Denník N

Tínedžeri o roku v izolácii: Nálada klesá, telo sa mení a s rodičmi si už nemôžeme byť vzdialenejší

To, ako mladí ľudia prežili rok s pandémiou, sa nedá zhodnotiť jednou vetou. Keď hovoríme o tom, že to prinieslo smútok, úzkosti a zhoršenie vzťahov s rodičmi, druhým dychom musíme dodať, že iní si zasa vďaka pandémii konečne našli čas byť s rodinou, zlepšiť si známky a nájsť nové záľuby.

Do súťaže Denníka N s názvom Správa z izolácie poslalo súťažné texty viac ako 400 žiakov a študentov. Z nich sme vybrali 40 úryvkov, ktoré vám priblížia, ako vyzerala ich izolácia.

Mladí ľudia vo svojich textoch hovorili o rodine, o smútku, o stratenej motivácii, samote, karanténe, o dodržiavaní pravidiel, o škole, práci, voľnom čase aj o svojom meniacom sa tele.

O rodine:

Lea Daxnerová, 18 rokov, Podbrezová

Som nahnevaná. Na otca. Za to, že si z nás za posledný rok urobil svoje antistresové hračky. Že nás miesto pozdravu už od dverí častuje nepeknými titulmi. Vraj sme pre neho len banda darmožráčov, naničhodníkov či pijavíc. Pokojne by som pokračovala aj ďalej, no bez cenzúry by som sa nezaobišla.

Ak by som povedala, že to predtým nerobil, klamala by som. Nikdy to však nebolo také frekventované ako teraz. Snažím sa ho pochopiť – je v strese. Niet zákaziek a v práci sa im vyhrážajú masovým prepúšťaním. Bez peňazí sa nepohneme, skončíme bez vody či elektriny a v najhoršom prípade na ulici. Už len z tej predstavy ma mrazí. Avšak nemyslím si, že je to adekvátny dôvod na to, aby si svoju zlosť vybíjal na mame a na nás – jeho štyroch malých deťoch.

Tatiana Migová, 15 rokov, Sučany

Musím uznať, že korona zhoršila vzťah s mojimi rodičmi. Stále je dobrý, no býval o dosť lepší. Už sa im tak neotváram. Raz som im povedala, aká som sklamaná a smutná z toho, že som za celé leto takmer nikde nebola, a na to mi len povedali, nech nepreháňam a že ich mrzí, že to beriem takto tragicky.

Radšej na každodennú otázku, ako sa mám, odpoviem „dobre“ namiesto toho, aby som im povedala, že mám úzkosť z rozprávania na hodinách, že len prázdne scrollujem Instagramom alebo TikTokom a zabíjam tým čas. Že niekedy už nemám chuť ani písať si s kamarátmi. Že nám všetkým utekajú najlepšie roky života. Nerobím to len preto, lebo sa niekedy nechcem rozprávať. Nechcem ich s tým zaťažovať, pretože mi aj tak nijako pomôcť nedokážu.

Barbora Töröková, 17 rokov, Humenné

Môj vzťah so sestrou je od karantény zložitý. (…) Žijeme pod jednou strechou, v izbách, ktoré zdieľajú jednu stenu. A tá stena je niekedy jediná vec, ktorá nás spája a zároveň oddeľuje. (…) Napriek všetkému, jednu časť dňa trávime spoločne. A to je obed. Obedujeme a pozeráme Netflix. Ako práve teraz. Nemáme si čo povedať, jeme a ticho vypĺňa seriál. Obom nám skončila škola a náš čas medzi trávime v jednej miestnosti, ale každá osamote, hlavou niekde inde. Sme spolu, ale izolované. Tak ako náš dom nás izoluje od okolitého sveta, tak nás seriál izoluje od seba.

Natália Pčolová, 15 rokov, Bratislava

Keby som chcela, aby ste si z tohto zobrali jednu vec, ako rodiča by som vás poprosila, aby ste svojim deťom nepripomínali, aké to majú ľahké. Nemajú. Nemáme.

Nina Erdélyiová, 15 rokov, Hurbanovo

Na hodine angličtiny sme dostali za úlohu vypracovať dotazník na hocijakú tému. Ja som sa rozhodla zamerať sa na psychické zdravie mojich spolužiakov. (…) Ďalšia otázka bola zameraná na to, či si všímajú nejaké zmeny ohľadom ich psychického zdravia počas lockdownu. Odpoveď áno bola skoro 100-percentná. Hovorili, že si všímajú, že sú viac agresívni, nie sú vôbec motivovaní, až príliš veľa premýšľajú a je im stále do plaču. Najviac im v tejto situácii pomáha skúšať si z toho aspoň trochu robiť srandu, pretože so smiechom je hneď život krajší. Ale taktiež zahlbovať sa do iných knižných alebo televíznych príbehov, aby aspoň na chvíľu nemysleli na realitu. Moje obavy sa pri poslednej otázke „Rozprávate sa so svojimi rodičmi o vašom psychickom zdraví?“ bohužiaľ potvrdili. Každá jedna odpoveď znela nie.

Alžbetka, 11 rokov, Zohor

Viem, že to možno vyznie sebecky, ale keď mám byť úprimná, ja a moji rodičia si celkom tento stav užívame. (…) Každé ráno si zacvičíme a potom do 13.30 robíme povinnosti alebo online školu. Po obede si s tatinom vymyslím dáky program ako napríklad karty, stolové hry, šoférovanie, kreslenie alebo sa ideme všetci prejsť s našim psom Bugrom, ktorý má už 15 rokov. Moja mama si väčšinou neužije srandu. V malej firme, v ktorej pracuje, majú veľa práce s grafikou. Ale ak už máme to šťastie, že má voľno, tak si zahráme Scrabble – stolovú hru so slovami. A večer si čítame knihy.

O smútku:

Monika Miškolciová, 15 rokov, Modra

Keď začala karanténa, bol to asi pocit voľnosti, ktorý som cítila, alebo som si to aspoň myslela. Každým dňom moja duša a myseľ chladli a odcudzovali sa od ostatných aj od samej seba. Snažila som sa k sebe vrátiť, ale nedokázala som to. Každý, koho som poznala, ma považoval za energickú, priateľskú a komunikatívnu. Tento svoj predošlý obraz som však viac nedokázala predstavovať. Bola som rozpoltená na obraz, ktorým som bola, a obraz, ktorý som.

Katarína Stráňavová, 18 rokov, Čadca

Veľakrát sa pristihneme pri takzvanom „overthinkingovaní“ a „depkách“, respektíve prílišnom premýšľaní a analyzovaní všetkého. Čo sa deje vo svete, čo s nami bude, kedy toto všetko skončí, ale taktiež nad veľa inými osobnými vecami, ktoré by nám len tak nenapadli, keby sme boli v dobrom psychickom rozpoložení.

Paula, 16 rokov

Ja vidím seba – teenagera ako korytnačku.
Prečo korytnačku? Hneď vám to vysvetlím.
Korytnačky sa od ostatných plazov odlišujú predovšetkým tým, že je ich telo obvykle chránené pancierom. Pancier mám aj ja. Je to maska, ktorú mám pred rodičmi, pred učiteľmi, pred dospelými a vlastne pred všetkými, čo mi až tak nerozumejú. Pancier predstavuje falošný úsmev, šťastné ranné pozdravy s učiteľmi, odpoveď: fajn/v pohode na otázku, ako sa máš alebo ako v škole a tak ďalej.
Pod pancierom je krehké stvorenie, ktoré sa snaží prežiť každý jeden deň. Snažím sa splniť očakávania mojej matky, včas odovzdať úlohu zo školy, nepodľahnúť rannej depresii a zapnúť si tú kameru na online hodinu. Byť vtipná pred spolužiakmi a tváriť sa, že život je gombička, zapojiť sa do komunikácie s učiteľom, keď nám vysvetľuje učivo, ktorému vôbec nerozumiem. Umyť riady, povysávať, viesť komunikáciu s rodičmi bez toho, aby mi vyčítali, že som drzá, alebo bez toho, aby sa to neskončilo hádkou. Či neplakať večer kvôli škole alebo kvôli fotkám dokonalých dievčat s dokonalou postavou. Nebodaj si nevysvetľovať v hlave príčiny mojej existencie, odolať pokušeniu ujsť z domu alebo nemať záchvat úzkosti a milované zmeny nálad.

Sebestyén Marosz, 16 rokov, Bratislava

Aj na učiteľoch vidno, že im pandémia a online vyučovanie zobrali veľa. Vlastne to vidno na celej triede. Sme menej energickí, menej sa smejeme a mimo hodín sa skoro vôbec spolu nerozprávame. Lebo nie je o čom. Nikto nechodí nikam, nikto nemá zážitky, o ktoré by sa mohol podeliť. Asi si to neuvedomujú, ale všetci sú neporovnateľne smutnejší ako normálne. A samozrejme, aj ja.

