Denník N

Osemnásť som oslávila v Kauflande, s kamarátmi sme si klamali, že ich oslávime aj spolu

Michaela Volková, 15 rokov, Škola umeleckého priemyslu v Košiciach
Michaela Volková, 15 rokov, Škola umeleckého priemyslu v Košiciach

Autorkou textu je 18-ročná Ľuboslava Švajková z Gymnázia Javorová 16 v Spišskej Novej Vsi. Jej text patril medzi najlepšie v súťaži Správa z izolácie.

Apartmán máme priamo nad trhoviskom, takže sa nemôžem hnevať na opitých Poliakov vykrikujúcich na ulici. Je večer, ležím v malej izbe na manželskej posteli vedľa mojej mamy. Dnes bol zistený prvý nakazený na Slovensku.

Rozmýšľam nad tým, aká náhoda je, že kniha, ktorú som si so sebou do Poľska zobrala, sa tiež odohráva v Krakove, a nad tým, či si tento deň budem pamätať, tak ako si Američania pamätajú jedenásty september. „Bojím sa,“ poviem do tmy, pretože tak mi je to jednoduchšie. Moja mama mi odpovedá, no jej odpoveď nepočúvam. Opovrhujem naším strachom.

Všetko je tlmené

Jar, slnko a pocit strachu vytvárajú príjemnú atmosféru spolupatričnosti. Po týždni odmietam čítať noviny a pozerať správy, slová korona, covid, rúška, Wu-chan, lockdown mi lezú hore krkom. Chodím na dlhé prechádzky. Spíšem si zoznam vecí, na ktoré mám konečne čas, a pateticky myslím na to, ako sa za toto obdobie zmením.

Pripadám si pristará na pocit nového začiatku, no neviem sa mu ubrániť. Pozerám si stratégie na zavádzanie nových návykov a celkom sa mi darí. Ak toto má byť tá korona, tak to nie je až také zlé, myslím si. Ľudia si zavádzajú rúška dobrovoľne, a ja sa čudujem a pýtam, že odkedy, a či sme my Slováci naozaj takí. Mám so sestrou epizódu, keď sa rozhodneme šiť rúška do nemocníc, nikdy ich tam však neodnesieme. Všetko je akoby tlmené, necítim sa šťastná ani nešťastná, v mojich dňoch sa mení tak málo, že nie je nič, čo by mnou hýbalo. Nevadí mi to.

Dodržiavanie opatrení ako slabosť

V škole nie je až tak horúco, ako by mohlo byť, cítime, že sa blíži jeseň. V niektoré rána stávkujeme o to, kto uhádne číslo najbližšie k počtu nakazených a každú chvíľu očakávame zrušenie prezenčnej výučby. Nemyslíme na to, ako dlho nepôjdeme do školy, len na to, ako sa nám na pondelok nechce učiť. Raz za čas sa dopočujeme, že niekto z mesta zomrel a na pár sekúnd ostávame zarazení. Na smrť inak veľmi nemyslíme.

Rúška v škole fungujú hlavne ako ochrana pred pokutou od hygieny. Za zatvorenými dverami a cez prestávky ich nemá na sebe skoro nikto. Učitelia sú unavení zo zvyšovania hlasu a neustáleho upozorňovania žiakov na bezpečnostné opatrenia.

Hnevám sa na to, že vlna spolupatričnosti upadáva a principiálne nosím rúško celý čas. Kamaráti sa ma trochu dotknuto pýtajú, či sa bojím, že majú koronu. Odpovedám, že nie, snažím sa im vysvetliť pocit zodpovednosti, ktorý stále cítim. Neveria mi. Dodržovanie opatrení je vnímané ako slabosť.

Narodeniny v Kauflande

Svoje osemnáste narodeniny oslavujem večerným nákupom v Kauflande. Celý deň sa vyhýbam narodeninovej depresii a oblečiem si po veľmi dlhom čase niečo pekné.

