Zakladateľ Výzvy k ľudskosti Ján Orlovský: Vnútorný nepriateľ má u nás vždy podobu menšiny

V sobotu sa na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave uskutočnil koncert Výzva k ľudskosti ako prejav solidarity s utečencami

Ako vznikla Výzva k ľudskosti?

Začalo to veľmi spontánne. Po tom, čo sa vo štvrtok 24. augusta objavili prvé správy z Parndorfu o dodávke plnej mŕtvych ľudí, mi telefonoval Martin Dubéci, či sledujem reakcie pod článkami o tragédii. Bolo to úplné dno – dobre sa stalo, tak im treba, málo ich bolo a podobne. Povedali sme si, že to nemôžeme nechať len tak, a stretli sme sa – Robo Slovák, Lucia Štasselová, Natália Tomeková prišli hneď, Samo Marec sa pridal telefonicky. Do hodiny a pol sme mali základný text výzvy a krátko nato vyrobil Jakub Ptačin grafický symbol výzvy. Výzvu sme zamerali na dve oblasti – na konkrétnu a okamžitú humanitárnu pomoc a na spoluprácu s vládou, ktorú sme vyzvali na zvolanie okrúhleho stola, aby sme prediskutovali spoluprácu s občianskym sektorom.

Bola aj iná alternatíva k výzve?

Uvažovali sme nad petíciou, ale na to nebol čas. Chceli sme hlavne vláde ukázať, že okrem internetových diskutérov sú na Slovensku aj ľudia, ktorí sa neboja a majú chuť pomôcť.

Dá sa odmerať, koľko percent ľudí má nenávistné reakcie na internete? Či je to väčšina alebo menšina?

V Nadácii otvorenej spoločnosti sme v júli spustili kampaň proti nenávisti – hejtu. Vo videách známi ľudia konfrontujú anonymného diskutéra s reálnym textom, ktorý napísal na ich profil na sociálnej sieti. Napríklad herec Robert Roth vo videu vystúpi po schodoch, zazvoní na dvere a otvorí diskutér, ktorého sa spýta: „Ty si Ježko89? Ty si o mne napísal, že som nadrogovaný, sfetovaný debilko, ktorý nemá čo hrať osobnosti slovenského národa? Tak teraz mi to povedz do očí.“ Diskutér zabuchne dvere. Odkaz kampane je „kritizuj, ale nehejtuj“. Chceme tým ukázať, že väčšina ľudí je online „hustá“, ale pri konfrontácii sa buď zľaknú, alebo povedia, že to tak nemysleli. Štatistiku nemáme, ale zdá sa mi, že pohľad na akúkoľvek aj nekontroverznú diskusiu ukazuje na suterén, kam sa to prepadáva.

Čakali ste, že sa k výzve tak rýchlo pripoja tisíce ľudí?

Vôbec. Odhadovali sme, že do týždňa sa pridá tak tritisíc ľudí. Osemtisíc sme mali už tretí deň. Hovorili sme si, že to tu nie je až také zlé. Najkrajším prekvapením bola mapa, ktorá ukazuje, že nás podporili ľudia od Bratislavy až po Ubľu. Žiadny bratislavský salón alebo kaviareň. Okrem toho aj štatistiky mobilných operátorov ukazujú, že nie je pravda, že tí, ktorí majú málo, sa nedokážu podeliť. Práve naopak, majú najväčšiu mieru empatie. Platí aj to, že tí, ktorí prispejú na zdravotne postihnutých alebo seniorov, prispejú aj utečencom.

Od ľudí nezbierate peniaze. Ako pomoc organizujete?

Ako spontánna výzva nie sme zariadení na to, aby sme koordinovali humanitárnu pomoc, ale na našu stránku sme dali odkazy na iných, cez ktorých sa dá pomôcť – Človek v ohrození, Magna, Slovenská katolícka charita, ktopomoze.sk. Úplne ideálny by bol portál, ktorý by automaticky spájal ponuku na pomoc od občanov – napríklad by niekto ponúkol, že má voľných 40 hodín svojho času týždenne – s dopytom humanitárnych organizácií. Chcem osloviť it-expertov, či by sa na to nepodujali.

Funguje to takto niekde vo svete?

Neviem o tom. Pri takýchto vzopätiach občianskej spoločnosti sa stáva, že máte k dispozícii napríklad tisíc kabátov, ale nemáte ani jeden spací vak. A potrebujete práve ten. Bývalý šéf Slovenského skautingu a organizátor dobrovoľníkov v Tatrách po víchrici v roku 2004 Martin Macharík mi raz povedal, že neorganizovaný dobrovoľník je niekedy horší ako smršť. A to je pravda. Môže sa totiž stať, že sto osobných áut dobrovoľníkov zapchá príjazd k budapeštianskej stanici Keleti, lebo chcú pomôcť. A všetci budú viezť toaletný papier, hoci tam práve dorazil kamión papiera od spoločnosti, ktorá ho darovala. Preto sme všetkých záujemcov o pomoc odkazovali na stránky organizácií, ktoré vedia, čo kde treba.

Keď ste spustili výzvu, chodili nenávistné reakcie?

Objavujú sa dosť často – ťaháme sem cudzincov, cudziu kultúru, nepomáhame vlastným. Niekto napísal aj Ľudmile Kolesárovej z Dobrého Anjela, prečo nepomáha na Slovensku. Píšu to ľudia, ktorí zjavne nemajú žiadny prehľad. Náš cieľ je neukazovať na ľudí, že ty si hlupák a my sme najmúdrejší, ale chceme ukázať, že sme ľudskí a bez ohľadu na to, či človek pochádza zo Sýrie, z Afriky alebo zo Slovenska, ak sa ocitne v núdzi, treba mu pomôcť. Na tomto stojí a padá celá Európa.

Aj tým ľuďom odpisujete?

Tam, kde máme pocit, že to ešte dáva zmysel, snažíme sa argumentovať, ale ak ide o vyložene hrubé a nenávistné posty, také mažeme.

Ste riaditeľ Nadácie otvorenej spoločnosti, ktorú financoval americký finančník a filantrop George Soros. Ten bol na Slovensku už v 90. rokoch medzi nacionalistami symbolom konšpirácie, ktorý nenávideli. Teraz to neriešia?

Ešte asi nestihli. Išli sme do toho ako občania, nie ako nadácia, ale jednou z hlavných náplní nadácie je otvorená spoločnosť, čo máme aj v názve. Všetky naše aktivity za posledných 22 rokov smerujú do tejto oblasti. George Soros utekal ako maďarský žid pred vlastnými fašistami a práve táto skúsenosť ho viedla k založeniu nadácie. Má 85 rokov a stále je presvedčený, že nie je možné, aby ľudia museli utekať z vlastnej krajiny len preto, že ich niekto označil za nepriateľov. Vonkajší alebo vnútorný nepriateľ má u nás vždy podobu nejakej menšej skupiny. Najprv nám bránili v rozvoji Česi, potom Maďari, Rómovia, tento rok aj registrovaní partneri. Vždy sa nájde nejaký obetný baránok na oltári slovenskej nespokojnosti. Vyhovuje to aj politikom, lebo vtedy idú všetky autentické problémy do úzadia. Tak je to aj s utečencami. Terajšie počty utečencov na Slovensku sú zlomkom toho, koľko sme ich tu mali v roku 2004. Bolo tu niekoľko tisíc Čečencov, Bosniakov a nikto si to ani nevšimol. Žijeme dejinný okamih, keď sa Európa mení pred očami. O tom, že takéto pohyby prídu, sa hovorí medzi expertmi už aspoň tri roky, čiže čas na prípravu bol. Súhlasím s premiérom, že otázku čo ďalej treba riešiť komplexne, ale zároveň platí, že zraneným po autonehode nemôžeme začať vysvetľovať pravidlá cestnej premávky. Najprv im musíme pomôcť, potom ich môžeme pokutovať. Preto je aj naša výzva ponukou vláde, aby sme odpovede hľadali spoločne, tak, ako sa na dejinné zlomy patrí. Máme prísľub, že sa našou ponukou bude zaoberať, a ak to vyjde, 17. septembra by sa mohol uskutočniť okrúhly stôl.

Ako ste presviedčali známych ľudí, aby sa k vám pridali?

Jedným z prvých, kto sa pridal, bol prezident Andrej Kiska. Oslovili sme ho cez jeho kanceláriu a bez váhania to urobil. Aj jeho ostatný prejav k tejto téme svedčí o tom, že apeluje na lepšiu stránku v nás. Ďalší športovci, herci a kapely boli oslovovaní postupne. A niektorí sa pridávali aj sami.

Ako vznikol nápad urobiť koncert?

Formovalo sa to už dlhšie. Vedeli sme, že v sobotu má byť znovu pochod krajnej pravice proti utečencom. Po 20. júni, keď bol naposledy, sme sa niektoré mimovládky zišli a dohodli, že najbližšie niečo vymyslíme. Teraz po Výzve k ľudskosti sme sa dohodli, že urobíme v deň pochodu koncert a spojíme ho s výzvou. Chceli sme ukázať, že nenecháme mesto obsadzovať týmito elementmi. Kvôli nim už bol zrušený Night run aj ďalšia veľká akcia jednej firmy.