Tamara Mocková, 15 rokov, Košice

Cítim, že mám tak trochu právo na chaos, pretože určite nie som jediná, ktorá ho zažíva. A akokoľvek sebecky to znie, myslím to tak, že všetci teraz máme právo byť trochu zmätení alebo skormútení. Kľúčom je pamätať si, že v tom nie sme sami.

O stratenej motivácii:

Klára Magulová, 19 rokov, Modra

Väčšinu času ležím iba v posteli. Je pravdou, že som viac-menej umelecký typ a mohla by som tvoriť množstvo pekných a kreatívnych vecí, no nemám na ne silu a v konečnom dôsledku ani motiváciu. Na začiatku pandémie som bola nastavená pomerne pozitívne. Moje nastavenie vyzeralo asi takto: „Tento čas treba využiť naplno a vyťažiť z neho to najlepšie. Chcem veľa tvoriť, vzdelávať sa…“ No teraz na to už nemám silu. Rezignovala som. Každý jeden deň je novou výzvou, v ktorej sa musím premáhať a začínať nanovo.

Zuzana Vrtáková, 17 rokov, Šurany

Po vyučovaní mám pocit, ako keby ma niekto vypol ovládačom. V čase, keď sa mám ísť znovu učiť na druhý deň, na mňa príde únava a nie som schopná ničoho. Nemám čas pre seba, pretože takmer všetok venujem učeniu. Jediné, čo mi dištančné vzdelávanie prinieslo, je skrivený chrbát, zhoršený zrak a absolútny odpor k učeniu. Nehovoriac o depresiách. Tých bolo a, veru, stále je neúrekom. Nikdy by som si ani len nepomyslela, že niekedy počas môjho života, a už vôbec nie v období dospievania, vyhľadám odbornú pomoc. Pandémia ma k tomu ale donútila.

Mária Hroboňová, 19 rokov, Bratislava

Prokrastinácia je nezničiteľná. Pri modernom tempe sveta bude vždy existovať zoznam úloh, ktoré bude treba vybaviť, a ich selekcia podľa času či obťažnosti je len latentnou formou prokrastinácie. Neexistuje, aby sme boli všetci motivovaní a plní energie 24 hodín denne, 7 dní v týždni a 12 mesiacov v roku (bŕŕŕ, príšerná predstava). Nezostáva nám teda nič iné ako sa s ňou vyrovnať, trošku ju obmedziť a hlavne narábať s ňou opatrne.
Keď však ani to nepomôže, môžeme z nej spraviť napríklad diagnózu. Čo na tom, že ju budeme mať všetci? A predsa len, „akútna chronická dysfunkcia motivačnej zložky realizačného aparátu“ znie aspoň o chlp lepšie ako priznanie, že sme „leniví ako prasatá“.

O samote:

Beata Šišková, 17 rokov, Liptovský Mikuláš

Celý čas som nebola v kontakte so žiadnymi kamarátmi, vyhýbala som sa konverzáciám a často som nechcela odpisovať na správy, aj keď sa ma len niekto pýtal, ako sa mám. A keď som bola posledné dva júnové dni v škole, uvedomila som si, že mám odpor alebo skôr strach z ľudí. S nikým som sa nechcela rozprávať, nieto ešte ísť po vysvedčení do kaviarne. Takisto moje sebavedomie o dosť kleslo, hlavne čo sa týka vystupovania v spoločnosti. Zhodnotila som, že sa to v septembri po nástupe do školy samo napraví. Nestalo sa tak, a preto som išla na emočné odblokovanie. Chvíľu nato nám znova prišla správa, že prechádzame na dištančné vzdelávanie. Zľakla som sa, že dopadnem rovnako ako po prvej „karanténe“.

