Všimnite si, prosím, že výnimočne neironizujem
Český pesničkár Vladimír Merta napísal impozantnú knihu, ktorá sa obsahom a štýlom, veselo ignorujúcim románové pravidlá, celkom vymyká bežnej produkcii. Popelnicový román si vyslúžil nomináciu na cenu Magnesia Litera.
A nakoniec dobrá rada, povedal si Vladimír Merta a užasnutému i vyčerpanému čitateľovi, ktorý práve dorazil päťsto strán jeho Popelnicového románu, v skromnom postskripte poradil, aby si slobodne zvolil taký sled kapitol, čo ho prevedie labyrintom, v ktorom sa on, autor očividne (bohužiaľ, či chvalabohu?) stratil. Samozrejme, Merta sa aj na samom konci knihy s chuťou hrá, tak ako v celom románe, ktorý sa svojou (ne)kompozíciou, obsahom, štýlom i celkovým vyznením úplne vymyká bežnej prozaickej produkcii.
Veď ak si autor myslí, a on si to naozaj myslí, že jeho knihu možno z jednotlivých fragmentov poskladať akokoľvek a vždy bude fungovať, mohol to čitateľovi poradiť hneď na úvod. A ten, ak by Mertu poslúchol, mohol by román čítať na „preskačku“, kdekoľvek sa na jeho prúd rozprávania napojiť a rovnako aj kedykoľvek z neho vystúpiť. Avšak nezískal by, ale ani nestratil, nič. Vysvetlenie je prosté.
Svojrázna kronika polstoročných dejín
V anotácii vydavateľstva Galén sa síce píše, že ide o postmoderný román, no neskrotný Merta ide oveľa ďalej, než si dovolí postmoderna, a v likvidovaní akéhokoľvek náznaku kompozície nekompromisne prekračuje všetky „hranice dovoleného“.
Zámerne rezignuje na príbeh, hlbšiu charakteristiku postáv, dejovosť či chronológiu, všetky románové pravidlá podriaďuje zaplavujúcej lavíne textu plného alúzií, bonmotov, názvov či úryvkov piesní vlastných i cudzích, parafráz, anekdot, glos, trefných postrehov, jazykových hračiek, rozhovorov, zveličení či narážok na známe diela, a to všetko s patričnou dávkou humoru, irónie a sarkazmu.
Román zahŕňa zhruba polstoročie českých či československých dejín, ktoré Merta podrobuje svojmu ostrovtipu, rozdelené do troch navzájom sa prelínajúcich časových rovín – obdobie normalizácie, prvé roky po nežnej revolúcii a súčasnosť.
Chronológiu teda nahrádza už spomínaný labyrint množstva prevažne krátkych kapitol, označených jednou, dvomi či tromi hviezdičkami, ktoré sa vzťahujú k jednotlivým časovým rovinám a poskytujú čitateľovi prvú pomoc v orientácii v texte, v ktorom to, čo sa práve odohráva, ani náhodou nevyplýva z predchádzajúceho.
Vzdelanosť renesančného človeka
Odmena za nie jednoduché čítanie je však sladká, Mertovo na prvý pohľad (možno ešte aj na druhý, ale potom už nie) zdanlivo nekontrolovateľné chŕlenie slov srší obdivuhodnou vzdelanosťou renesančného človeka, režiséra, architekta, básnika a hudobníka. Srší znalosťou dejín, svetovej literatúry, umenia, náboženstva či filozofie a nekonečnou imagináciou, ktorá je dôverne známa z jeho pesničkárskej tvorby, kde text je takmer vždy čistokrvnou viacvrstvovou básňou plnou zašifrovaných odkazov.
No kým Merta-folker sa musí vtesnať do primeraného časového rozsahu skladby a jej kompozičných a interpretačných limitov, Merta-spisovateľ môže uvoľniť stavidlá svojej bezbrehej fantázie a jazykovej ekvilibristiky.
Na historických kulisách posledného polstoročia našich dejín sa knihou tiahne téma literatúry. Prívlastok metaromán, ktorým autor charakterizuje svoju knihu, je napĺňaný priebežným hľadaním, nachádzaním či strácaním rukopisu Popelnicového románu (tu treba upresniť, že kým v slovenčine popolnica značí urnu, v češtine je popelnice aj nádoba na smeti, a tak treba vnímať český názov knihy), ako aj občasným oslovením čitateľa („Všimnite si, prosím, že výnimočne neironizujem“).
Úškrn nad neduhmi literárneho sveta
Literátom je aj jeden z dvojice protagonistov, prechádzajúcich všetkými časovými rovinami románu, intelektuál Merdl z filozofickej fakulty, oplývajúci pseudovedeckými prázdnymi múdrosťami, ktorý si nevie predstaviť svoju existenciu bez života za katedrou. Jeho náprotivok, „androš“ Hever z kotolne, síce nevdojak tiež privonia ku komunite literátov (a, samozrejme, stane sa tiež nechcenou súčasťou anabázy strateného rukopisu), ale jeho postava je nositeľom sveta undergroundu a má zjavné Mertove sympatie.
Lenže autorovi nestačí len Merdl, ktorý „dostal poslednú šancu habilitovať na bieloruskej univerzite tretieho veku“, ale Merta siaha aj na nedotknuteľných („Žiť v pravde, alebo pravdivo v lži?“).
