Na simulovanej misii máme len štyri litre vody na deň, vraví astrobiologička Musilová, ktorá možno poletí k Mesiacu

V rozhovore sa dočítate aj:

• prečo vedcov nahnevalo, keď Elon Musk vystrelil auto do vesmíru,
• kedy vznikajú konflikty na simulovaných vesmírnych misiách a prečo sa ich účastníci takmer nesprchujú,
• akú stravu si cviční astronauti pestujú na svojich vlasoch a bradách,
• prečo je na misii, v karanténe i v bežnom živote dôležitý humor.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Z milióna ľudí ste postúpili do užšieho výberu na „letenku“ okolo Mesiaca. Čo ste museli splniť a čo vás v rámci výberového procesu ešte čaká?

Najprv sa mohli prihlásiť ľudia z celého sveta, preto sa ich tam prihlásilo milión. V ďalších kolách nám už kládli detailnejšie otázky. Napríklad prečo chceme letieť do vesmíru, ako tým chceme pomôcť ľudstvu a podobne. Japonský miliardár Jusaku Maezawa, ktorý túto súťaž organizuje, chce vo svojom tíme kreatívnych ľudí, a preto tretie kolo spočívalo v tom, že sme mali o sebe natočiť video. Teraz je nás zhruba tisíc a ďalšími kolami budú osobný pohovor a zdravotné testy. Rozhodnutie o tom, kto poletí, by malo padnúť do konca júna. Vyberú len osem ľudí, takže to bude dosť náročné, ale verím, že mám šancu.

Čím ste sa snažili vo výbere zaujať?

Venujem sa astrobiologickému výskumu, čiže hľadaniu stôp života vo vesmíre. Mám za sebou skoro 30 simulovaných misií na Mesiac a Mars. Tieto misie sa snažím prezentovať aj z ľudskej stránky. Píšem napríklad rubriku Zápisník z denníka veliteľky pre stránku space.com a verím, že ľudí by zaujímali aj zápisky z letu okolo Mesiaca. Dúfam, že kombinácia vedeckých a popularizačných ambícií mi spolu s kreatívnou stránkou dáva šancu uspieť vo výbere.

Prečo by ste teda chceli letieť do vesmíru?

Vždy som po tom túžila. Ale nie preto, aby som si to odškrtla zo zoznamu vecí, ktoré chcem vidieť. Prostredníctvom výskumu by som chcela pomôcť ľudstvu. Či už získať odpovede týkajúce sa života vo vesmíre, alebo pri budovaní trvalých výskumných staníc mimo Zeme.

Ako by vám let okolo Mesiaca pomohol v kariére? Napríklad keby ste sa ako vedkyňa hlásili na dlhodobú vesmírnu misiu?

Mať za sebou let do vesmíru, realizovať počas neho experimenty a popularizovať vesmírny výskum sú určite veci, na ktoré vesmírne agentúry berú ohľad. Takže si myslím, že takáto skúsenosť by mi veľmi pomohla k tomu, aby ma raz vybrali aj na komplikovanejšie misie. Napríklad na tie, v rámci ktorých sa budú stavať prvé základne na Mesiaci alebo Marse. Ale zatiaľ môžem o týchto veciach len snívať.

Prečítajte si

V izolácii vám pomôže rozbitie jednotvárnosti, radí slovenská veliteľka simulovanej vesmírnej misie

Ako dlho by takýto let okolo Mesiaca trval?

Zatiaľ to vyzerá tak, že približne týždeň. Cieľom SpaceX je dostať ľudí ďalej, ako sa kedy dostali v rámci misií Apollo.

Pred takmer desiatimi rokmi vyhral letenku na orbitálny let Slovák Róbert Vokál, no spoločnosť zameraná na vesmírny turizmus, ktorá ho tam mala dopraviť, skrachovala. Ak by ste postúpili, leteli by ste s Muskovou SpaceX, ktorej sa momentálne veľmi darí. Aká je pravdepodobnosť, že sa tento turistický let uskutoční, a kedy?

Môžem len špekulovať, ale SpaceX sa naozaj veľmi darí, takže dúfam, že zrušenie nehrozí. Môže sa však stať, že sa im nebude dariť technologicky, to sa nedá odhadnúť. Ak všetko pôjde dobre, malo by sa letieť v roku 2023.

Aký je rozdiel v záťaži na astronauta, keď okolo Mesiaca iba preletí a keď na ňom aj pristane?

Pri pristátí môže nastať množstvo problémov, ktoré ho môžu stáť život. Zároveň musí pri pristátí prejsť rôznymi fyzicky ťažkými etapami, naproti tomu pri lete to teleso iba obletí a situácia v rakete sa nemení. Keď vyjde zo zemskej atmosféry, tak je niekoľko dní v bezváhovom stave, čomu sa telo postupne prispôsobí. No na Mesiaci je približne šestinová gravitácia Zeme, na ktorú si treba nanovo zvykať, a pri návrate na Zem ho to celé čaká ešte raz. Pre telo je to veľmi náročné.

Momentálne sa o potenciálnom živote vo vesmíre diskutuje skôr na Marse a v okolí Venuše než na Mesiaci. Tam sme ho už definitívne vylúčili?

Stopy života na Mesiaci sú zatiaľ veľmi nepravdepodobné. Už miliardy rokov na ňom nebola žiadna vnútorná geologická aktivita, nie je tam skoro žiadna atmosféra, takže život na povrchu by bol vystavený žiareniu a slnečným vetrom. Takisto to nevyzerá tak, že by tam existovala voda v tekutom stave a iné látky, ktoré život, aký poznáme, potrebuje. To neznamená, že tam nemôže byť, ale v tom prípade by to muselo byť niečo úplne iné, než si dnes vieme predstaviť.

Vieme však, že na Mesiaci existujú takzvané lávové jaskyne. Podobne ako na Marse a tu na Havaji, ktoré skúmam počas simulovaných misií. Takéto prostredie pod zemou vytvára životu útočisko aj v extrémnych podmienkach. Ale skôr predpokladám, že sa niečo nájde v takýchto jaskyniach na Marse než na Mesiaci.

V akých extrémnych podmienkach na Zemi žijú takzvané extrémofily, ktoré skúmate?

Na Zemi sa zatiaľ našiel takýto extrémny život všade, kde sme hľadali. Či už tam bol extrémny tlak, kyslosť alebo slanosť. V hĺbkach oceánov aj v atmosfére poletujú rôzne organizmy, ktoré s vetrom cestujú tisícky kilometrov. Ak si život vie nájsť cestu v extrémnych prostrediach na Zemi, je veľká nádej, že si ju vedel nájsť aj na iných planétach.

Čo je najextrémnejší typ života, s ktorým ste sa zatiaľ stretli?

Asi organizmy, ktoré dokážu prežiť obrovské dávky žiarenia. Keď si predstavíte žiarenie, ktoré by v sekunde zabilo človeka, tak existujú mikróby, ktoré v pohode prežijú desaťtisícnásobne väčšiu dávku. Astrobiológov dlho trápila otázka, prečo takéto organizmy na Zemi vôbec existujú. Našťastie, máme hustú atmosféru, ktorá nás pred takýmto žiarením chráni, takže nemajú evolučný dôvod existovať.

Zistili ste, načo im je takáto schopnosť?

Tie mechanizmy, ktoré mikróby chránia pred žiarením, pravdepodobne používajú aj na ochranu pred strašným vysušením. Takto si organizmy chránia a opravujú DNA v tých najsuchších častiach Zeme. Dlhodobo som skúmala, či malo evolučne jedno vplyv na druhé a či sa najskôr vyvinuli mechanizmy na prežitie v suchu, pričom schopnosť prežiť extrémne žiarenie je vlastne bonus. Doteraz to nevieme s istotou, ale je fascinujúce, čo všetko dokážu tieto organizmy prežiť a ako sa vedia dostať aj z tých najhorších situácií.

V prípade apokalyptickej nukleárnej vojny, ktorá by vyhubila ľudstvo, by sme nedokázali zničiť všetok život?