Timea Tkáčová, 16 rokov, Trenčín

Ja som počas karanténneho obdobia začala tráviť viac času v prítomnosti, začala som žiť pre maličkosti a začala som sa venovať hlavne sebe (myslím, že táto kombinácia by určite prospela viacerým ľuďom). Dni, keď som napríklad iba čítala knihy, maľovala, ležala pod korunami stromov, varila chutné jedlo alebo pozerala filmy, už pre mňa neboli nudnými a prázdnymi, stali sa pre mňa výnimočnými a krásnymi. Postupne mi samota a odlúčenie od kamarátov a spolužiakov neprekážali. Prítomnosť samej seba sa mi zapáčila natoľko, že som si odstránila sociálne siete. Nestal sa zo mňa extrémny introvert, ktorý nevychádza zo svojho domu, jednoducho som dala prednosť sebe a to je tá najmenej sebecká vec, ktorú pre seba môžeme urobiť.

O karanténe:

Melissa Lorenzoni, 12 rokov, Žilina

Bola to sranda, keď nám rodina nosila nákup pred dvere. Nikdy som tam nenašla to, čo som veľmi chcela. Mama mi hovorila: „Buď trpezlivá a ber to pozitívne, možno aj schudneme.“

Margaréta Bičanová, 19 rokov, Žilina

Takto pred rokom nám akurát skončila sezóna zimných triatlonov, kde sa mi celkom darilo. Stala som sa juniorskou majsterkou Európy, juniorskou vicemajsterkou sveta a majsterkou Slovenska v zimnom triatlone. Pre mňa sú však prioritou letné triatlony, na ktoré som sa už veľmi tešila. Bola som v dobrej forme a mala som veľké plány na sezónu 2020. Chcela som zbierať potrebné body do olympijského rebríčka na európskych a svetových pohároch v triatlone. (…) Koncom marca sme mali odlietať do Maroka a potom do Portugalska, Španielska… na európske poháre. Ďalej sme mali v pláne sústredenie na Malorke. Všetko sa ale postupne rušilo a ja som iba brázdila cesty na bicykli v okolí Žiliny. Často sme chodievali aj na chatu. Strašne mi chýbalo plávanie, keďže som bola zvyknutá plávať každý deň a zrazu nič. Osem dní som vydržala bez plávania, ale potom som už chodila od polovice marca plávať do priehrady. (…) V roku 2020 som ešte stihla zabehnúť slovenský rekord na 10 000 metrov. A tak som ukončila môj posledný rok v kategórii junioriek.

Lucia Drobná, 17 rokov, Bratislava

Množstvo mladých ľudí má teraz ešte viac voľného času ako zvyčajne, no nevedia ho využiť. (…) Ja osobne som sa dostala do fázy, keď izoláciu preferujem pred predošlým stavom, keďže mi umožňuje zvyšovať svoju efektivitu

O dodržiavaní pravidiel:

Samuel Malangone, 14 rokov, Taliansko

Išli mi však poriadne na nervy často sa striedajúce, vrcholne nelogické a dokonca aj protiprávne opatrenia, v ktorých úplne zabudli na deti, keďže pes mohol ísť na prechádzku, ale keď som išiel ja s maminou, ľudia z balkónov na nás pokrikovali, a to ja som dieťa a ešte aj Asperger a na prechádzky aj počas pandémie môžem chodiť, koľko chcem. Inak proti psom nič nemám. Pes o tom nariadení ani nevedel, ale stavím sa, že keby som ja začal čúrať do kríkov, bol by to teda iný prúser. Keď niektorí dávajú psom papučky a vozia ich v kočíkoch, mohli by im zabezpečiť aj toaletu.

Čiže odbočil som, ale moja mama mi povedala, nech si to nevšímam, ibaže to nie je také jednoduché, a keď ma raz kontroloval carabiniere na lavičke, lebo som bol vonku sám, povedal som mu, že som na pobyte vonku zo zdravotných dôvodov, lebo zdravie je fyzické, duševné a psychické, a keď sa ma opýtal, prečo som vonku bez dospelého, povedal som mu, že keďže mama je v robote a oco s malou sestrou a mám vek, keď mám právo byť vypočutý, a chcel som ísť von sám, rodičia ma vypočuli a išiel som. Samozrejme, že som mu to povedal slušne, a on aj slušne odišiel, ale doma som riadne zúril a mama musela prísť skôr z univerzity, lebo som mal meltdown.

Nikola Datková, 19 rokov, Bratislava

Dajte si ruku na srdce: Koľkokrát ste od začiatku pandémie porušili pravidlá? Ja ani raz. Život s autizmom je o konštantnom dodržiavaní pravidiel za akýchkoľvek okolností, ale nebudem klamať: už aj na moje štandardy to začína byť drsné.