Zavolá mi pár kamarátov, klameme si, že niekedy neskôr tie narodeniny spolu oslávime, pričom vieme, že keď už to bude možné, na moje narodeniny všetci zabudneme. Ráno mi prídu nové topánky a ja sa teším, že si ich večer do Kauflandu môžem obuť.

Medzi ľuďmi

Počas druhej vlny sa moje zameranie mení zo seba na ostatných. Často myslím na svojich kamarátov a na to, ako mi chýbajú. Mám pocit, akoby sa vo mne hromadila altruistická energia. Niekedy nedokážem celé dni prestať myslieť na to, ako by som chcela ostatných nejako potešiť, preto niektorým kamarátom napíšem na Vianoce listy. Idealizujem si svoje priateľstvá, úplne ma ovláda spomienkový optimizmus.

Keď som v plnom obchode alebo na námestí počas slnečného dňa, teším sa z toho, že som obklopená ľuďmi, aj keď sa s nimi nerozprávam. Ich prítomnosť mi stačí. Je to pre mňa niečo nové.

Silvester a prvý plač

Tridsiateho prvého decembra plačem po roku prvý raz. Kamaráti ma volajú na novoročnú chatu a ja plačem, pretože viem, že môžem ísť, ale nepôjdem.

Mám pocit, že už neexistujem, že sa od svojich kamarátov vzďaľujem. Závidím im bezohľadnosť, s akou sa stretávajú, kým ja sa pri porušovaní nariadení cítim nepríjemne. Niektoré dni si prajem, aby som dostala koronu a mala aspoň pár mesiacov voľna.

Plačem, lebo som rok neplakala a som rada, že niečo po dlhej dobe intenzívne prežívam. Je to pre mňa lepšie ako to nepodnetné nič, ktoré ma posledné mesiace obklopuje. Cítim sa sebecky, ľutujem sa pre vynechanú chatu, zatiaľ čo iní ľudia zažívajú ťažšie veci. Hanbím sa.

Čakám na spojenie

Už dlho nemyslím na to, či a kedy sa karanténa skončí. Nerozhorčujem sa už nad porušenými nariadeniami, pretože sme ich aspoň raz porušili všetci. Počas telefonátov s kamarátmi si už nemáme poriadne čo povedať, otázku „čo máš nové“ používam výlučne ironicky. Nerobím si plány na to, čo bude po korone, a lockdownové aktivity mi zrazu pripadajú bolestne samoúčelné.

Pri všetkom, čo robím, sa pýtam, aký to má význam, ak to, čo robím, pre ostatných nič nemení, a prečo vôbec som, ak všetka moja energia sa tu, v tomto dome, len recykluje donekonečna. Mám pocit, že stále len na niečo čakám.

Ľudia mi chýbajú viac ako kedykoľvek predtým, preto ak sa s niekým stretnem, som milšia, než reálne som. Snažím sa neupadať do zúfalstva, googlim si rok staré články o tom, ako prežiť karanténu a v niektoré dni zablúdim na stránku núdzovej psychologickej pomoci. Nikdy sa neodvážim napísať.

Spojenie s ľuďmi sa snažím nájsť vo filmoch a knihách. Niekedy nájdem vetu, ktorá úplne vystihuje, ako sa cítim, bežím po mobil a odfotím si celú stránku, aby mi ten pocit spojenia neunikol. Chvíľu sa cítim pochopená a menej sama. Chcem veriť, že keď sa raz toto celé skončí, moja novonájdená láska voči ľuďom vo mne zostane a budem môcť robiť ľudí šťastnými naozaj.

Nateraz aspoň píšem, načahujem sa, a dúfam, že niekto si teraz beží po mobil a vraví si, že presne tak to je, takto sa cítim. To je jediné spojenie, o ktoré sa môžem zatiaľ pokúsiť.

 

Text je súčasťou súťaže Správa z izolácie, ktorú organizoval Denník N pre žiakov základných a stredných škôl. Zapojilo sa do nej 789 študentov vo veku od 6 do 21 rokov. Výsledky súťaže tu.

Správa z izolácie

Súťaž Denníka N pre žiakov základných a stredných škôl. Výsledky súťaže.

Slovensko

Teraz najčítanejšie