Je to veľmi pravdepodobné.

Extrémofily nahrávajú aj teórii, že život prišiel na Zem z vesmíru, napríklad na nejakom meteorite. Súhlasíte s ňou?

Verím, že panspermia, čiže prenos života vo vesmíre pomocou asteroidov a komét, môže fungovať. Nemáme stopercentný dôkaz, ale pri výskumoch meteoritov, ktoré dopadli na Zem, sa zistilo, že mohli mať v sebe organické látky. Nevylučujem, že takto mohol vzniknúť aj život na Zemi. Teórií je veľa.

Ktorá momentálne vyhráva?

Momentálne to vyzerá tak, že vznikol v hlbinách oceánov. Zmiešala sa tam horúca voda, rôzne chemikálie a minerály a kombináciou týchto elementov mohli vzniknúť prvé organizmy.

Stopy života hľadá aj vesmírna misia Perseverance, ktorú na Mars vyslala NASA. Čo by tam mohla nájsť?

Stopy minulého alebo súčasného života bude hľadať v usadeninách podobných tým, o ktorých na Zemi vieme, že dokážu dlhodobo zachovať organické látky. Že nájdeme život, ktorý na povrchu Marsu stále prežíva, je podľa mňa dosť nepravdepodobné, lebo podmienky sú tam už dlhšie veľmi nehostinné. Astrobiológovia však dúfajú, že nejaký život bude v lávových jaskyniach pod povrchom. Ale opäť platí, že tam možno existuje niečo úplne iné, čo nás prekvapí.

Keď sme sa spolu rozprávali pred asi ôsmimi rokmi, hovorili ste, že astrobiológia je okrajovým odborom výskumu vesmíru a často bojujete s tým, že nie je braný vážne. Zmenilo sa to?

Veľmi. Momentálne je astrobiológia celosvetovo uznávaná veda, ktorá sa vyučuje na univerzitách, venujú sa jej vesmírne agentúry, ale aj firmy, ako napríklad SpaceX. Tento predmet vyučujem aj na International Space University, učila som ho na Masarykovej univerzite v Brne a bude aj na Slovenskej technickej univerzite, kde pôsobím.

Kedy nájdeme stopy života vo vesmíre?

To by som aj ja rada vedela. Ale technológie na výskum svetov, ktoré existujú mimo našej slnečnej sústavy, sa rýchlo zlepšujú. Vieme, že existuje veľa planét okolo iných hviezd, ktoré sú podobné Zemi. Takže možno pomocou špičkových teleskopov, ktoré skúmajú svety ďaleko od našej sústavy, niečo nájdeme. Pomocou technológií, ktorými sa zaoberá najmä inštitút SETTI, možno od mimozemšťanov zachytíme nejaký signál z ďalekého vesmíru. Vďaka misiám ako Perserverence budeme, dúfam, čoskoro vedieť aspoň to, či na Marse niekedy život bol. Myslím, že to bude závisieť hlavne od financovania vedy a technológií.

Ako to momentálne vyzerá s financovaním NASA a vesmírneho výskumu v USA?

Zdá sa že, Biden a jeho administratíva sa sústreďujú skôr na vesmírne aktivity spojené so Zemou. To je, samozrejme, potrebné, hlavne v čase klimatických zmien. Ale je pravda, že o to menej sa potom investuje do návratu na Mesiac a misií na Mars. Preto je dôležité, že sa o vesmír zaujímajú aj firmy ako SpaceX. Budúcnosť vidím práve v úzkej spolupráci s komerčným sektorom. Bez toho budeme stále závislí od toho, či nejaká mocná krajina bude chcieť investovať práve do vesmírnych letov alebo sa budú donekonečna odsúvať.

Negatívna stránka takejto spolupráce je, že bohatí ľudia, ktorí tieto firmy vlastnia, si nedávajú až taký veľký pozor na pravidlá, ktoré nastavila vedecká komunita. Astrobiológov veľmi rozhnevalo, keď Elon Musk poslal auto do vesmíru bez povolení a bez toho, aby to auto bolo poriadne vyčistené. Hrozila tak kontaminácia iného vesmírneho telesa, keby to auto niekde pristálo. Dúfam, že ľudia z komerčného sektora budú čoraz viac spolupracovať s vedcami, aby sme takýmto problémom predišli.

Vrátili ste sa zo simulovanej mesačnej misie, ktorej ste velili. Ako vyzerá deň na „Mesiaci“?

Budíček a raňajky máme pomerne skoro. Sme tam šiesti a pravidelne v pároch rotujeme v tom, kto bude variť. Všetko sa robí z lyofilizovaného (podobné ako sušené – pozn. red.) jedla, k dispozícii máme len štyri litre vody na osobu denne. Tie používame na pitie, varenie a umývanie. Preto sa väčšinou aj týždne nesprchujeme. Ak, tak si napustíme trochu vody do vedierka a hádžeme to na seba. Počas raňajok ich ako veliteľka vediem denným programom, zisťujem ich vedecké plány, plánujeme prípadnú expedíciu do terénu v skafandroch, alebo výskum na stanici.

Ako vyzerá výskum v teréne?

Máme veľmi prísne protokoly, aby sme vôbec mohli vyjsť zo stanice. Musíme si dať skafandre a prejsť vzduchovou komorou. Okolo nás je veľmi náročný terén, kde hrozia všelijaké nebezpečenstvá, lávové jaskyne sú tiež dosť nevyspytateľné, takže dávam svojej posádke niekoľkodňový tréning, kým vôbec môžu ísť do terénu. Sme obmedzení kyslíkom len na 3-4 hodiny, takže dovtedy musíme všetko stihnúť a včas sa vrátiť.

Čo sa deje po návrate z takejto expedície?

Máme spoločný obed. Ako veliteľka sa snažím všetkých motivovať, aby sme trikrát denne jedli spoločne. To je jediný čas, keď sa spolu môžeme baviť aj o nevedeckých témach a spoznávať sa. Poobede je buď ďalšia expedícia do terénu, alebo sa každý venuje svojmu výskumu na stanici. Každý tiež musí aspoň polhodinu cvičiť a ešte pred večerou napísať správu z dňa. O siedmej sa potom otvorí komunikačné okno so Zemou, počas ktorého majú „analógoví astronauti“ dve hodiny na poslanie svojich vedeckých správ riadiacemu stredisku na Zemi. V rámci neho získavame aj povolenie na ďalšie expedície. Potom spoločne večeriame, a ak máme ešte nejakú energiu, tak si niečo spolu zahráme alebo pozrieme. Ale to nebýva často.

Aké experimenty prebiehajú na stanici?

Napríklad pestujeme v skleníkoch stravu pre astronautov. Je to experiment od študentov z Gymnázia v Skalici, ktorý vyhral súťaž Misia Mars. Akurát prebieha jej tretí ročník. V rámci tohto experimentu navrhli študenti používať vlasy posádky na zúrodnenie pôdy. Je to super nápad, lebo nám stále rastú. Bola by ich škoda ostrihať a vyhodiť.

Čo na tých bradách a vlasoch pestujete?

Funguje to tak, že po zozbieraní ich rozkladáme v chemikáliách, aby z nich vznikla tekutina. Tú potom pridávame do pozemskej zeminy alebo do lávových kameňov. Na misii, ktorá nedávno skončila, sme testovali špenát a kukuricu. Skúšali sme tam použiť aj vrecká z čaju, aby sa zbytočne nič nevyhadzovalo. Zistili sme, že bez čaju a vlasov rastú tieto plodiny veľmi pomaly. Čaj trochu pomôže, ale po pridaní vlasov sa špeciálne kukurici darí oveľa lepšie. Rástla až trikrát rýchlejšie. Našou ďalšou výzvou je zistiť, ako vyčistiť vlasy od všetkých kozmetických prípravkov, aby sme ich nemali v jedle.

Ako dlho trvá takáto misia?

Momentálne organizujem hlavne pre pandémiu dvojtýždňové misie, ale mali sme už aj niekoľkomesačnú či ročnú.

Dva týždne na simulovanej misii znejú ako dobrodružstvo, ale rok v takýchto podmienkach musí byť veľmi náročný. Ako to ľudia zvládajú?

Vtedy tie misie dosť meníme. Počas dvojtýždňovej misie môže človek pracovať na doraz a prekonávať sa. Pritom aj po tých dvoch týždňoch sú ľudia veľmi vyčerpaní, tešia sa na čerstvú stravu a sprchu. No dlhšie misie sú ako maratón. Človek sa na to musí postupne pripraviť a počas misie musí viac oddychovať, aby sa nevyčerpal príliš rýchlo. Vedecké aktivity musia byť naplánované na celý rok, aby sa tam človek nenudil, lebo nuda v minulosti spôsobila na misiách veľa problémov.

Aký najväčší problém ste na stanici ako veliteľka museli riešiť?

Najhoršie problémy som riešila počas dvoch misií, na ktoré som do posádky musela zobrať ľudí, ktorých som neschválila. Boli mi, takpovediac vnútení vesmírnou agentúrou. Keď vyberám posádku, hľadám ľudí, ktorí vedia spolupracovať, majú skúsenosť so životom v extrémnych podmienkach a sú rôznorodí. Najradšej vyberám posádky, ktoré sú zmiešané, čo sa týka pohlaví aj národností – proste čím pestrejšie, tým lepšie.

Keď si však nemôžem vybrať, tak sa môže stať, že tá osoba nebude pasovať k ostatným, ako v týchto dvoch prípadoch. Sú to nepríjemné situácie, ale našťastie nikdy nedošlo k tomu, že by sa napríklad ľudia pobili. Počas dlhodobých pobytov vo vesmíre bude dobrý výber veľmi dôležitý.

Prečo je dôležité vyskúšať si dlhodobú vesmírnu misiu nanečisto?

Vesmír je nebezpečné miesto, kde ľudia môžu veľmi ľahko zomrieť, pokiaľ nebudú všetky veci nastavené perfektne. Na Zemi treba pred letom do vesmíru otestovať tisíckrát nielen rovery a rakety, ale aj ľudí a podmienky, v akých budú žiť. Nejaké problémy totiž zaručene nastanú. Na simulovaných misiách zisťujeme, čo sa môže stať, ako to riešiť, ako vybrať správnych ľudí a aké experimenty sa dajú vo vesmíre robiť.

Kto využíva vaše skúsenosti?

Rôzne vesmírne agentúry a firmy. Momentálne mám napríklad spoluprácu s NASA so strediskom Goddard. Potrebujú vedieť, ako dlho trvá odobrať vzorku z jaskyne, keď máme na sebe skafander a rukavice. Z môjho výskumu sa zistilo, že to trvá trikrát dlhšie a musíme to robiť na tri pokusy. Keď na sebe človek nemá skafander, tak to trvá iba pár hodín a spraví to na jeden pokus, avšak nám to trvá oveľa dlhšie a spôsobuje to rôzne bolesti chrbta. V lávových tuneloch sme totiž dlho a v nepríjemných pozíciách.

Na takýchto misiách sa človek asi cíti aj dosť osamelo. Nedá sa to úplne porovnať, ale určitú izoláciu a nepohodlie pociťujeme už vyše roka pre pandémiu aj na Zemi. Máte nejakú radu, ako si spestriť život v izolácii?

Na misiách najlepšie fungujú dobré medziľudské vzťahy. Je dôležité nájsť si dobré spôsoby, ako spolu žiť s rodinou alebo spolubývajúcimi v karanténe, a keď sme sami, tak pokračovať v komunikácii s ľuďmi virtuálne. Dôležitou súčasťou toho celého je humor, ktorý je potrebný dennodenne.

Treba si dávať pozor aj na individuálne šťastie. Keď sa človek necíti dobre, treba si nájsť na seba čas a oddýchnuť si. Veľa ľudí upadlo do toho, že pracujú 24/7, lebo stále sedia za počítačom. Deň si preto treba striktne rozdeliť na hodiny na prácu, pre seba a pre rodinu či blízkych. Keď žijete s inými ľuďmi, treba brať na vedomie, že každý túto situáciu prežíva inak. Niektorí sa uzatvorili do seba, iní potrebujú pozornosť. Preto je dôležité mať pre druhých pochopenie, aj keď po čase má takejto obmedzenej koexistencie plné zuby každý.

Pomôže aj také spestrenie ako zavesenie nových obrazov či striedanie športových aktivít, aby človek nemal pocit, že je vo väzení, ale že je to náš momentálny život, ktorý sa dá užiť aj v týchto nových podmienkach, ktoré nás obmedzujú.

Kedy nastupujete na ďalšiu misiu?

Teraz mám za sebou pol roka, keď som bola skoro stále na misii, tak som sa rozhodla, že si doprajem trochu oddychu. Aspoň od tých misií na sopke. Požiadali ma byť veliteľkou trojtýždňovej misie na mori. Bude podobnejšia Marsu v tom, že budeme naozaj izolovaní vo veľmi náročných podmienkach, kde sa nám môže stať čokoľvek. To je síce možné aj na sopke, ale tam sa aspoň naša stanica nehýbe a nehrozia nám veľké vlny a vietor, keďže bude akurát obdobie hurikánov. Expedície budeme robiť v potápačskom výstroji, takže to bude náročnejší level, ale teším sa na zmenu.

Vy si predstavujete oddych tak, že si na mori oddýchnete od sopky ?

Asi tak. Ale medzi nimi bude aj niekoľkotýždňový oddych, aby som trochu dobehla „život na Zemi“, ktorý už vyše polroka zanedbávam.

Je vo výskume vesmíru viac žien, ako keď ste začínali svoju vedeckú kariéru?

Ešte stále ich nie je toľko čo mužov. Ale pamätám si, že keď som sa pred šiestimi rokmi prvýkrát zúčastnila letného programu Medzinárodnej vesmírnej univerzity, všetci sa veľmi tešili, že 30 percent účastníkov sú ženy. To bol veľký rekord. Teraz som tam hosťujúcou profesorkou a za posledné dva roky je polovica žien nielen z účastníkov, ale aj z nás vyučujúcich. V tomto sme sa veľmi polepšili a mám z toho radosť.

Ženy, ktoré sú nadané na technické vedy a zaujíma ich vesmír, tu boli vždy. Čo sa teda mení a ako sa snažíte inšpirovať ich k štúdiu vesmíru? 

Najlepšia cesta, ako prilákať viac žien do vesmírneho sektora, je ukázať im ženské vzory. Sama som si všimla, že čím viac žien bolo na mojej misii, tým viac sa ich prihlásilo v ďalšom kole. Podobne to funguje aj s rôznymi menšinami, ktoré si možno menej veria. Za posledný rok som mala na misiách dokonca viac žien ako mužov.

Veľmi dôležitá je aj popularizácia. Čím viac vieme sprístupniť tento výskum mladým ľuďom, nielen ženám, tým viac sa do neho budú zapájať. Nechcem sa sústrediť len na ženy a dievčatá, chcem ukázať, že vieme spolupracovať. Verím, že aj ja viem byť vzorom pre mladých mužov. Aj preto som spoluautorkou knihy Žena z Marsu, ktorou som chcela priblížiť svoj životný príbeh a vzbudiť u ľudí záujem o vesmír.

Aké vesmírne sci-fi by ste nám odporučili na dlhé pandemické večery?

Najradšej mám kombináciu zaujímavého príbehu s rôznymi faktami, z ktorých sa niečo naučím. Preto sa mi veľmi páči kniha Marťan, v ktorej sa autor sústredil na realistické vysvetlenie technických záležitostí. Vyrastala som na knihách od Isaaca Assimova a jeho Nadácii či Ja, robot. Zbožňovala som aj Dunu od Franka Herberta. Všetky majú v sebe vedecké fakty aj zaujímavý príbeh, ktorý vtiahne aj človeka, ktorý nie je vedcom.