Prežil tábor, kde zomrela Anna Franková: Gardisti mi zmlátili otca tak, že som ho nespoznal

Pred 74 rokmi, 9. septembra 1941, režim  vojnového Slovenského štátu schválil 270 paragrafov Židovského kódexu, ktorým Židia stratili svoje občianske práva. Tento dátum si preto pripomíname ako Deň obetí holokaustu a rasového násilia. PAVOL KUČERA (77) prežil odvlečenie do koncentračného tábora, no dodnes sa mu niektoré hrôzy vracajú v spomienkach. „Márnica v tábore raz bola taká preplnená, že nechávali mŕtvych na hromade vonku. My sme sa tam ako deti hrali. Vtedy prišla esesáčka a vynadala našim mamám, prečo nás nechajú hrať sa pri kope mŕtvol. Chápete ten cynizmus?“ pýta sa v rozhovore pre Denník N. 

Odkiaľ pochádzate?

Narodil som sa v roku 1938 v Borčiciach, to je taká malá dedinka, ktorá susedí s Nemšovou. Môj otec pracoval ako správca v liehovare, ktorý patril jednému veľkostatkárovi. Tam sme boli až do roku 1942, keď nás po prvý raz zobrali do transportov.

Kam vás poslali?

Previezli nás do Žiliny, odkiaľ odchádzali prvé transporty do Poľska. No na poslednú chvíľu môj strýc vybavil otcovi výnimku a ako hospodárskeho Žida jeho, a aj nás ako jeho rodinu, pustili. Vďaka tomu sme nešli do Osvienčimu. Inak by som tu s vami nesedel.

Vtedy ste mali len štyri roky. Pamätáte si niečo z toho obdobia?

Zo Žiliny si nepamätám nič, jediná moja spomienka je na môjho psa, keď sme sa vrátili. Mali sme vlčiaka, ktorý zostal u starých rodičov, lebo ich vtedy nezobrali. Dodnes vlastne nechápem prečo. Keď ma po dlhom čase videl, skočil od radosti na mňa a pazúrmi mi spravil jazvu, ktorú som mal pod okom ešte dvadsať rokov. Na to si pamätám.

Ako ste žili počas vojny po tom, čo sa transporty načas zastavili?

Nakrátko sme sa vrátili do Borčíc, no tam už sme boli len chvíľu. Varovali nás pred miestnym pohlavárom Hlinkovej gardy, tak sme radšej odišli do Bratislavy. Najprv sme našli ubytovanie v hoteli Palace a potom sme sa presťahovali na Zelenú ulicu. Otec tu pracoval ako stavebný robotník, mama bola doma.

No po Slovenskom národnom povstaní transporty obnovili.

Áno. Gardisti po nás prišli 14. októbra 1944. Keď Slovensko začali obsadzovať Nemci, výnimky pre Židov prestali platiť. Otec prestal pracovať a na Zelenej ulici sme sa už len skrývali. Náš domáci, Artur Stacha, nám poskytol úkryt v byte po jeho matke. Pánovi Stachovi pomáhala jedna pani, ktorá o nás vedela a povedala to aj svojej sestre. A tá to zasa povedala svojej dcére. Neviem presne, ako to bolo, ale vraj sa spolu pohádali a tá jej dcéra nás udala gardistom.

Pamätáte si na deň, keď po vás prišli?

Veľmi dobre. Gardisti – boli minimálne traja či štyria – prišli v noci, mohlo byť už jedenásť hodín, takže ja už som spal. Prišli s veľkým revom a pištoľami v rukách a kričali na nás, že ak sa do desiatich minút nezbalíme, budú strieľať. Lietali sme po celej izbe, v ktorej sme boli, a odišli sme s nimi. Ja, mama, otec aj starí rodičia. Brat, ktorý je o desať rokov starší, bol zhodou okolností u maminho strýka, takže jeho nezobrali. No musel s nami ísť aj náš domáci, pán Stacha.

Kde ste skončili?

Najprv na Vlčekovej ulici, kde bolo veliteľstvo Hlinkovej gardy. Tam vypočúvali otca aj pána Stachu. Oboch zbili tak, že keď otec vyšiel von, ani som ho nespoznal. Bol celý modrý, tvár mal úplne dobitú, ruky a nohy doráňané. I keď som na veľa vecí zabudol, na toto si pamätám presne. Na druhý deň nás previezli do tábora do Serede, kde sme týždeň, možno dva čakali na transport.

Ako vníma šesťročný chlapec, keď mu niekto zmláti otca?

Spomínam si na stres a strach, no zároveň aj na to, ako ma moja mama vždy dokázala upokojiť. Bola výborná psychologička, hoci vychodila len ľudovú školu. Dodnes hovorím, že bez mamy by som tie mesiace neprežil.

Čo sa dialo potom?

V Seredi sme čakali len na to, čo s nami bude ďalej, na tábor si pamätám len matne, no zafixovalo sa mi, že podmienky tam boli pomerne prijateľné v porovnaní s tým, čo sme zažívali potom. Zaujímavé je, že z tábora v Seredi sa neskôr stali kasárne. Keď som bol na vysokej škole, bol som tam dokonca na vojenskom výcviku, býval som teda v barakoch, kde sme predtým čakali na deportácie. Po čase nás rozdelili do vagónov, ja som zostal s mamou, otec išiel zvlášť. Naposledy som ho videl, ako nám kýva z okienka vlaku a mame podáva lístok. Dodnes ho mám schovaný, napísal naň, aby na mňa dávala pozor. Potom ho previezli do koncentračného tábora v Buchenwalde, kde týždeň pred oslobodením zomrel na otravu krvi. Nemci mali úžasné záznamy, po vojne sa mi podarilo dopátrať, čo sa s otcom stalo.

A kam viezli vás s mamou?

To sme najprv nevedeli, jednoducho nás naložili do vagónov. Keď sme prechádzali okolo Púchova, mama, ktorá odtiaľ pochádzala, pochopila, že ideme smerom na Moravu, a nie do Poľska. Viete, na jeseň 1944 sa už vedelo o Osvienčime…

Bolo to už po tom, čo sa z Osvienčimu podarilo utiecť Rudolfovi Vrbovi a Alfrédovi Wetzlerovi, ktorí o svojich skúsenostiach hovorili zástupcom slovenských Židov. Postupne sa to teda rozšírilo.

Asi, samozrejme, so mnou sa vtedy o tom nikto nebavil, ja som mal šesť rokov. Ale o Osvienčime sa vedelo a vedelo sa aj, čo znamená. Keď sa vlak pohol a nešli sme na Žilinu, ale na tú Moravu, bol to pre mamu dobrý signál. Nakoniec sme prišli do tábora Bergen-Belsen.

Ako tento tábor vyzeral?

V mnohom bol podobný iným táborom, no neboli tu plynové komory, krematóriá slúžili len na spaľovanie ľudí, ktorí v tábore zomreli. Bývali sme v barakoch na drevených poschodových pričniach, aké poznáte aj z fotiek z Osvienčimu. Ja som spal na posteli s mamou a na nás boli natlačení ďalší. Bol to koncentračný tábor, kde ľudia umierali od hladu a na choroby.

Aké jedlo vám esesáci dávali?

Ráno sme dostávali malý kúsok chleba, veľký asi ako polovica horalky. K tomu bolo niečo ako káva, skôr teda čierna voda. Na obed sme dostávali tekutinu, ktorú volali polievka, v skutočnosti to bol vývar z kŕmnej repy pre zvieratá. Nič viac. Viete si predstaviť, akú chuť to malo. No v tom hlade sme zjedli všetko, dokonca aj hmyz, ktorý nám v tých špinavých barakoch padol do úst. Dnes si to neviem predstaviť, ale vtedy sme nad tým nerozmýšľali.

Dokáže si šesťročné dieťa uvedomiť kontext toho, čo sa deje? Nie je to tak, že ste boli hladný a vinili za to mamu, pýtali od nej jesť?

Nie, nie. Nechcem povedať, že som bol vyspelý, lebo mám pocit, že všetky deti okolo boli také. Navyše rodičia pre nás boli jedinou oporou, byť v tábore bez matky znamenalo istú smrť. No aj tak som mal šťastie, že som to prežil, lebo ma v tábore postihli hádam všetky choroby, ktoré som mohol dostať. Určite to bolo šťastie. Keby som bol hlboko veriaci, poviem, že ma pán Boh zachránil. Ale nie som hlboko veriaci, to po tom, čo ma Boh do tábora poslal, asi neviem byť.

Ani dnes nechodíte do synagógy?

Chodím raz do týždňa, ale chodím najmä preto, lebo pri modlení Židov musia byť desiati muži, ktorí sú pravoverní, alebo teda halachickí Židia. Keď nie sú desiati, modlitby nemôžu prebehnúť. Čiže chodím preto, aby som tam bol aspoň tým desiatym, pretože som halachickým Židom a nikdy som sa tým netajil. Ani za socializmu.

V tábore Bergen-Belsen ste boli v čase, keď tam bola Anna Franková.

Áno, neviem to povedať na sto percent, ale pravdepodobne sme boli dokonca v jednom baraku. To bol totiž jeden drevený barak, predelený na dve polovice. V prvej sme boli my, v druhej bývali holandské deti. Nikdy sme sa nevideli, my sme sa s nimi nemohli stýkať. Ten barak bol oddelený a, samozrejme, vtedy som ani nevedel, že nejaká Anna Franková existuje.

Ako trávi šesťročné dieťa čas v koncentračnom tábore? Našli ste si tam kamarátov?

O kamarátstve ťažko hovoriť, lebo tam žijete v sústavnom strachu, strese a o hlade. No spomínam si, že som veľa času trávil s jedným dievčaťom, Editkou, ktorá so mnou prešla všetkými chorobami, čo som mal. Dostal som škvrnitý týfus, predtým som mal zápal pľúc a osýpky a s Editkou sme spolu ležali v jednej posteli v takej nemocnici, tam sa to volalo revír. Bola to budova, kde fakticky nechávali ľudí zomierať, tam nikto žiadnu opateru nedostával. Mamy sa na nás prichádzali pozrieť cez okno a našou kratochvíľou bolo, že sme im každý deň ukazovali, kto zomrel. Smrť bola každodenná záležitosť, po čase nám neprišlo zvláštne, že niekto umrel.

To asi nebolo niečo, čo by malo dieťa zažívať.

Nie, ale ako som povedal, mal som veľkú oporu v mame. Dokázala sa vzdať svojho chleba, ktorý mala, aby ho vymenila za lieky pre mňa. Do tábora mi aj zbalila jednu knihu, Čin-čina od Ľudmily Podjavorinskej. Odtiaľ mne aj ostatným deťom čítala. Aj keď sa dostala na koniec, pokračovala zase neskôr od začiatku a my sme ju aj tak počúvali. Tú knihu som si potom doniesol domov, dnes je vystavená v Židovskom komunitnom múzeu na Heydukovej ulici v Bratislave.

Dokázali ste sa ako deti v tábore hrať a zabudnúť na všetko okolo?

Kúsok od nášho baraku bola márnica, kam nosili ľudí, ktorí zomreli hladom alebo na choroby. Spomínam si, ako raz bola taká preplnená, že nechávali mŕtvych na hromade vonku, priamo pred naším barakom. My sme sa tam ako deti hrali, však viete, také dieťa sa dokáže zahrať aj s obyčajnou šiškou zo stromu. Vtedy prišla esesáčka a vynadala našim mamám, prečo nás nechajú hrať sa pri kope mŕtvol. Chápete ten cynizmus?

Kedy ste sa najviac báli?

Pamätám si, keď nám strážcovia povedali, že sa pôjdeme sprchovať. Vtedy zavládol strach. Ako som povedal, o Osvienčime sa vtedy už vedelo, ľudia si mnohé povedali a sprchy pre mnohých znamenali plynovú komoru. Mašírovali sme okolo plota a mame, ktorá vedela perfektne po nemecky, jeden vojak vtedy povedal – nebojte sa, naozaj sa idete sprchovať. V Bergen-Belsene skutočne plynové komory neboli. Za celý čas nás takto do spŕch nahnali dvakrát, prvý raz sme mali dokonca aj ako-tak teplú vodu. Druhý raz nás nechali umyť sa v ľadovej vode, nevysušili nás a takto mokrých nás v chlade a zime poslali naspäť do barakov.

Videli ste, ako strážcovia niekoho zabili?

Áno, na to nemôžem zabudnúť. Pamätám si, že keď som raz išiel s mamou s kanvicou po polievku, videli sme, ako jedna esesáčka drevenou latou udrela jednu ženu do hlavy tak, že tá na mieste padla na zem. Hrozným zážitkom bol aj trest pre jednu Maďarku, ktorú do tábora priviezli. Kázali jej a ďalším ženám, aby si všetko vyzliekli, no ona si v tej zime nechala na sebe kabát. Esesáci ju udupali a ušliapali na smrť. My sme sa na to dívali cez okienko baraku, kým nás mamy nezobrali preč.

Pamätáte si na oslobodenie tábora?

Trochu. Viem, že tam prišli anglickí vojaci. No už pár dní predtým sme videli, že esesáci sa zašívajú, nebolo ich prakticky vidieť a nedávali nám ani len to jedlo, ktoré sme dostávali predtým. Spomínam si na to, ako som počul delostreleckú paľbu. To bolo ako hudba z neba. Tábor Bergen-Belsen bol v lese a dodnes sa mi vynára určitý neopísateľný zvuk, nie výbuchy, len taký zvláštny zvuk blížiacich sa bojov. Keď som po vojne započul v lese niečo, čo sa tomu podobalo, vždy som si naň spomenul. Spája sa mi so slobodou.

Je veľmi zvláštne, že si niekto zvuk vojny spojí so slobodou a nádejou.

Áno, to je. Ale tak to pre nás bolo. Angličania potom začali baraky postupne vysťahovávať. Hneď ako barak vyprázdnili, spálili ho plameňometom. Nás previezli do Bergenu, ubytovali nás vo vojenských kasárňach, kde predtým žili nemeckí vojaci. Tieto kasárne stále existujú, dnes tam má jednu zo svojich základní NATO. V Bergene mama chytila maláriu, takže sme na návrat domov museli čakať, kým bude zdravá. Do Bratislavy sme prišli až 7. júla, najprv nás však poslali do Prahy, kde sme museli absolvovať lekárske prehliadky a vybavovali nám papiere. Z Nemecka sme išli autobusom, dodnes si pamätám, ako nás pekne vítali ľudia v Plzni. Všeličo nám ponosili, boli veľmi dobrí.

Čo ste robili po vojne?

Chodil som do školy, zmaturoval som a vyštudoval som elektrotechnickú fakultu. Nastúpil som do Elektrovodu a tam som zostal, až kým ho nesprivatizovali. Bez jedného mesiaca štyridsať rokov, odišiel som v roku 2001. Pár rokov som pracoval pre konkurenciu a dnes ešte na dohodu robím pre Siemens.

Akú dobu podľa vás žijeme teraz? Ako sa ľudia u nás majú?

Viete, ja som starodôchodca, nemám teda bohvieakú penziu, hoci som z Elektrovodu odchádzal ako vedúci odboru. Ale ja sa nesťažujem, peniaze mi stačia, aby som slušne vyžil. Mám len jeden žalúdok, stačí mi jedno auto.

Ešte stále šoférujete?

Áno, stále. Chcem povedať, že som realista. S manželkou vyžijeme slušne, s čím má iste kopa ľudí problém. Veľa vecí mi na tejto krajine prekáža, no nikdy som neodišiel, lebo to tu mám rád a celý život som bol veľmi fixovaný na matku, ktorá mi v tábore zachránila život. No mám hlboké výhrady voči tomu, ako tento štát funguje, ako funguje súdnictvo a aká je tu miera korupcie. Neviem sa stotožniť so spôsobom vládnutia, ktorý tu dnes máme. Bol som odchovaný na rakúskej televízii, videl som, ako dokážu krajinu spravovať oni, a preto mám s tým, čo máme tu, problém.

A čo sa vám na Slovensku páči?

Milujem našu prírodu a rád chodím do Tatier. A mám rád Bratislavu, aj keď sa mi nepáči, čo s ňou niektorí ľudia teraz robia.