Keď mamu brali do nemocnice s kovidom, ešte sme plánovali spoločné narodeniny, už sme ich neoslávili

Pred rokom sme chodili po vonku, do školy, do práce, stretávali sme sa s priateľmi a s rodinou, robili sme veľa iných vecí, ktoré sme považovali za normálne a samozrejmé.

Prišiel však marec minulého roka a mali sme prvý prípad s pozitívnym testom na covid-19. Po určitom čase sa začali zatvárať obchody a školy. Prešli sme na dištančné vyučovanie, čo pre nás deti a učiteľov bolo úplne niečo neznáme. Zo začiatku nás to bavilo, no neskôr sme sa už chceli vrátiť do školy. Mysleli sme si, že to potrvá len zopár dní.

Zo „zopár“ dní sa stali pre nás mesiace. Chýbali nám priatelia, učitelia a klasické zvyky, ktoré sme robili, keď sme chodili do školy. Cez letné prázdniny sme si oddýchli, niekam išli na výlet, na dovolenku. Po prázdninách, plní elánu, že konečne nám začne normálna škola, sme sa vrátili do školy. No naše nadšenie netrvalo príliš dlho. O dva mesiace sme znova zostali uzavretí v našich detských izbičkách pri dištančnej forme vyučovania.

Spolužiaci a učitelia, na ktorých sme sa toľko tešili, sa pre nás znova stali len počítačovými priateľmi a učiteľmi. V dištančnom vyučovaní pokračujeme aj v týchto dňoch. Malé deti a prvý stupeň základných škôl sa onedlho vrátia do školských zariadení. No my staršie deti sa stále učíme doma a stále dúfame, že sa situácia zlepší a vrátime sa do školy.

A ako vnímam situáciu ja?

Minulý rok, keď bola prvá vlna pandémie, som si hovorila, že mňa a moju rodinu tento vírus obíde. No mýlila som sa. Do konca minulého roka nás to obišlo, to som bola rada a ďakovala Bohu, že nás to obišlo. No tento rok, pri druhej vlne to tak nebolo.

Sanitka pre tatka

Rok sa začal hrozne. Január sme prežili, no február bol najhorší v mojom živote. Môj tatko koncom januára a začiatkom februára ochorel. Ležal doma, bolo mu zle a všetko ho bolelo. To už sme si hovorili, že to nie je len nejaká chrípka alebo chripôčka – ako niektorí hovoria. V týždni bol môj tatko na testoch, no tie boli negatívne, ale keď začali bolesti, vybral sa znova na testy, ktoré už vykazovali pozitivitu. S mamkou sme si hovorili, že to bude zlé. A aj bolo. Tatko začal mať teploty, kašlal, zle sa mu dýchalo, všetko ho bolelo…

Keďže tatko mal pozitívny test, tak sme museli byť v 10-dňovej karanténe a ísť na testy. A tak sme sa aj vybrali, boli sme všetky – ja, moja mladšia sestra a mamka – negatívne. Boli sme rady a ďalej zostali doma. Ja a moja sestra sme pokračovali dištančnou formou vyučovania a moja mamka pracovala z domu. Tatko ležal a my sme sa oňho starali. A tak to bolo celý týždeň.

Na konci týždňa mamka tatkovi zavolala sanitku, pretože sa mu nedalo dobre dýchať a odviezli ho do nemocnice, kde sa týždeň liečil. V ten večer sme to hrozne zle znášali. Od lekárov sme sa dozvedeli, že tatko prišiel o päť minút dvanásť. Rozhodovali sa medzi pľúcnou ventiláciu alebo inou alternatívou. V tom týždni sme sa modlili, aby to tatko prežil, no medzitým sme zistili, že aj moja mamka a sestra sú pozitívne. Mamka dostala teploty, všetko ju bolelo, kašlala, vracala…

Naše životy sa rozpadli

Zo začiatku, keď to nebolo ešte také zlé, mamka varila, no neskôr už nám pomáhali starí rodičia. Ja a moja sestra sme zostali samy na liečenie našej mamky, aby sme nenakazili starých rodičov. Starali sme sa o ňu, ako sme len vedeli, no veľa toho nebolo.

V ten týždeň aj mamka išla do nemocnice a tatka prepustili, aby sme nezostali doma samy, pretože sa sestra necítila dobre. Prešiel víkend, ktorý sme znášali ťažko, pretože sme nevedeli, čo a ako sa doma čistí, keďže mamka doma nebola. Modlili sme sa, nech sa z toho mamka dostane. V pondelok sme mali školu. Ten deň sme prežili v neistote, čo bude s mamkou. No a utorok bol najhorší v mojom živote.

Ráno sme sa chystali na vyučovanie, keď v tom tatkovi zavolali z nemocnice. Mysleli sme si, že je všetko v poriadku, keďže nám v pondelok povedali, že je stabilizovaná. No opak bol pravdou. Volali, že mojej mamke ráno prestalo biť srdce pri prevoze na iné oddelenie.

Vtedy sa nám naše životy rozpadli. Úplne sme sa zrútili. Myslela som si, že to sa stáva len iným a vo vyššom veku. Nemohla som tomu stále uveriť, až kým som o dva dni nevidela truhlu na poslednej rozlúčke s našou mamičkou.

Moje narodeniny už spolu neoslávime

Tie dni boli najhoršie. Plakali a smútili sme. Popri tom som ešte bola na testoch a bola som aj ja pozitívna. Ja a sestra sme mali síce ľahší priebeh ochorenia, no ale aj tak sme boli na tom zle. Tatko pracuje a stará sa o nás, ale smútok, ktorý sme prežívali, sa nedal nijako vyliečiť, len pocitom, že mamka sa na nás z neba pozerá a pomáha nám.

Keď som si zaspomínala, čo sa všetko stalo a udialo za posledné dni, ako tatko videl mamku naposledy, keď išiel chorý v ťažkom stave do nemocnice a my so sestrou, keď mamka šla tiež v zlom stave do nemocnice; hovorili sme si, že sa z toho dostanú a na mojej oslave narodenín sa stretneme všetci pohromade.

Mamka ešte hovorila, v nádeji, že jej v nemocnici pomôžu, že je lepšie, keď ide do nemocnice, než keby sme my mali plakať nad jej hrobom. Bolo mi ľúto, že sa to stalo. Nikomu by som nepriala, aby sa mu to stalo.  Po smrti mamky je náš život ťažší, ale držíme spolu s myšlienkou, že mamka je stále s nami.

Dúfam, že to čoskoro všetko prejde a bude život ako predtým, no pre nás už nie.