Počiatky Slovákov v Mezopotámii? Dejiny utrhnuté z reťaze

Autor pôsobí na Právnickej fakulte Univerzity Komenského

Počet titulov, ktoré sa v poslednom čase venujú najstarším dejinám Slovákov a Slovenska, utešene vzrástol. Na prvý pohľad radostný stav však čitateľa zbežne znalého problematiky strasie po letnom prelistovaní niektorej z týchto kníh. Ich spoločným menovateľom je totiž hľadanie počiatkov Slovákov (či „Slovenov“) v období, v ktorom ich žiaden príčetný bádateľ hľadať nemôže. Nezriedka hľadajú autori stopy Slovákov v starozákonných dobách, v starovekej Mezopotámii, porovnávajú sa slová „starej slovenčiny“ s tamilčinou, arabčinou, hebrejčinou a inými exotickými jazykmi. Starším dejinám Slovákov akoby vládli Hromníkovia, Timurovia, Cvengroschovia a im podobní.

Profesionálny historik potom stojí pred dilemou: má túto pavedu ignorovať a zbytočne na ňu neupozorňovať, alebo má prípadných čitateľov upozorniť, že kúpa tejto literatúry sú len vyhodené peniaze?

Zatiaľ jedinú reakciu na túto literatúru vydala skupina historikov z kolokvia, ktoré sa konalo v priestoroch Matice slovenskej 15. júna 2015. Táto skupina historikov označila spomínanú literatúru ako pseudohistoriografiu a jednoznačne ju odmietla. Druhou stránkou mince však je, že samo Vydavateľstvo Matice slovenskej jednu z týchto prác aj vydalo. Cyril Hromník sa tak dočkal štátnej podpory a hlavičky oficiálneho matičného vydavateľstva.

V čom je táto literatúra pavedecká? A platí, že jedna ruka Matice slovenskej nevie, čo robí druhá?

Základné chyby

Pokiaľ ide o prvú otázku, jednou z odpovedí by bolo prelistovanie tých stoviek strán kníh a pomalé vyvracanie jedného nezmyslu za druhým. Výsledkom by bola kniha aspoň dvojnásobne väčšia ako všetky spomínané diela dohromady, pretože ich autori vŕšia nezmysly, faktografické lapsusy a metodologické kotrmelce za sebou v takmer nekonečnom rade.

Priznajme si však, ktorý zo serióznych historikov teraz obetuje niekoľko rokov svojej kariéry, aby sa venoval úplným hlúpostiam? A keďže už na internete niekoľko poznámok k tejto téme padlo (napríklad výstižný článok Branislava Kovára z historyweb.dennikn.sk), skúsime túto literatúru zhodnotiť iným prístupom.

Hľadači našich tajných dejín sa pri svojom „výskume“ dopúšťajú dvoch najzákladnejších chýb. Tou prvou je nepochopenie podstaty etnogenézy. Pri etnogenéze skúma veda počiatky a vývoj etnika (národa).

Na prvý pohľad atraktívna téma ponúkala v minulosti značne pochybné riešenia, keďže historici tu neboli len nestrannou skupinou, ale nepriamo plnili očakávania svojho národa dokázať jeho pokiaľ možno čo najdôstojnejšie (teda najstaršie, najslávnejšie, najmýtickejšie) počiatky. Museli byť najmä dôstojnejšie ako počiatky konkurenčného národa, najlepšie Nemcov, Maďarov či Čechov.

Takýto prístup v posledných desaťročiach, vďakabohu, išiel do úzadia. Dnes vieme, že včasnostredoveké etniká (v literatúre ich najčastejšie označujeme ako kmene, latinsky gentes, prípadne populi) boli sociálnymi a politickými kategóriami. Pre ich existenciu bola kľúčovou identita ich príslušníkov.

Etnikum teda existovalo (a existuje) vtedy, pokiaľ si to jeho príslušníci uvedomovali. Najpodstatnejším rozdielom medzi stredovekým kmeňom (spomedzi Slovanov sú to napríklad polabskí i južní Srbi, Obodriti, Lutici, Česi, Moravania, Chorváti, Poľania, Korutánci, atď.) a súčasným národom je potom skutočnosť, že kmene mali svoje vlastné inštitúcie, napríklad panovníka (knieža) či snem.

„Dôkazy“

Hľadači „tajných dejín Slovenska“ však postupujú inak. Z ich práce vyplýva, že za základ etnicity pokladajú jazyk (čo nie je a ani nikdy nebola pravda), preto aj z jazykových podobností medzi údajnou staroslovenčinou a inými jazykmi vyvodzujú etnogenetické závery všemožného druhu.

„Korene Slovenov“ tak niektorí bádatelia objavia v dobe bronzovej. Hoci sa s niečím podobným môžeme stretnúť v staršej nemeckej archeológii a histórii (takzvaná Kossinova škola kládla počiatky Nemcov do obdobia neskorej doby kamennej), dnešní historici vedia, že Kossina vlastne iba plnil vtedajšiu spoločenskú objednávku, nabitú moderným nacionalizmom z prelomu 19. a 20. storočia.

Prejdime k druhému úskaliu hľadačov tajných dejín. Tým je používanie jazykovedných „dôkazov“. Jazykoveda je obľúbeným argumentačným prostriedkom vo vede, čo preukazovali bádatelia už veľmi dávno. Cibrenie porovnávacej jazykovedy však bolo pomalé a bolestné.