Ako zabezpečíte, aby neprišlo k nejakým stretom medzi účastníkmi koncertu a týmto pochodom?

Mali sme stretnutie s políciou. Veľmi si zobrali k srdcu to, čo sa stalo naposledy pri Svetovom pohári v bicyklovom zjazde. Teraz budú veľmi opatrní. Vysvetlili sme im, že sme kultúrna akcia, kde chceme ukázať, že Slovensko má aj takúto tvár, nielen tvár strachu. Stretnúť by sme sa nemali – oni to majú ohlásené ako pochod zo stanice cez Hodžovo námestie na Námestie SNP a my budeme na Hviezdoslavovom námestí. Spoliehame sa na políciu a budeme mať aj vlastnú SBS.

Príde na vaše zhromaždenie aj prezident?

Je pozvaný a veríme, že príde medzi ľudí. Ale nechceme, aby išlo o politickú, ale občiansku akciu.

Koho ste pozvali na váš okrúhly stôl?

Pozvali sme prezidenta, zástupcov vlády aj parlamentu. Na strane občianskej spoločnosti to budú zástupcovia organizácií, ktoré pomáhajú, a jednotlivci.

Pomáha vám aj Iveta Radičová?

Áno, aj keď si veľmi nepraje, aby sme to zverejňovali. Nechce, aby si niekto myslel, že si robí kampaň. Ako bývalá premiérka má však veľa užitočných kontaktov na výrobcov a dopravcov a vie zohnať pomoc. Zároveň pôsobí ako profesorka v Berlíne a má viacero nápadov, ako situáciu riešiť.

Premiér povedal na chodbe v RTVS Lucii Štasselovej, že na okrúhly stôl príde. Myslíte, že to dodrží?

Dúfame v to. Ale je to premiér, vždy mu do toho môže niečo prísť. Privítali by sme aspoň jeho zástupcu. Napríklad Liga za ľudské práva, čo pomáha utečencom, ktorí sú už tu, potrebuje riešiť niektoré konkrétne veci s ministerstvom vnútra a zatiaľ sa to nedarí. Boli by sme radi, keby sa štát pridal napríklad poskytnutím skladových priestorov, dopravných prostriedkov. Ide pravdepodobne posledná vlna utečencov pred tým, ako Maďari postavia plot, a ide aj zima. Bude núdza o pomoc a nemali by sme stáť bokom. Ako občan by som tiež od vlády čakal, že upokojí situáciu a bude opatrnejšie voliť slová. Utečenci sú ľudské bytosti. To, čo vidíme na cestách v Maďarsku, nesvedčí o tom, že sú to vyšportovaní teroristi, ale ľudia na úteku. Politici môžu byť drsní a hovoriť „k nám nie“, ale neviem si predstaviť toho, kto by vydal príkaz na streľbu. Takýto príkaz tu od roku 1968 nevydal nik. Kto to urobí prvý, zruší Európu, ako ju poznáme.

Aký pocit ste mali zo všetkých politikov? Dlho nebol ani jeden, ktorý by hovoril normálne.

Bol som frustrovaný z toho, že tí, čo vedú alebo chcú viesť krajinu, reagujú akoby podľa barometra internetových diskusií. Ľudí treba upokojiť. V Gabčíkove si naozaj mnohí mysleli, že prídu teroristi a vyhodia priehradu do vzduchu. Ak mám líderstvo prirovnať k funkcii trénera, tak je rozdiel, či svojmu tímu poviete, že toto je silný súper a nedá sa nič robiť, prehráme, alebo poviete, že ak do toho dáme všetko, môžeme uhrať slušný výsledok. Mám pocit, že aj premiér sa pridá na stranu ľudí, ktorí veria, že to zvládneme.

Radoslav Procházka o iniciátoroch výzvy povedal, že si pestujú pocit morálnej prevahy, že vyhadzujú  za dvere salónu názory, ktoré sa im nepáčia, že napiecť koláčiky utečencom je pekné gesto, ale časom sa budeme musieť baviť aj o zdravotnej starostlivosti pre nich. Ako tieto vyjadrenia ako bývalý hovorca Siete vnímate?

Bolo to pre mňa sklamanie. Nikde vo výzve sa nespomína, že sme viac ako iní. Jediným cieľom je ukázať Slovensku, že je tu skupina ľudí, ktorá sa bojí možno len preto, lebo nemá informácie o tom, čo sa deje. Počty, ktoré sa týkajú Slovenska a utečeneckej krízy, sú zanedbateľné a naša skúsenosť je taká veľká, že nie je dôvod na paniku. Nejde o žiadne salónne reči a pečenie koláčikov.