Hranice nie sú korzo, povedal Husák a Stanislavu už režim nepustil za manželom do Izraela
Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.
Komunistický režim zabránil návratu Stanislavy Melečkovej za manželom do Izraela a zničil ich lásku.
Pred časom sme uverejnili príbeh československého reprezentanta v hádzanej Igora Bielika, ktorý sa s rodinou po invázii 21. augusta 1968 rozhodol emigrovať na Západ.
Bez váhania sa k nim pridala Stanislava (Sláva) Melečková, vtedy Kopálová, Igorova veľká láska. Osem mesiacov strávili u príbuzného v Austrálii, kde sa Sláva a Igor zosobášili. Neskôr sa odsťahovali do Izraela, kde Igor dostal výhodnú ponuku od hádzanárskeho tímu.
Sláva sa rozhodla navštíviť na Vianoce 1969 rodičov, keďže ich smutné listy neutíchali, československý režim ju však už nikdy nepustil z Československa za manželom.
Dvakrát sa stretli v Rumunsku, než sa rozviedli a koncom 70. rokov si založili rodiny. Bývalí manželia zostali v priateľskom styku.
Otec študoval aj napriek nesúhlasu rodičov
Sláva Melečková sa narodila 11. septembra 1945 v Prievidzi po skončení 2. svetovej vojny ako prostredná dcéra rodiny Kopálovcov.
Otec pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny. Napriek nesúhlasu svojho otca navštevoval osem rokov gymnázium v Prievidzi, kam denne dochádzal z dediny pri Partizánskom. Bez akejkoľvek podpory rodičov vyštudoval vysokú lesnícku školu v Prahe, kde získal štipendium.
„Nech mi nikto nehovorí, že chudobní študenti nemohli študovať, len museli chcieť,“ dodáva Stanislava.
Po štúdiách sa vrátil do Prievidze. Celý život bol čechoslovakistom: „Celé moje detstvo žil tou Prahou a organizoval stretávky.“
Mama bola učiteľka a s otcom sa zoznámila už na gymnáziu v Prievidzi. Otec bol členom Demokratickej strany. Mama spomínala, že po komunistickom puči vo februári 1948 ho jedného dňa varoval kamarát, že v noci budú „chytať demokratov“, aby sa skryl. Otec vtedy naozaj na pár dní zmizol. Členstvo ho po celý život negatívne sprevádzalo v kádrovom posudku. „Za červenú knižku by do strany nevstúpil, ani keby musel, takže veľkú kariéru nerobil,“ vysvetľuje.
Rodina bola silno katolícka, aj na ľudovej škole bolo až do piatej triedy náboženstvo vyučovacím predmetom. „Viem, že v škôlke a v prvej triede sme mali ešte sestry – mníšky.“ Samozrejme, v škole v 50. rokoch „sme boli iskričky a pionieri a stáli sme stráž, keď zomrel Gottwald,“ spomína. „Vedeli sme, že rodičia majú iný názor, ale nás deti do toho nezaťahovali. Vedeli sme, že doma sa hovorí inak a vonku sa hovorí inak.“
Sláva ukončila v Prievidzi jedenásťročnú strednú školu s maturitou a v roku 1962 začala študovať odbor matematika-fyzika na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Keďže štúdium bolo veľmi náročné, politická príslušnosť nehrala rolu a prijali ju bez problémov.
V Bratislave bývala na internáte, počas druhého ročníka prepadla svojej vášni, ktorej sa venuje dodnes – spoločenskému tancu. Prihlásila sa do tanečnej vo vtedajšom Parku kultúry a oddychu a po čase sa stala členkou Klubu spoločenských tancov PKO. V rokoch 1966 a 1967 bola so svojím partnerom dokonca majsterkou Slovenska v latinsko-amerických tancoch: „Život bez tanca som si nevedela predstaviť,“ spomína na tie roky.
Bola to veľká láska
Cez tanec sa na beánii v roku 1966 zoznámila s Igorom Bielikom, vtedy študentom FTVŠ v Bratislave, hádzanárom Červenej hviezdy a československým reprezentantom: „Bola to veľká láska.“
Igor bol židovského pôvodu, narodil sa v júni 1944 a po potlačení SNP sa s ním matka musela ukrývať, aby sa vyhli transportom do koncentračných táborov.
V septembri 1967 nastúpila Sláva ako čerstvá absolventka na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu (gymnáziá vtedy ešte neexistovali) v Bratislave ako učiteľka matematiky.
V júli 1968 vycestoval Igor s Červenou hviezdou na turnaj do Švajčiarska, kde si predĺžil pobyt a so Slávou strávili spolu týždeň v St. Gallene. Bola to jej prvá cesta na Západ: „Vtedy som získala prvé dojmy z kapitalizmu. Tie výklady vo Viedni,“ usmieva sa.
Letné prázdniny potom trávila u rodičov v Prievidzi a tam ju zastihol vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Bolo to len pár dní pred jej plánovaným návratom do Bratislavy.
Igorova matka s otčimom okamžite rozhodli, že spolu s Igorom opustia Československo. Sláva sa k nim pridala: „Bez Igora som si nevedela predstaviť svoj život. Takí sú mladí zaľúbení ľudia,“ dodáva.
Už 30. augusta sedeli vo vlaku do Viedne s vybavenými vycestovacími doložkami v pase. O svojom úmysle porozprávala staršej sestre, ktorá tiež žila v Bratislave. „Tá, samozrejme, zalarmovala rodičov.“
Keď vlak zastavil na rakúskych hraniciach, vagón po vagóne sa ním predieral sprievodca vykrikujúc: „Je tu nejaká Kopálová?“ Keď našiel Slávu, bol zaskočený, pôvodne si myslel, že hľadá maloletú osobu. „Máte na drôte u prednostu stanice svojho otca.“
Sláva vystúpila aj s kufrom z vlaku: „Nemohla som otcovi nezobrať telefón. Vlak odišiel a ja som zostala v Devínskej Novej Vsi, kam si po mňa prišli rodičia. Bolo to veľmi dramatické,“ povzdychne si smutne.
V Bratislave začala učiť od 1. septembra. O necelé dva týždne, deň po narodeninách, sa naskytla ďalšia príležitosť, keď hádzanársky tréner a Igorov priateľ cestoval autom do Viedne a zobral ju so sebou: „A to už som nepovedala nikomu.“ Dodnes má odložený cestovný pas s pečiatkami.
V prvých dňoch po príchode do Viedne to vyzeralo, že celá rodina bude pokračovať do St. Gallenu vo Švajčiarsku, kde mal Igor kontakty na bývalých spoluhráčov v hádzanárskej lige. O týždeň však už sedeli v lietadle do Sydney: žil tu bratranec Igorovho nebohého otca, ktorý odišiel z Budapešti koncom 30. rokov. Vypracoval sa na úspešného veľkopodnikateľa a mamu po smrti manžela podporoval. Každý týždeň odlietalo z Viedne do Sydney lietadlo plné Čechoslovákov.
Bratranec mal hotel v Modrých horách pri Sydney, kde sa stretávali jeho priatelia maďarsko-židovského pôvodu, ktorí sem emigrovali po potlačení maďarského ľudového povstania v roku 1956. Sláva s Igorom tu začali pracovať v kafetérii. Hostia si ich obľúbili a divili sa, že z Československa prišli takí pekní mladí a vzdelaní ľudia: „Mysleli si asi, že chodíme po stromoch, tento ich pohľad bol úplne absurdný,“ vysvetľuje.
Viac-menej kvôli rodičom, „aby som nechodila po svete s nejakým hochštaplerom a aby boli spokojní, že som mala svadbu podľa ich prianí a želaní“, sa rozhodli s Igorom zosobášiť.
4. novembra ich oddal v katolíckej kaplnke český katolícky kňaz. Ani on, ani Igorova matka nemali s katolíckym obradom žiadny problém. Spoveď s mladomanželmi vybavil v aute cestou na obrad. „Bol to na tie časy moderný kňaz, ktorý vedel, kto sme, čo sme a prečo to robíme,“ dodáva.
Jej rodičia neboli nikdy nadšení zo vzťahu s Igorom vzhľadom na jeho pôvod. Nikdy to však spolu otvorene nepreberali.
Spokojný život v Izraeli, rodičia však smútili
Igorovi veľmi chýbala hádzaná, ktorá bola v Bratislave jeho životnou náplňou, ale v Austrálii v tých časoch ešte neexistovala ako športová disciplína.
Od letných prázdnin 1968 bol v Izraeli Igorov mladší brat Peter, ktorý tam odišiel so skupinou mladých ľudí, tzv. Mňačkovými deťmi, a po invázii v auguste sa už do Československa nevrátil. Zostal u príbuzných: od roku 1948 tu žili matkini dvaja bratia a sestra.
Cez Petra sa o Igorovi dozvedel tréner ženskej izraelskej reprezentácie a zlanáril ho, aby prišiel do Izraela, kde mu ponúkli hrať za hádzanársky klub Hapoel Ramat Gan.
Sláva s Igorom a jeho matkou odleteli zo Sydney 14. mája 1969. Klub zaplatil všetky výdaje spojené s cestou, ako aj prenájom bytu pre mladomanželov.
Hneď po príchode začali obidvaja – ako všetci novoprisťahovalci – navštevovať ulpan: inštitút na výučbu modernej hebrejčiny a izraelských reálií v oblasti kultúry, geografie a histórie.
„Každý deň okrem soboty sme sa učili ivrit – od ôsmej ráno do jednej. Bola to najlepšia jazyková škola, akú som kedy zažila. Za šesť mesiacov som rozprávala a písala po hebrejsky,“ usmieva sa.
Jej rodičia boli celý čas nešťastní, že ich dcéra emigrovala a posielali jej smutné listy. „Napriek tomu, že mám dve sestry, veľmi ťažko to niesli,“ spomína. Bola hlboko presvedčená, že keď ich navštívi na Vianoce, tak sa s jej odchodom zmieria a situácia sa zlepší. Po sobáši požiadala cez veľvyslanectvo v Sydney o vydanie cestovného pasu s novým priezviskom Bieliková. Kým opustili Austráliu, doklady z Československa ešte nedorazili, ale následne jej ich zaslali do Izraela. V pase bola výjazdná doložka vo forme pečiatky, ktorá legalizovala jej pobyt v zahraničí do apríla 1970.
Napriek tomu ju okrem Igora celá rodina v Izraeli od cesty odhovárala, tušili, že je to nebezpečné a že môže mať problémy s návratom: „Pamätám si, že mi (Igorova mama) pred odjazdom povedala: ‚Len Ťa, Slávka moja, prosím, aby si nikdy nič zlé o Izraeli nehovorila.‘ Na to som odpovedala, že akoby som mohla, veď som tu doma.“
Naopak, Slávin otec bol presvedčený, že sa za manželom bude môcť vždy vrátiť: „Verila som otcovi a nie celej (Igorovej) rodine, čo si to nemyslela. Prijali ma ako vlastnú dcéru, všetka česť, cítila som sa medzi nimi veľmi dobre,“ spomína s dojatím. Sama si vôbec nepripúšťala, že ide o riskantný krok.
Husákovo: Hranice nie sú korzo
Za rodičmi odletela 14. decembra 1969 so spiatočným izraelským vízom platným do konca januára. Aby mohla vycestovať z Československa, bolo potrebné opäť žiadať o vycestovaciu doložku.
Situácia sa však dramaticky zmenila: po násilnom potlačení demonštrácií k prvému výročiu invázie v auguste 1969 a po upevnení pozície Gustáva Husáka vo funkcii nástupcu Alexandra Dubčeka ako generálneho tajomníka KSČ došlo k sprísneniu režimu na československých hraniciach. Formou vládneho nariadenia z októbra 1969 došlo k obmedzeniu vydávania cestovných dokladov a vycestovacích povolení (tzv. doložiek).
Slávinu žiadosť zamietli a už v januári začala tušiť, že dostať sa do Izraela bude problematické. Od februára 1970 začala opäť pracovať na svojom pôvodnom mieste. „Klobúk dole, riaditeľka musela mať papalášov za sebou, že to vedela bez akéhokoľvek problému zariadiť.“
Riaditeľka ju ochránila aj pred výsluchmi na ŠtB. „Nedovolila im, aby za mnou chodili čokoľvek sa pýtať, že stačí, že ma režim už potrestal. Takže sa ma veľmi zastala.“
Keď sa po niekoľkých rokoch konečne mohla stať triednou učiteľkou, muselo to byť oficiálne pod dohľadom riaditeľky. V kádrovom hodnotení mala napríklad napísané: „Ako ojedinelá členka profesorského kolektívu nie je členkou ZČSSP (Zväzu Československo-sovietskeho priateľstva – pozn. red.), čo tiež svedčí o jej kádrovom nedostatku. Túto vetu som si zapamätala,“ dodáva.
Komunikácia medzi Slávou a Igorom prebiehala len formou listov, ktoré pravdepodobne Štátna bezpečnosť otvárala. Telefonovanie bolo veľmi drahé a zahraničné spojenia aj tak odpočúvali.
Rumunsko bolo jedinou krajinou východného bloku, ktoré odmietlo po Šesťdňovej vojne v roku 1967 prerušiť diplomatické vzťahy s Izraelom. Popri Maďarsku a Bulharsku bolo taktiež jedinou krajinou, kam mohli československí občania vycestovať bez vycestovacej doložky.
Sláva sa v lete roku 1970 stretla s Igorom na pláži v letovisku Mamaia. Boli pevne rozhodnutí, že sa budú intenzívne pokúšať o jej vycestovanie. O rok na to sa Igor zúčastnil na sústredení v Rumunsku pred cestou do Japonska na hádzanársky turnaj. Manželia rozmýšľali využiť túto príležitosť a pokúsiť sa dostať Slávu z Rumunska ilegálnou cestou. Jej otec bol vtedy na liečení v Karlových Varoch, kam sa za ním prišla pred cestou do Rumunska rozlúčiť.
Dúfali, že im pomôže Slovák, ktorý pracoval v Bukurešti na izraelskom veľvyslanectve, ale, bohužiaľ, ich nádeje zostali nenaplnené a nepodarilo sa im nič vybaviť. „Mali sme asi zase ružové okuliare. Neviem, čo som si myslela, ako sa odtiaľ dostanem, či v nejakom batohu v lietadle,“ spomína.
Posledné osobné stretnutie
Medzitým sa s písomnými žiadosťami obracala na všetky možné úrady a inštitúcie, ako napr. Krajské oddelenie pasov a víz v Banskej Bystrici, na Ministerstvo vnútra SSR, na Generálnu prokuratúre SSR, avšak bezvýsledne. Odpoveď bola vždy zamietavá. Všemožne jej pomáhal otec, ktorý mal medzitým asi výčitky svedomia.
V roku 1972 sa Stanislava obrátila na prezidentskú kanceláriu Gustáva Husáka. Samozrejme, prišla odmietavá odpoveď s krátkym zdôvodnením, že vycestovanie nie je v štátnom záujme, keďže manžel žije v zahraničí ilegálne: „Jednou vetou, veru tak,“ dodáva smutne.
Proti komunistickému režimu nemali šancu
Po tomto zamietnutí sa rozhodli zmeniť taktiku. V apríli roku 1973 sa formálne rozviedli a dúfali, že sa Sláva dostane nejakým spôsobom na Západ. Ale v druhej polovici sedemdesiatych rokov bolo skoro nemožné dostať devízový prísľub (pridelenie valút) a vycestovaciu doložku. „Celý čas som dúfala, že sa to musí podariť, ale nepodarilo sa.“
Bola presvedčená, že ak by sa Igor vrátil, tak by ho okamžite odsúdili a uväznili. „Nepomáhalo nič. Už sa mi to vymazalo z pamäti. Boli to preplakané roky,“ dodáva smutne.
„V učiteľskom zbore som mala veľmi dobrých kamarátov, ktorí ma podržali, aby som menej plakala.“ Dodnes majú blízky vzťah a za ich pomoc im je vďačná. Kamaráti boli tí, ktorí dali jej životu nový rozmer a nový zmysel. „Už je to prebolené.“
Čas pracoval proti ich veľkej láske. V roku 1978 si Igor vyžiadal kópiu rozvodového listu, ktorý potreboval k svadbe v Izraeli. Aj Sláva si našla nového partnera, v roku 1979 sa vydala a narodila sa jej prvá dcéra.
V roku 1978 chcela požiadať o pridelenie devízového prísľubu na návštevu priateľky vo Švajčiarsku. Žiadosť musel najprv schváliť zamestnávateľ. Riaditeľka jej však odmietla dať svoj podpis. „To sa ma veľmi dotklo a podala som výpoveď.“
Nebolo ľahké nájsť si prácu, dva mesiace bola nezamestnaná, „v životopise som musela napísať, že som odišla v šesťdesiatom ôsmom. Vždy, keď mi ho vrátili, bolo to podčiarknuté červenou.“
Nakoniec ju ako programátorku zamestnala mama jej bývalej žiačky, straníčka a kádrová pracovníčka v Štátnej banke československej (dnes Národná banka Slovenska), kde pracovala až do odchodu do dôchodku v roku 2006.
V Bratislave po celý čas naďalej udržiavala kontakty so sesternicou Igorovej mamy, ktorej celá rodina zahynula v Osvienčime a ktorá ako jediná ostala v Bratislave. „U nej som prvýkrát videla vytetované číslo. Nechcela emigrovať. Teta Manca bola pre mňa ako druhá mama.“
So svojou mamou ani so sestrami sa o celej záležitosti nikdy otvorene nerozprávala a listy od rodičov dnes už nemá: „Raz som to všetko roztrhala a spálila.“
V roku 1984 sa Sláve narodila druhá dcéra. November 1989 prežívala veľmi intenzívne a pravidelne chodievala na demonštrácie na Námestí SNP. Avšak najvýznamnejším dňom je pre ňu 10. december, keď bol pochod cez otvorené hranice do rakúskeho Hainburgu.
Zobrala naň aj svoju 10-ročnú dcéru, chcela, aby zažila túto udalosť a aby si ju navždy zapamätala. „Bolo to pre mňa niečo neuveriteľné, že môžem prejsť cez ten poondiaty Berg. Obidve dcéry bývajú v Kitsee. Dodnes, prisahám, vždy, keď za nimi idem, si na to pomyslím. Prečo sme toto museli prežiť?“
Dodnes je s Igorovou rodinou v priateľskom vzťahu. V roku 1998 sa s mladšou dcérou a manželom vydala prvýkrát do Izraela. „Bolo to, ako prísť domov,“ spomína.
Staršia dcéra strávila rok v USA na ročnom študijnom pobyte u Igorovho brata. Do Izraela sa Sláva vrátila ešte dvakrát.
S Igorom sa vídajú v Bratislave, kam chodí pravidelne na návštevu a na stretávky s priateľmi, ktorí prídu z rôznych kútov sveta.
Celý život citlivo vnímala bežné antisemitské hlášky. „Nielenže to tak bolo, ono to tak, žiaľbohu, je. Ja by som každého mladého Slováka povinne poslala aspoň na rok von, ani nie do Izraela, naučiť sa jazyk a byť medzi ľuďmi a nebyť tu zavretý, aby získali nadhľad. Potom tu vyrastajú takí ‚hejslováci, ja som Slovák, kto je viac‘. Každý, kto bol vonku a vráti sa, má iné názory ako ten, kto nikdy nikde nebol a povie, že za socíku bolo lepšie. Je veľa takých ľudí. Keď niekde spomeniem svoj príbeh, tak nechcú veriť, že aj také veci sa diali.“
Záleží vám na tom, aby sa dejiny Slovenska neprepisovali? Aby mladí ľudia poznali našu históriu? Venujte nám 2 % zo svojich daní. Ďakujeme.
Informácie o tom, ako podporu použijeme, a návod na venovanie 2 % nájdete tu.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
