Denník N

Rada od zahraničného Škóta: Nepotrebujeme ďalšie referendum

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Prieskumy naznačujú, že Škótska národná strana by mohla získať absolútnu väčšinu. Preto bude opäť požadovať referendum o nezávislosti, čím by sa celkový počet referend o ústavnom postavení Škótska zvýšil na štyri.

Autor je britsko-americký historik

Škótsky nacionalizmus bol mojou vstupnou bránou do politiky. Písal sa rok 1979. Mal som 15 rokov, čo je vek, keď je ľahké považovať náladu davu futbalových fanúšikov za dôvod ústavnej zmeny. Rok predtým sa Škótsko prebojovalo do finále futbalových majstrovstiev sveta v Argentíne. Po prvom kole nepostúpilo. Prehralo s Peru a remizovalo s Iránom, ale nejako dokázalo zvíťaziť nad Holandskom 3:2, keď sa do našich spomienok vryl krásny gól, ktorý strelil Archie Gemmill.

Ešte dôležitejšie bolo, že len pár týždňov pred prvým referendom o „devolúcii“ – prenesení právomocí na škótske orgány –, ktoré sa konalo 1. marca 1979, škótsky ragbyový tím v zápase s Anglickom na Twickenhamskom štadióne remizoval 7:7. (V Škótsku je remíza s Angličanmi považovaná za „morálne víťazstvo“.) Dodnes si pamätám nával adrenalínu, mravčenie na chrbte, pripravenosť nasadiť bajonety a energiu, ktorú som cítil v časoch, keď sme s kamarátmi zo školy spievali neoficiálnu hymnu Škótsky kvet. Marx napísal slávnu vetu, že náboženstvo je ópium ľudstva. Ale nacionalizmus je kokaín buržoázie.

Čo sa dostavilo potom, boli abstinenčné príznaky. Bol to bolestný krok do prozaickej politickej reality. Referendum z roku 1979 sa pýtalo: „Chcete, aby sa uplatnili ustanovenia škótskeho zákona z roku 1978?“ Toto bol odkaz na legislatívu prijatú umierajúcou labouristickou vládou Jamesa Callaghana, ktorá počítala so vznikom Škótskeho zhromaždenia. Niečo viac ako polovica (51,6 percenta) z tých, ktorí hlasovali, odpovedalo „áno“.

Novela zákona (práca Georga Cunninghama, Škóta, ktorý bol členom britského parlamentu za londýnsky volebný obvod) však vyžadovala, aby hlasovalo „áno“ najmenej 40 percent z celkového počtu voličov, inak bude celý zákon zrušený. Pretože však účasť bola iba 64 percent, celkový počet hlasujúcich za nebol dostatočný, ale predstavoval len necelú tretinu oprávnených voličov. Bol som skľúčený a rozhorčený. Matne si spomínam na minimálne jeden pästný súboj vo vlaku s chlapcom, ktorý vyjadril s výsledkom spokojnosť.

Možnosti pre Škótov

Podľa sentimentálnych slov zo Škótskeho kvetu sú tieto dni už minulosťou, a ja dodávam, že v minulosti musia aj zostať. Politické nálady, aké som spomínal – opojný kokteil vlastenectva a bojovnosti –, sú záležitosťami, z ktorých treba vyrásť, podobne ako napríklad z nadmerného pitia a oblečenia pútajúceho pozornosť. Odišiel som na univerzitu v Anglicku, študoval som históriu a uvedomil som si, aký je to všetko úplný odpad.

Úbohí, utláčaní Škóti, zajatí Angličanmi? Škótsky kráľ Jakub VI. sa nemohol viac potešiť, keď v roku 1603 zdedil anglickú korunu a stal sa tak Jakubom I.

Škótska elita prijala úniu parlamentov oboch národov v roku 1707, pretože im umožnila prístup k anglickému bohatstvu po katastrofálnych stratách spôsobených Darienským projektom, ktorého cieľom bolo kolonizovať dnešnú Panamu. Keď sa v 18. a 19. storočí Britské impérium rozširovalo, Škóti boli nadproporčne zastúpení v takmer každej funkcii. Zamestnávali ľudí vo Východoindickej spoločnosti, riadili karibské plantáže a usadzovali sa v Amerike i v iných častiach sveta, čo je ústredná téma mojej knihy „Impérium“.

Vo svetových vojnách 20. storočia mali škótske pluky nadproporčný podiel v bojoch za kráľa a krajinu. „To nie je možné, ty žltý bastard!“ bola reakcia jedného člena 51. divízie, keď v júni 1940 dostal od anglického dôstojníka rozkaz zložiť zbrane. Takéto dôkazy pridávajú na dôveryhodnosti príbehu o dvoch vojakoch zo Škótskej vysočiny sledujúcich evakuáciu pláží v Dunkirku. „Áno, Jack,“ povedal jeden druhému, „ak sa Angličania vzdajú, bude to dlhá vojna.“

Aj v mieri dalo Spojené kráľovstvo generáciám Škótov oveľa väčšie možnosti postupu, ako by sa im inak dostalo. Celkovo možno považovať až jedenásť premiérov za Škótov (Bute, Aberdeen, Gladstone, Rosebery, Balfour, Campbell-Bannerman, Law, MacDonald, Douglas-Home, Blair a Brown) a otcom Davida Camerona bol Ian Donald Cameron, narodený v grófstve Aberdeenshire. Jedným z dôvodov, prečo sa súčasnému premiérovi Borisovi Johnsonovi v Škótsku darí tak zle, je skutočnosť, že hoci je pravnukom osmanského pašu, ktorý sa narodil v Amerike, k moci sa dostal vďaka tomu, že čiastočne naplnil karikatúru anglického horenosa.

Katastrofálny omyl

Bohužiaľ, a čiastočne je to Borisovou vinou, absolútny odpad škótskeho nacionalizmu sa vrátil. 6. mája idú voliči v Škótsku voliť. Posledné prieskumy verejnej mienky naznačujú, že Škótska národná strana by mohla získať absolútnu väčšinu. Ak je to tak, bude opäť požadovať referendum o nezávislosti, čím by sa celkový počet referend o ústavnom postavení Škótska v priebehu piatich desaťročí zvýšil na štyri.

Škótsko získalo devolúciu na druhý pokus v roku 1997. Krátko po drvivom víťazstve v máji toho roku Tony Blair (narodený v Edinburghu a so vzdelaním z tamojšej Fettes College) splnil svoj programový záväzok tým, že vyhlásil ďalšie referendum, tentoraz však s dvomi otázkami: či má alebo nemá vzniknúť škótsky parlament a či by takáto inštitúcia mala alebo nemala mať „právomoci ovplyvňujúce dane“.

Obidve otázky boli zodpovedané kladne (74,3 percenta, respektíve 63,5 percenta) a na účasti už nezáležalo. V roku 1999 sa konali voľby a prvýkrát od roku 1707 sa v Edinburghu zišiel parlament.

Chúlostiví Škóti, ktorí v tom čase viedli Labouristickú stranu a tým aj celú Veľkú Britániu – nielen Blair, ale aj Gordon Brown, Donald Dewar, Robin Cook a mnohí ďalší –, si s láskou predstavovali, že decentralizácia otupí škótsky nacionalizmus. Katastrofálne sa mýlili.

Po získaní 56 kresiel zo 129 možných v prvých škótskych voľbách v roku 1999 sa labouristi v roku 2016 scvrkli na klub 24 poslancov. Škótska národná strana sa chopila moci v roku 2007, keď získala 47 kresiel. Väčšinu (69 kresiel) získala v roku 2011. V nadväznosti na toto víťazstvo Cameron súhlasil s tretím referendom v roku 2014, tentoraz s otázkou: „Malo by byť Škótsko nezávislou krajinou?“

Tu sa musím k niečomu priznať: pred siedmimi rokmi som sa zúčastnil kampane „Nie“ a bolo mi úľavou, keď sme vyhrali pomerom 55,3 percenta ku 44,7 percenta, a to aj napriek pozoruhodne vysokej účasti 84,6 percenta. To mal byť koniec, najmä po tom, čo Škótska národná strana v roku 2016 stratila väčšinu. Lenže to sa nestalo.

Nech si idú

Zdá sa, že začiatkom tohto roka bol Johnson odhodlaný nepodľahnúť tlaku SNP na vyhlásenie ďalšieho referenda o nezávislosti. Teraz však zamútili vodu škótski konzervatívci: „Len ďalšie štyri kreslá,“ tweetovali 8. apríla, „a SNP získa väčšinu a uskutoční ďalšie rozporuplné referendum o nezávislosti. VY to môžete zastaviť, ale IBA tak, že svoj hlas dáte @ScotTories.“ Zjavným problémom tohto argumentu je, že ak to nebude fungovať, ak ľudia budú stále hlasovať za SNP v dostatočnom počte, aby získali väčšinu, potom bude ďalšie referendum o nezávislosti ťažké odmietnuť.

To pomáha vysvetliť nedávne varovanie môjho kolegu z Bloombergu Maxa Hastingsa, že Veľká Británia je „nebezpečne blízko k existenčnej kríze“, a to nielen z dôvodu rastúceho rizika odtrhnutia Škótska, ale aj z dôvodu čoraz hustejšej atmosféry na hranici medzi Severným Írskom a Írskou republikou. (Hastings predpokladá „írske zjednotenie… v priebehu jednej generácie“.)

Pre tých ľudí, ktorí stratili knihu Rozpad Británie od Toma Nairna, publikovanú v roku 1977, keď som bol tínedžerským prívržencom odtrhnutia, je k dispozícii nové a aktualizované dielo s názvom Ako končí Británia od škótskeho novinára Gavina Eslera. Posledné volebné prieskumy potvrdzujú Eslerovu analýzu. Podpora škótskej nezávislosti vlani prudko vzrástla, aj keď v posledných mesiacoch došlo k jej oslabeniu. Prívrženci odtrhnutia viedli v januári priemerne o 6,3 percenta, kým v marci už iba o 0,6 percenta.