Veď vzdať sa takej skvelej etymológie, podľa ktorej napríklad slovo Bohemi (Česi) znamená vlastne „od Boha daní“, muselo ozaj bolieť. Ako iné vedy, aj jazykoveda však pestovala a zdokonaľovala svoje metódy.

Tie však najnovší hľadači tajných dejín Slovenska vytrvalo odmietajú a zostávajú tak na úrovni barokových autorov. Aj preto je u nich Alah vlastne Valach, Coisa (nápis na keltskej minci) vraj súvisí s kosou a pod. Tieto hlúposti majú za cieľ spojiť počiatky „Slovenov“ so starovekými Egypťanmi, Židmi, Sumermi a kadečím ďalším.

Utajené dejiny ?

Kde sa vlastne berie tento typ uvažovania? Akú potrebu vlastne hľadači tajných dejín Slovenska písaním svojich bludov uspokojujú? Český historik Dušan Třeštík raz v jednej svojej eseji napísal, že väčšina ľudí si predstavuje, že „kdesi“ existujú akési jediné skutočné a pravé dejiny, objektívne Dejiny s veľkým D. Úlohou historika by potom malo byť tieto Dejiny odovzdať verejnosti.

V skutočnosti to možné, samozrejme, nie je, a to nielen preto, že história nie je objektívnou vedou. Je to predovšetkým preto, že objektívne pochopenie minulosti nie je možné a historik len jednoducho číta a interpretuje písomné pramene. Historikov však preto môže časť spoločnosti „upodozrievať“, že Dejiny zamlčiavajú pred verejnosťou. Tieto Dejiny sú tak utajené a ak ich nechce zverejniť historik, urobí to Oskár Cvengrosch (Tajné dejiny Slovenska), Viktor Timura (Zamlčané dejiny) alebo niekto im podobný.

Provokatívnou otázkou môže v tejto súvislosti byť, či tieto predsudky, na základe ktorých vzniká paodborná literatúra, nepodporujú aj niektorí historici. Je totiž pravda, že niektorí z nich pokladajú národ za objektívnu entitu.

Ukázali sme si však vyššie, že to tak nie je, pretože základom etnika je viera členov v ich údajný spoločný pôvod, teda nie ich skutočný biologický pôvod, ktorý je rozmanitý a ovplyvnený etnickými asimiláciami. Po upozornení, že etnikum je založené na subjektívnych kritériách, sa tak seriózny vedec stane terčom kritiky, pretože neberie národ ako „objektívnu realitu“.

Akcelerátor

Hoci sa pavedecké tituly objavili už dávnejšie, je možné, že akcelerátorom súčasnej pseudohistoriografie bol aj nedávny konflikt o pojem „starí Slováci“, oživený aj časťou politickej scény. Zástancovia tohto termínu argumentovali rôzne.

Načrime napríklad do monografie Jána Doruľu O krajine a vlasti starých Slovákov. Podľa neho bolo jadro Veľkej Moravy osídlené jednotným etnikom (Sloveni), pričom však už zamlčal, že písomné pramene spomínajú na Veľkej Morave kmeň (gens) Moravanov. Doruľovým korunným argumentom však, samozrejme, je, že o starých Slovákoch na Veľkej Morave predsa písali predstavitelia národného obrodenia z 19. storočia.

Tento úzus vtedy naozaj existoval a analogicky ho používali aj Nemci, keď písali o Franskej ríši. Staršia nemecká historiografia ju označovala ako Deutsches reich, pričom rovnako označovala aj stredovekú Svätú rímsku ríšu. V dnešnej nemeckej literatúre však ide o označenie používané len výnimočne, pretože tieto stredoveké útvary sa nazývali inak a pojem „stredoveká Nemecká ríša“ je anachronizmus.

Nie však u nás. Veď ak sme si zvykli nazývať Veľkú Moravu Veľkou Moravou (hoci prívlastok „Veľká“ sa nepoužíval), môžeme si nazvať jej obyvateľstvo ako len chceme. Hoci je evidentné, že obyvatelia tejto krajiny mali dvojakú, teda moravskú (politickú) i slovanskú (kultúrnu) identitu, existuje časť historikov, ktorá pojem starí Slováci nepoužíva ako neutrálne označenie obyvateľstva, ale ako pomenovanie etnickej skupiny.

Preto aj niektorí historici v pojme etnogenéza analyzujú len to, odkedy môžeme hovoriť o „starých Slovákoch“, nie však o tom, čo to vlastne etnikum (národ, kmeň) je. Tým sa história posunula od analýzy k apologeticko-konfrontačnej polohe.

Sú teda vykladači tajných dejín Slovenska, Dejín s veľkým D, len zvulgarizovaním snahy o nájdenie najstaršej verzie starých Slovákov? Bolo to napokon vedenie Matice slovenskej, ktoré od obhajovania starých Slovákov na Veľkej Morave prešlo po výmene vedenia k podpore Hromníkovskej pavedy.

Zdá sa, že mnohí z nás strácame citlivosť v pojmoch, vymýšľame si včasnostredovekými prameňmi nepoznané etniká, či ignorujeme nepohodlné fakty (ide predsa o národnú vec, nie?). Nestáva sa náhodou, že tým namiesto posilňovania národného vedomia padáme do národného bezvedomia? Možno. A možno aj nie. S matičným kolokviom sa však dá súhlasiť minimálne v tom, že pavedu už nestačí len ignorovať.