Nič necítim, ani radosť, ani hnev. Apatiou nás telo môže chrániť pred stresom a úzkosťou, hovorí psychologička
Počas pandémie mnohí cítia akýsi „blé“ pocit, nič ich nenadchne, dni sa podobajú a zlievajú dokopy, opísal americký psychológ Adam Grant stav, v ktorom uviazla časť ľudí. Označuje ho za akési zvädnutie alebo ochabnutie.
Psychologička Martina Baránková v rozhovore vysvetľuje, čo sa deje v našom tele, keď sa stávame apatickými a necítime radosť, čo nám tým chce naše telo povedať a ako z toho von.
Je prirodzené, ak niekto počas pandémie prestane cítiť záujem a nadšenie a ocitne sa v akomsi apatickom prechádzaní z jedného dňa do druhého?
Počas pandémie sa dostávame do situácie, keď apatiu môžeme začať cítiť. Stratili sme totiž možnosť robiť to, čo sme predtým robili, a snažíme sa s tým nejako vyrovnať. Ale nepovedala by som, že je to niečo prirodzené.
Čo sa deje v človeku, keď upadne do apatie?
Keď sa na apatiu pozrieme hlbšie, tak sú pod ňou často skryté negatívne pocity. Mnohí sme na začiatku pandémie cítili strach o svoje zdravie, o svojich blízkych, hnev alebo úzkosť. Časom sa k tomu mohol pridať smútok zo straty niekoho blízkeho. A s týmto množstvom negatívnych emócií sa náš organizmus snaží nejako vyrovnať. Ak je toho príliš, tak nás odstrihne od toho, čo cítime.
Aké procesy prebiehajú v našom tele, keď nás odstrihne od našich pocitov?
Nepríjemné pocity ako strach a úzkosť sú prepojené s aktiváciou nášho sympatického nervového systému. Dostanú ho do poplachového režimu. Vtedy sme pripravení na boj alebo útek a sme stále v strehu. Naše zmysly sú ostražité, vydávame viac energie. Fungovanie v takomto stave je pre organizmus veľmi vyčerpávajúce. Preto sa môžeme cítiť bez sily a energie aj vtedy, keď nič nerobíme.
Keď už je toho príliš, spustí sa náš parasympatický nervový systém a vtedy prežívame pocit ochabnutia, útlmu a apatie. Pretože v stave zaťaženia nedokážeme fungovať nonstop, musíme načerpať energiu.
Takže nám tým telo vlastne hovorí, nech si dáme pauzu?
Áno. Je to ochranná reakcia nášho tela. Nikdy sa nestane to, že by nás telo bez varovania doviedlo na pokraj vyčerpania. Stále nám dáva nejaké signály. Prvým signálom je,