Zarážajúce sú zistenia, že britskej populácii ako celku by príliš neprekážalo, keby sa Spojené kráľovstvo rozpadlo. Podľa januárového prieskumu Sunday Times takmer polovica (49 percent) anglických a waleských voličov a 60 percent severoírskych voličov uviedlo, že si myslí, že je pravdepodobné, že v nasledujúcich desiatich rokoch Škóti vyhlásia nezávislosť, a 45 percent anglických voličov uviedlo, že by ich buď „potešilo“, alebo by ich „neobťažovalo“, ak by sa to stalo. Najmenej 71 percent škótskych voličov a 57 percent anglických voličov by „potešilo“ alebo „neobťažovalo“ írske zjednotenie.

Zdá sa, že tieto posuny v postojoch ilustrujú, že jediným zákonom dejín je zákon nezamýšľaných dôsledkov. Keď sa v roku 2016 hlasovalo o brexite, rozdiely boli takmer rovnako prekvapivé ako celkový výsledok. Anglicko a Wales hlasovali za vystúpenie z Európskej únie zhruba rovnakým rozdielom (53 percent proti 47 percentám). Škótsko však hlasovalo za zotrvanie v EÚ v pomere 62 k 38 a Severné Írsko 56 percent k 44 percentám.

A čo peniaze?

Tradičný názor hovorí, že táto rozdielnosť dala SNP dokonalú príležitosť na oživenie sna o nezávislosti Škótska. Nejde len o to, že brexit predstavuje pre niektoré časti škótskej ekonomiky skutočné problémy. Je tu aj skutočnosť, že zotrvanie v Spojenom kráľovstve už nevyzerá ako ekonomicky bezpečná alternatíva, ako sa zdalo v roku 2014. A teraz môže byť nezávislosť prezentovaná ako cesta späť do Európy.

No napriek tomu by ma zaujímalo, aký presvedčivý je tento argument. Na rozdiel od roku 2014 je Škótsko už mimo EÚ, ale rovnako ako v roku 2014 by po hlasovaní o nezávislosti muselo požiadať o pripojenie k Únii. Medzi existujúcimi členskými štátmi existuje dostatočný odpor proti separatizmu ako takému, čo by tento stav sťažilo alebo prinajmenšom spomalilo (to sa týka napríklad Španielska, ktoré má v Katalánsku svojich vlastných separatistov). A Škótsko by napokon našlo čakáreň preplnenú „kandidátskymi krajinami“: Albánskom, Republikou Severné Macedónsko, Čiernou Horou, Srbskom a Tureckom. (Niektorí by povedali, že SNP by sa v takejto spoločnosti cítila ako doma, pretože kultúra tejto strany je oveľa balkánskejšia než baltská, nehovoriac o škandinávskej.)

Nezávislosť by spôsobila i značné bolesti hlavy z hľadiska národnej bezpečnosti. Od roku 1998, keď Veľká Británia vyradila svoje taktické bomby WE.177, je program Trident jediným britským operačným systémom jadrových zbraní. Skladá sa zo štyroch ponoriek triedy Vanguard kotviacich vo vojenskom prístave Faslane v zálive Gare Loch, 40 míľ severozápadne od Glasgowa. Zároveň je dosť ťažké predstaviť si britskú armádu bez škótskych regimentov, aj keď, ako ukazuje Simon Akam vo svojej nesentimentálnej knihe Striedanie stráží, kaledónska bojová tradícia je dnes už len tieňom svojho starého ja.

Pokiaľ ide o menové a fiškálne ťažkosti spojené s nezávislosťou, sú všetky takmer neprekonateľné. Aký podiel z britského štátneho dlhu by zdedilo nezávislé Škótsko? Akú menu by používalo? Najväčšie banky v krajine už vydávajú odlíšiteľné bankovky, sú však úplne kryté bankovkami Bank of England. Škótsko by nemohlo ľahko prijať euro, kým je mimo EÚ (hoci Kosovo tak urobilo).

A nesmieme zabudnúť ani na to, že škótska libra mala pred rokom 1707 hodnotu jednej dvanástiny anglickej libry. Ako by dopadlo Škótsko bez súčasnej dotácie z juhu? „Je tu škótska ropa“ nie je najlepším sloganom v čase, keď sa údajne postupne odchádza od fosílnych palív, a severomorská ropa sa aj tak míňa (jej produkcia vrcholila v roku 1999 a odvtedy prudko poklesla).

Zázrak dejín

Potom je tu drobná záležitosť neveľmi pôsobivých výsledkov SNP pri spravovaní tých verejných služieb, za ktoré bola strana zodpovedná v posledných štrnástich rokoch.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie