Denník N

Posledný rozhovor Ivana Havla: Sú tri druhy ľudí. Tí, čo si ctia zákony. Tí, čo počúvajú vladára. A tí, čo myslia

Ivan Havel. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek
Ivan Havel. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek

„Čas mi uteká rýchlejšie, než by mal,“ priznal vedec a spisovateľ Ivan Havel v poslednom rozhovore pre český Deník N z marca tohto roku.

Zomrel v piatok 25. apríla vo veku 82 rokov.

Rozprával nielen o smrti, ale aj o živote po pandémii, o tom, ako spoznal Miloša Zemana, prečo nepodpísal Chartu 77 a prečo sloboda nesmie byť absolútna.

Rozmýšľam, či sa dá o pandémii urobiť aspoň sčasti optimistický rozhovor. Napadá vám niečo také?

Pokiaľ ide o mňa samotného, ​​ja som na tom nijako nestratil. Musím zaklopať. Uchýlil som sa sem na farmu, vzal si so sebou veľa kníh a jediné, čo mi prekáža, je, že čas mi ubieha rýchlejšie, než by mal. Nič ma tu nevyrušuje, nechodia za mnou novinári a podobne.

Vtipné. Čo ešte?

Mám väčšiu slobodu. Raz denne mi sem privezú obed, teda vlastne večeru. Obedujem totiž večer. Teraz je už ale dosť dlho zima a teším sa na jar. Budú tu spievať jarné vtáky. Vtedy je to tu lepšie ako v Prahe. Teoreticky by som tu mohol žiť, aj keby nebola pandémia. V Prahe by som chodil na semináre a na rôzne akcie, to všetko je však teraz online a ja sa môžem rozhodnúť, či sa na to budem pozerať, alebo nie. A či sa toho chcem zúčastniť.

Zistili ste za ten posledný rok, keď všetci žijeme dosť izolovane, niečo dobré, pozoruhodné, ​​plné nádeje?

Keď to máme brať ako priamy dôsledok pandémie, nie je jednoduché na toto odpovedať. V budúcnosti sa zmení správanie ľudí, odvyknú si napríklad potriasť rukami alebo sa priateľsky objať. Ťažko však povedať, ktoré zmeny budú k horšiemu, a ktoré nie.

Ja som ani v minulosti nebol zvyknutý sa objímať zakaždým, keď sa s niekým stretnem. To kedysi v mojom detstve nebývalo. Ruky sa podávali hádam vždy a som zvedavý, či sa to ľudia znovu naučia. Zvykom, ktoré sú vrodené alebo navyknuté, sa ťažko privyká znova.

Je možné, že ak bude pandémia trvať dlho, decká, ktorá teraz nemajú školu, sa na konci tohto obdobia rozdelia do dvoch skupín. Jedny dostanú obrovský hlad po poznaní a budú šialene zvedavé, o čo prišli. Budú to chcieť nejako dohnať, budú čítať, chodiť do knižníc, hlásiť sa do škôl. Tí druhí si zrejme ani neuvedomia, že o niečo prišli. Môže dôjsť k väčšej nerovnomernosti vo vzdelaní ľudí. A čo z toho môže plynúť, samozrejme neviem.

Trochu to porovnávam s érou boľševika v päťdesiatych rokoch. My sme tiež nemohli čítať, čo sme chceli. Všetko bolo zakázané alebo sa o tom ani nevedelo. Odborná literatúra len domáca alebo v azbuke. Keď mal niekto k niečomu prístup, bola to zvláštna situácia.

Istý čas som odoberal Scientific American. Síce mi chodilo len každé piate číslo, pretože ostatné mi eštebáci zhabali, ale keď už niečo prišlo, bývala to veľká udalosť. Alebo keď niekto prepašoval

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

Rozhovory

Svet, Veda

Teraz najčítanejšie