich už vek nedovolí pochodiť desiatky kilometrov lesných cestičiek a natierať turistické značky a smerovky.

Značkári by mali obnoviť jednu tretinu zo všetkých značiek každý rok na to, aby systém značenia všade dobre slúžil.

Maľovanie značiek na stromy môže pôsobiť ako príjemná a užitočná zábava, no riadi sa spleťou pravidiel, ktoré sú zhrnuté v slovenskej technickej norme Turistické značenie. Značiť smú len kvalifikovaní značkári z Klubu slovenských turistov (KST), s použitím farieb a materiálu, ktoré sú na to určené.

Záujemca o značenie by mal najprv dva alebo tri roky pomáhať ako pomocný značkár. Potom môže absolvovať dvojdňový značkársky kurz a stane sa vyškoleným značkárom, ktorý smie značiť samostatne.

Obnoviť turistickú značkovanú trasu znamená nielen premaľovať značky, ale aj nahradiť poškodené tabuľky či smerovníky a prerezať zarastajúce chodníky. Na niektorých miestach v rámci Slovenska vidno, že sú aj trasy, kadiaľ značkovači neprešli už dlhšie ako tri roky, čo je predpísaný čas obnovovania trás.

„Najťažšia robota pri značení je prerezávanie chodníka. V októbri sme robili časť hrebeňa Nízkych Tatier. Chodník za tri roky tak zarastie kosodrevinou, že sa tam už neviete ani predrať. Musí byť priechodný na meter a pol až tri. Vlastníci súhlasia, či už sú to mestské, alebo štátne lesy. Ani oni nemajú záujem, aby ľudia problematické miesta obchádzali kade-tade,” hovorí Ján Oravec, predseda okresnej značkárskej komisie Klubu slovenských turistov v Banskej Bystrici.

Stovky značkárov

Značkárov a značenie turistických trás má na starosti takzvaná sekcia značenia v Klube slovenských turistov, čo je celoslovenské občianske združenie s asi 22-tisíc členmi, teda priaznivcami pešej, ale aj vysokohorskej, lyžiarskej či vodnej turistiky. Okrem štyroch stoviek vyškolených značkárov eviduje sekcia značenia niekoľko desiatok pomocných značkárov.

Predsedníčka centrály Eva Škutová si nemyslí, že by bolo málo značkárov alebo že by sa nedodržiaval pravidelný cyklus obnovy trás. „Máme aj regióny, kde je menej značkárov, ale potreba značkárov v regióne závisí aj od počtu vyznačkovaných kilometrov v danej lokalite. Takže v nedostatku značkárov nevidím problém. Nemáme problém ani s pravidelnou obnovou turistického značenia. Niekedy sa môže stať, že je výpadok napríklad na jeden-dva roky, pri nepriaznivej zhode náhod. Doteraz sa nám vždy podarilo tento výpadok odstrániť.”

Eva Škutová dodáva, že približne polovicu značkárov tvoria ľudia do 40 rokov.

V niektorých regiónoch však sami značkári priznávajú, že ich je primálo. „Máme 30 značkárov, no aktívnych je 16, ostatní majú nad 80 rokov,” hovorí Ján Oravec.

Mnohí značkári už sú seniormi, a platí to aj o Bratislavčanovi Karolovi Svozilovi. Značkovaniu sa začal venovať až po odchode do penzie, aby mal čo zmysluplné robiť. Teraz už dostal dvoch pomocných značkárov, ktorí sa pre toto hobby rozhodli tiež až na penzii.

V okolí Bratislavy či Žiliny je situácia dobrá, hovorí Miloslav Kubla, predseda bratislavských turistov, ktorý tiež pôsobí v sekcii značenia.

„No napríklad Poprad sa musel zlúčiť s Levočou, pretože tam ostal jeden značkár. Chodili sme pomáhať do okresu Humenné, kde majú asi štyroch alebo piatich značkárov. Osobne som bol značkovať tri chodníky v Runine a ďalší v Novej Sedlici. Chodíme vypomáhať aj do iných lokalít. Považská Bystrica a Púchov je už druhý alebo tretí rok bez predsedu a značkári neznačkujú. Pomáhajú tam trenčianski značkári.“

Desať eur na kilometer

Motivovať záujemcov finančným ohodnotením sa veľmi nedá. Ministerstvo školstva poskytuje ročne na značenie dotáciu 130- či 140-tisíc eur. Za tieto peniaze sa nakupuje predovšetkým materiál – farby, štetce, značkárske kolíky, stojany so strieškami, smerové tabuľky.

Na regionálnej úrovni prispievajú peniazmi aj niektoré vyššie územné celky. V teréne sa preto na smerovkách môžete stretnúť s ich logom. Niekde podporujú značkovanie aj obce, urbáre či iné miestne združenia.

Do finančného mixu sa zapájajú aj nadácie. Napríklad Nadácia Ekopolis má dlhodobý program Živé chodníky, ktorým podporuje konkrétne projekty na lokálnej úrovni.

Značkári majú spôsob odmeňovania, ktorý by im mal pokryť aspoň náklady na jedlo, cestu či opotrebované oblečenie. Pri obnove značenia má značkár nárok na 10 eur za kilometer obnovenej trasy.

„Keď idem do Plaveckého Mikuláša svojím autom, tak je to pre mňa relatívne nerentabilné. Obnovím značenie na dvoch kilometroch a všetko miniem na benzín,” hovorí Karol Svozil. Príjem sa ešte zdaňuje. „Je to dobrovoľnícka činnosť, z ktorej sa pokryjú náklady na to, aby mal človek v ten deň z čoho žiť, dostal sa tam, a prilepšenie na to pivo potom.”

Arnošt Guldan tomu dal systém

Popredný slovenský značkár Arnošt Guldan v knihe Pohľad do dejín značenia turistických chodníkov na území Slovenska označil za rok zrodu turistického značenia 1874. Vtedy sa prvýkrát objavili farbou načmárané znaky na skalách, ktoré mali doviesť turistov k turistickej chate v Štiavnických vrchoch.

Arnošt Guldan (1932 – 2012) bol docentom na Slovenskej technickej univerzite, turistickému značeniu sa venoval dlhodobo a systematicky a písal o turistickom značení publikácie aj učebné texty. On je aj autorom STN (slovenskej technickej normy) Turistické značenie. Aj vďaka nemu značkári začali pracovať s výpočtovou technikou a satelitnou navigáciou.

Značenie najprv nemalo jednotné pravidlá. Pásovú značku v súčasnej podobe začal používať Klub československých turistov v roku 1921. Základné farby boli o niečo pestrejšie než dnes. Okrem červenej, žltej, modrej a zelenej sa používala aj čierna, hnedá, a dokonca ružová a fialová. Smerovky boli drevené a liatinové.

Dnes sa používajú len prvé štyri farby. Červenou farbou sa označujú trasy diaľkového charakteru, napríklad také, ktoré vedú hrebeňmi pohorí. Aj známa trasa Cesta hrdinov SNP, ktorá vedie naprieč Slovenskom z Dukly na Devín, je značená červenou farbou. Modrou farbou sa značia trasy krajského významu, zelenou farbou trasy okresného významu a žltou farbou ostatné.

Československá tradícia

Systém značenia, ktorý vychádza z československej tradície, je v porovnaní so svetom unikátny v dvoch ohľadoch – je jednotný na celom území krajiny a vytvára hustú sieť. Jednotnosť vychádza jednak zo záväznej normy (STN), jednak z toho, že má jedného správcu a centrálnu evidenciu. Správcom je Klub slovenských turistov.

Z rovnakej tradície vychádza aj české značenie, ktoré je takmer totožné so slovenským. Podstatný rozdiel je v tom, že Česi na smerových tabuľkách udávajú vzdialenosť medzi dvoma bodmi v kilometroch. Na Slovensku je však hornatejší terén a údaj v kilometroch by nebol dostatočne výpovedný.

Poľské značenie sa síce na to naše v mnohom podobá, no nie je centrálne spravované a neexistuje k nemu záväzná norma. Je preto pestrejšie a aj regionálne odlišné.

Ani v alpských krajinách nie je značenie unifikované. V Rakúsku sa forma značenia mení podľa regiónu. Napríklad v Dolnom Rakúsku pracujú s farbami ako u nás, inde je len tradičná červeno-bielo-červená značka. Dôležitejšie trasy majú v bielom pásiku aj číslo trasy. Veľkosť značiek je náhodná.

V anglosaských krajinách je zas zaužívaná forma pomenovaných chodníkov (tzv. trails), ktoré sú buď okruhmi, alebo vedú z bodu A do bodu B. Nevytvárajú sieť, ktorá by dávala turistovi voľnosť v plánovaní a zároveň istotu pohodlnej orientácie.

V Švédsku sú na frekventovaných trasách kvalitne spracované smerovníky, no chodníky buď nie sú značkované vôbec, alebo sú označené tzv. mužíkmi, čo sú malé pyramídky z kamenia. Frekventované trasy, ako napr. Kungsleden (Kráľovská cesta), sú značené červeno zafarbeným vrchom kameňa alebo jednoduchým pruhom. Turisti sa môžu orientovať aj podľa značenia pre snežné skútre. To však niekedy vedie cez podmáčané územie, ktoré je v zime zamrznuté.

O koľko hodín tam budeme?

Smerové tabuľky sú buď kovové, alebo kompozitné (z kovu a plastu) – tie však majú nižšiu odolnosť voči vandalizmu, dajú sa ľahšie ohnúť či úplne zlomiť.

Smerové tabuľky udávajú najbližšie ciele a čas, koľko to k nim bude trvať. Časy kedysi spočítal značkár tak, že trasu viackrát prešiel a vypočítal priemer. Dnes sa časy vypočítavajú podľa profilu trasy za pomoci algoritmu.

Na čas vplýva stúpanie, klesanie a charakter terénu, či treba použiť reťaze, či ide o skalnatý, hôľny terén a podobne. Dôležitá je aj strmosť stúpania a klesania. Klesanie, ak je mierne, pohyb urýchľuje, a ak je príliš prudké, tak ho spomaľuje.

Na výpočet času používa Klub slovenských turistov od roku 2005 algoritmus, ktorý je zapracovaný do softvéru na evidenciu turistických značených trás. Do výpočtu vstupuje vzdialenosť, stúpanie a klesanie. Na rovine pracuje s rýchlosťou 4,2 km/h a podľa reliéfu pridáva alebo uberá. Ráta aj s prestávkami. Značkár ešte musí zohľadniť miestne podmienky na trase, ako napr. technické pomôcky či zložitejší terén. Výsledný čas zaokrúhli na najbližších 5 minút.

Cieľom nie je predpovedať skutočný čas pre každého turistu a v každom počasí – to je individuálne. Dôležitá je objektivizácia a z toho vyplývajúca vzájomná porovnateľnosť rôznych trás.

Všetky miesta, na ktorých sú umiestnené smerovníky, sa v odbornej terminológii nazývajú TIM-y, alebo turistické informačné miesta. Vždy je na nich tabuľka s názvom miesta a s nadmorskou výškou, evidenčným číslom a rokom obnovy tabuľky. Ďalej jednotlivé smerové tabuľky, ktoré majú tiež uvedený rok. Podľa toho viete, či časy na nich už prešli cez algoritmus alebo sú ešte po starom.

Výnimku z jednotného výzoru predstavuje Tatranský národný park. Tam vykonávajú údržbu značenia Štátne lesy TANAPu. Používajú totožnú normu, no smerovníky majú iný výzor – tabuľky sú v žltej, ozdobnejšej forme.

Značka má rozmer 10×10 centimetrov. Vo výnimočných prípadoch môže merať 20×20 alebo až 30×30 cm. Ide o takzvanú volavku – veľkú značku, ktorú máte zbadať napríklad z opačného konca lúky.

Značkári nemajú pomôcku, ktorá by im pomáhala dodržať presné rozmery značky. „Na štetci mám vyryté zárezy,” hovorí Karol Svozil. „Každý pásik po tri centimetre a medzi nimi polcentimetrová medzera. A potom – mám to v oku.”

Klub slovenských turistov značí aj lyžiarske trasy. V strede je farba ako pri bežnej značke, ale horný a dolný pásik sú oranžové. Oranžové sú aj tabuľky na smerovníkoch.

Okrem pásových značiek sa v teréne stretneme aj s významovými, ktoré turistov privedú k prameňu, k zrúcanine alebo k miestu s výhľadom.

Farby, ktoré sa smú použiť, sú presne určené technickou normou. Patria sem dva typy farieb. Líšia sa spôsobom riedenia: buď vodou, alebo riedidlom. Karol Svozil hovorí, že značkári uprednostňujú tie, ktoré sa riedia vodou, pretože sú ekologickejšie.

Od značky ku značke

Ako prebieha obnova značenia? „Stretneme sa raz ročne na začiatku sezóny, šéf nám rozdelí trasy. Nie je pravidlo, že obnovujem stále tú istú značku. Niektorí to preferujú, iní majú radšej striedanie úsekov.”

Obnova značenia má pár základných zásad. Spravidla je to tak, že od jednej turistickej značky by mal turista vidieť na ďalšiu. Osobitnú pozornosť treba venovať odbočkám, kde musí značkár na zmenu smeru upozorniť šípkou na strome. Hneď za rázcestím kreslí takzvanú navádzaciu značku a onedlho značku potvrdzovaciu.

Existuje aj tzv. značka útechy. Napríklad keď idete kilometer dlhou poľnou cestou alebo alejou, z ktorej neodbočuje žiadna ďalšia cesta, značkár by aj tu mal nakresliť značku každých 250 metrov v jednom smere, aby ste si boli istí, že idete správne.

Keď je značka stará, opatrne ju ošúcha kefou tak, aby sa strom nezničil. Na zdrsnenom povrchu bude nová farba lepšie držať. Keďže strom rastie, značka sa zväčšuje tiež. Pri obnove treba dodržať rozmer 10×10 centimetrov. Na prípadné zatieranie zvyšku starej značky sa preto používa hnedá alebo sivá farba, podľa farby stromu.

Pred obnovou značenia si treba pozrieť predpoveď počasia. „Teraz už sú sofistikované predpovede a nestane sa mi to čo pred desiatimi rokmi,“ spomína Karol Svozil. „Značkoval som trasu na Vápennú a na vrcholovú mohylu som natrel tri farby značiek. Prišiel dážď a celá betónová mohyla bol jeden farebný fľak. Umyť to bol problém. Ešte keď je vodová farba, tak sa to dá, ale pri syntetickej je to horšie.”

Zmiznuté smerovky, polepené tabule

Keď niekto príde s nápadom na nový turistický chodník, v prvom rade sa urobí prieskum terénu, či je vhodné tadiaľ viesť turistickú trasu. Klub slovenských turistov potom obvykle rokuje s obcou, ktorá osloví majiteľov pozemkov. Obec si vyžiada aj súhlas od ochrany prírody. Sekcia značenia následne pridelí trase evidenčné číslo a môže sa vyznačiť.

Trasy sa niekedy prekladajú, napríklad aby sa obmedzil kontakt cyklistov a peších turistov na tej istej asfaltovej ceste. Iné značkované trasy zanikli v minulosti kvôli ochrane prírody alebo začleneniu územia do vojenského priestoru. Značky v teréne sa potom musia zatrieť.

Dlhodobým problémom je úmyselné poškodzovanie turistického značenia. Arnošt Guldan vo svojej knihe citoval článok z časopisu Krásy Slovenska, ktorý túto tému rozoberal už v roku 1923. Značkár z oblasti Nízkych Tatier sa sťažoval, že „skoro každú značku od hydroelektrárne po Kyslú ktosi zo zlomyseľnosti, škodoradosti alebo z hlúposti dorúbal a na kameňoch dotĺkol“.

Karol Svozil hovorí, že v súčasnosti opakovane mizne turistické značenie v oblasti Plaveckého Mikuláša na Záhorí. „Vyznačili sme novú zelenú značku cez Jeleniu horu. Iniciovala to miestna obyvateľka. Dole pod Jeleňou horou sme spravili smerovník a smerovka pravidelne zmizla. Na záver minulého roka bol už preč celý smerovník. Ďalší smerovník zmizol z neďalekej Amonovej lúky, chýbali aj smerovníky Červená hora a Plavecký Mikuláš, vodojem. Jeden z nich sa našiel hodený v jazierku pod Mon Repos.”

Miloslav Kubla objednal nové smerovníky a počas tohto roka všetko opravia, ale trestné oznámenie nepodal. Nepredpokladá, že by policajti páchateľov našli, a aj tak ide len o priestupok.

Istý čas, približne tri roky, sa Miloslav Kubla stretával s tým, že od rázcestia na bratislavskom Kamzíku boli v približne polkilometrovej vzdialenosti od smerovníka pozatierané všetky značky vrátane cyklistických, a to do všetkých smerov.

Aj banskobystrickí značkári majú problém s tým, že im zmizne tabuľka či celý smerovník. „Teraz sa mi to stalo na Urpíne: zakopali sme nový smerovník so strieškou, dali nové tabuľky. O dva roky po ňom ostala len diera v zemi.”

Smerovky poškodzujú aj sprejeri. Jánovi Oravcovi prekážajú aj nálepky, ktoré turisti lepia na smerovníky a aj smerové tabuľky. „Strašne ťažko sa to dáva dole. Keď robíme údržbu, tak tyč natierame, ale tie nálepky sa natierať nedajú. A z nových smerových tabuliek sa to de facto dole ani nedá dať – majú na sebe fóliu a tá sa potom trhá. Niektorí nalepia nálepky aj cez text.”

Slávne trasy majú meno

Niektoré turistické trasy na Slovensku majú špeciálne pomenovanie. Sú tri druhy: magistrála, cesta a chodník.

Magistrála je diaľkového charakteru, prekonáva jedno alebo viaceré pohoria. Je väčšinou značená červenou značkou. Najkratšia má 44 km, najdlhšia takmer 250 km. Pomenovaná môže byť podľa pohoria ako Tatranská a Veľkofatranská magistrála alebo podľa regiónu ako Ponitrianska, Kysucká, Záhorácka či Východokarpatská magistrála. Rudná magistrála spája pohoria s baníckou históriou a Štefánikova magistrála miesto pádu Štefánikovho lietadla pri Ivanke pri Dunaji s mohylou na Bradle.

Cesta môže byť veľmi dlhá aj krátka; dôležité je, čomu je venovaná. Najznámejšia a aj najdlhšia pomenovaná trasa je Cesta hrdinov SNP, ktorá vedie naprieč celým Slovenskom z Dukly na Devín. Meria 763 kilometrov s prevýšením vyše 36-tisíc metrov. V publikácii Arnošta Guldana sa uvádza, že tento názov schválili už v roku 1959. Stredne dlhou je Cesta Márie Széchy medzi hradmi Muráň a Fiľakovo, ktorá je venovaná Márii Széchy, známej ako Muránska Venuša. Kratšími sú Partizánska cesta na južnej strane Nízkych Tatier a Pieninská cesta popri Dunajci.

Pomenovaný chodník je kratší a býva venovaný spomienke na významnú osobnosť. Vybrané pomenované chodníky:

• Chodník Arnošta Guldana z Tepličky nad Hornádom na Medvediu hlavu pri Spišskej Novej Vsi
• Chodník Martina Kukučína z Jasenovej cez Veľký Choč do Lúčok
• Chodník sv. Cyrila a Metoda z Piešťan do Podhradia cez Považský Inovec
• Chodník P. J. Šafárika z Nálepkova do Jelšavy
• Chodník ikon z Uličského Krivého do Topole v Poloninách
• Partizánsky chodník zo Starých Hôr do Španej doliny v Starohorských vrchoch
• Chodník Rudolfa Drozda z Nového Mesta nad Váhom na Čachtický hrad
• Chodník Petra Školnu z Bystričian na Jaseňovu skalu vo Vtáčniku
• Chodník kpt. Miloša Uhra z Holubyho chaty pod Veľkou Javorinou do Lubiny
• Chodník Kamila Linharta z Banskej Bystrice na Skalku
• Chodník Jurka Szomolányiho od Červeného mosta na Košarisko v Malých Karpatoch
• Chodník Janka Bojmíra z Konského dolu do Vápennej doliny cez Tlstú vo Veľkej Fatre
• Chodník drotárov z Dlhého Poľa do Kolárovíc na Kysuciach
• Chodník Andreja Kmeťa v Štiavnických vrchoch