Denník N

V koži Michaila Šiškina

Noční vlci na Slavíne- Foto - Denník N - Vladimír Šimíček
Noční vlci na Slavíne- Foto – Denník N – Vladimír Šimíček

Študoval som ruštinu a v Rusku (aj mimo Moskvy), na Ukrajine a v Bielorusku som strávil dosť času. Možno preto čoraz častejšie neverím vlastným očiam.

Občas mám chuť vyskúšať si, aké by bolo žiť aspoň chvíľu životom niekoho iného, prejsť pár krokov v jeho topánkach a pochopiť, prečo myslí a koná tak, ako koná. Byť vojakom, policajnou psychologičkou, špiónom, stroskotancom na opustenom ostrove, mladou ženou hľadajúcou korene, psou blchou, Obyčajným Človekom bez majetku, lietajúcim kobercom či fanúšikom Ľuboša Blahu.

U niektorých z týchto postáv, samozrejme, štruktúrovanejšie myslenie predpokladám iba v rámci fantastických žánrov. Literatúra to umožňuje. Za súčasnou realitou však fantázia nekonečne zaostáva. Kedysi dávno som kamarátke navrhol, aké by asi bolo, keby sme si mohli na 24 hodín vymeniť telá. Pripúšťam, viac ako ženský pohľad na svet ma zaujímal skôr pobyt v ženských sprchách. „A ako by si ty využila príležitosť prežiť deň v mojom tele?“ spýtal som sa. „No, neviem, asi by som šla rýchlo domov a nejako to už vydržala.“

Martin M. Šimečka nedávno napísal článok, ako si v záujme zachovania duševnej rovnováhy musí občas naordinovať komunikačný pôst týkajúci sa najmä určitého typu politických vyjadrení a sociálnych sietí. Úplne mu rozumiem.

Akokoľvek by som chcel mať možnosť sledovať konfrontáciu viacerých názorov a postojov, občas je moja reakcia na manipulatívnu aroganciu, neslušnosť, zlobu a hlúposť tak prudko alergická, že jednoducho nedokážem počúvať.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie