Denník N

Nedeľná nekázeň: Viera by nemala byť ako otravná hlasná hudba od susedov

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Nech už je naše presvedčenie o svete a o jeho zmysle akékoľvek, nikdy nemôže byť natláčajúcou melódiou, ktorá druhých znásilňuje.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Džentlmen je človek, ktorý vie hrať na saxofón, ale neurobí to. Je druh hudby, ktorý človeku pomáha, upokojuje ho, ale je aj hudba, ktorá nám v nedeľu poobede nedovolí si kľudne pospať, lebo susedov syn musí hrať na to hrozné violončelo.

Hudba, ak je správne zvolená, má terapeutické účinky. Na oddych a wellness srdca hľadáme v náboženstve a meditačných technikách spojenie s pozitívnou energiou lásky. Svoje ovocie to prinesie, keď v nás táto duchovná melódia zobudí naše vnútorné spiace dobro.

Náboženstvo nemôže zostať na úrovni tvrdosti a suchých pravidiel, zastaranej neživej tradície a bojového útočného ducha. Potom by to bol ten death metal, ktorý svojimi tvrdými bubnami a rozbíjaním gitár na pódiu budí v človeku to „zvieracie“.

Po kontakte s Bohom, s vyššou silou lásky a hocičím vznešene duchovným, by mal človek mať svoje srdce ako hudobný rádiový reprák, ktorý druhým spieva utišujúce povzbudzujúce pesničky. Mamka svojmu bábätku spieva uspávanku, aby upokojila jeho maličké srdiečko. Aj keď sme už dospelí, tiež máme strach z výziev života. Potrebujeme duchovných ľudí, čo budú prenášať Božiu melódiu prijatia.

Vývinoví psychológovia zistili, že keď sme starší, začíname strácať odvahu hľadať nové pesničky, ktoré by sa nám páčili. Náš hudobný vkus zastane na jednom bode. A tak si aj ja napríklad dookola púšťam populárne piesne z 90. rokov, lebo som bol vtedy šťastný a už nemám odvahu hľadať šťastie aj teraz. To je zlé státie na jednom mieste, keď sa srdce človeka prestane vyvíjať a napredovať a už nie je schopný prijať nové výzvy.

Ale náboženstvo vo svojej podstate je vec, čo sa stále vyvíja a núti človeka rozmýšľať, hľadať, uvažovať a diskutovať. Ak by ustrnul na niektorých pevných bodoch, ktorých sa nikdy kŕčovito nepustí, tak nebude žiť v tej dôstojnej slobode a rozlete, ku ktorým ho Boh sviežo povoláva. Náboženská zatuchnutosť nemôže už kvalitne prenášať Božiu hudbu, ktorá má predsa svieži, radostný rytmus, ktorý ide stále dopredu.

Je mi smutno, keď vidím utopiť sa úžasný ľudský potenciál v hrabaní sa v jednotlivých konkrétnych morálnych pozíciách až natoľko, že sa pojem „veriaci človek“ spája často už len s karikatúrou človeka, ktorý je priam posadnutý točením sa okolo boja, napríklad proti sexualite. V celej prírode cítim výkrik Boha, ktorý sa snaží dať ľudstvu vedieť: „Už sa konečne začnite sústrediť na to, čo som vám v Ježišovi zanechal ako posolstvo. Majte sa radi. Neubližujte si. Snažte sa pochopiť jeden druhého. Nehryzte sa.“

V paneláku počúva večer asi osem rodín rockovú hudbu. Jedna dobrovoľne a sedem nedobrovoľne. Ten jeden prinúti všetkých, aby počúvali, čo on púšťa. Nech už je naše presvedčenie o svete a o jeho zmysle akékoľvek, nikdy nemôže byť natláčajúcou melódiou, ktorá druhých znásilňuje. Pravda je plachá. Len čo ju niekto začne nasilu ukazovať, vybledne, ba až sa stratí. Je to vzácna princezná, ktorú nemôžeme používať na zviditeľnenie seba a svojho ega.

Človek je tvor spoločenský. Týka sa to aj hudby. Mladí idú na koncert svojej obľúbenej popovej hviezdy, iní idú do filharmónie na orchestrálny koncert klasickej hudby, ďalší vypustia svoje emócie pri riadnej metalovej akcii. Nedá sa povedať, že jedno je lepšie ako druhé. Je to len iný vkus. Nám ako ľuďom hrozí, že pohŕdame duchovnými tradíciami, ktoré sú odlišné od nášho vlastného videnia. Vždy ma povzbudzuje, ako pápež František vie oceniť hodnoty lásky všade, kde nájde jej pozitívne črty. A tým chráni cirkev, aby sa nestala len ďalšou sektou uzavretou vo vlastnej škatuľke.

Keď človek spieva, vkladá do svojho prejavu aj viacej emócií, aj viacej seba. Na rozdiel od hovoreného slova ho to nenecháva chladným. Preto zaľúbený mladík spieva svojej dievčine pod oknom na gitare piesne lásky, lebo to viac zbližuje ich srdcia. Je dobré, aby sme svoj život naozaj nielen žili, ale aj slávili. Aby naše srdce začalo spievať. Nech je to pieseň lásky. Základnou črtou dobrého človeka je, že sa druhí cítia v jeho blízkosti dobre, že načúvajú jeho melódii, ktorú šíri.

Viete, že niekedy je refrén pesničky taký chytľavý, že či chceme, alebo nechceme, stále nám znie v hlave. Dokonca aj keď sa nám nepáči, ale stále bude dookola otravovať. Aj to, čo spievame svojím prejavom, ostáva v srdciach druhých ako emocionálna stopa. Nech to, čo stále opakujeme ako refrén, je niečo pozitívne, niečo povzbudzujúce. Nikto predsa nedá do refrénu slabú myšlienku – každý umelec tam vloží jadro piesne. Okrem mojej obľúbenej skupiny Horkýže Slíže – tí to zaklincovali piesňou, ktorej refrén znel: „My máme silný refrén jak hovado, každý ho hmká celý deň od rána…“ Ak raz túto pesničku človek počuje, už ju „neodpočuje“ a je názorným príkladom, ako mu – či chce, či nechce – znie v hlave aj mesiace.

A náboženstvo si musí dať pozor, aký refrén používa. A ktoré témy doň vkladá. Lebo sa môže stať, že ľudia pri hľadaní lásky prepnú na inú rádiovú stanicu. Veď ako dosiahneš, aby violončelo pekne znelo? Predáš ho a kúpiš si husle. V každom prípade: nech je náš osobný refrén krásny text prijatia a lásky s povzbudzujúcou melódiou. Máme jeden druhého ako dar, nie ako bremeno. Žime mentalitu daru.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Nedeľná nekázeň

Komentáre

Teraz najčítanejšie