Alexandra Matoľáková, 18 rokov, Poprad

Už nechcem byť zodpovedná a poslušná. Chcem ísť na chatu s kamoškami, tancovať s partiou dievčat, s ktorými som sa zoznámila, dať si kávu u spolužiačky na balkóne. Vidieť Brandenburskú bránu a rímske Koloseum. Ale takisto chcem vidieť zdravých ľudí. Žijúcich dôchodcov, ktorí aj napriek iným ochoreniam stále môžu polievať kvety na svojej parapete a nadávať na skazenú mládež pri potravinách. Chcem zažiť voľne dýchajúce deti, ktoré sa môžu spolu hrať na ihrisku, a ten koncert miestnej kapely na námestí. A aby sa toto všetko stalo realitou, musíme len ostať doma, zapnúť si seriál, urobiť kamilkový čaj a napísať starým rodičom esemesku.

O škole:

Tomáš Lamlech, 16 rokov, Sučany

Trávil som za počítačom denne aspoň 12 hodín. Asi neprezradím žiadne tajomstvo, keď poviem, že je to veľmi nezdravé. No nič sa nedalo robiť, na hodiny sme chodiť museli a po nich do večera vypracovávať ďalšie úlohy. Boleli ma oči, bolel ma chrbát a po každom vyučovaní som bol vyčerpaný tak, že už som nezvládal robiť nič iné. Musel som sa však premôcť, pretože ma čakali ďalšie domáce povinnosti. Mám sestru, ktorá navštevuje piaty ročník základnej školy, a častokrát potrebuje moju pomoc s úlohami. (…) Vysalo to zo mňa život. Prestal som takmer úplne komunikovať s rodinou, strácal som silu odpisovať kamarátom alebo priateľke. Spätne si uvedomujem, že títo ľudia mohli byť môj lístok von z tohto hlbokého smútku. Ja som sa však rozhodol riešiť tento problém sám. Možno to ani nebolo úplne moje rozhodnutie. Jednoducho ma myšlienky na všetko to, čo som mohol zažiť, keby nie sme v lockdowne, úplne obklopili.

Nikoleta Kročianová, 15 rokov, Bratislava

Každý deň tu sedím a čumím do počítača. Zrak sa mi kazí ešte viac ako predtým, už potrebujem zájsť k očnej. Nohy mi tŕpnu, aj keď každých päť minút mením polohu na stoličke. Niekedy pozerám do steny počas hodiny, pretože počujem len hlas z počítača. Niekedy sa už nedokážem sústrediť. (…) Doobeda mám školu. Už ma bolia oči. Chcem koniec. Chcem, aby sa skončila posledná hodina. Čakám na koniec v nádeji, že dnes urobím niečo produktívne. A verím tomu na sto percent. Dala by som ruku do ohňa za to, že dnes niečo urobím. Potom o jednej ráno si smutne líham do postele s tým, že som vôbec nič neurobila. Nič.

Martin Bačko, 9 rokov, Zvolen

Trávil som deň zavretý doma. Stále som pozeral do mobilu alebo do tabletu. Buď som sa učil, alebo som sa hral. Neznášal som karanténu. Bolievali ma oči, zatvárali sa mi počas vyučovania. V piatok mi mamina oznámila, že idem do školy. Bol som veľmi šťastný. V nedeľu sa ku mne dostala správa, že nakoniec nejdem do školy. Takto to ešte trvalo asi mesiac. Bol som veľmi smutný.

Adela Blahová, 12 rokov, Skalica

Ach nieee!!! To je snáď zlý sen!!! Ako nám môžu učiteľky dávať toľko úloh?! Ahá, ono je to takto: Každá učiteľka si teraz myslí, že my máme kopec času. A toto keď si pomyslia všetky učiteľky, ktoré nás učia (dajme tomu, že ich je desať), máme toho nad hlavu! Takto to proste už nejde! Mám toho dosť!
Od zlosti som hodila perom. Práve išiel okolo tatko a podal mi ho.
,,Stalo sa niečo? Veľa úloh?“ spýtal sa ma. Prikývla som.
,,Tak si to rozvrhni. Prvé urob to, čo máš urobiť najskôr, potom, čo môžeš urobiť neskôr, a tak.“ Poradil mi otec. Vau, na to by som sama neprišla. No aj tak som sa tatkovi poďakovala. Tak som sa do tej hŕby úloh pustila.

Lea Poláková, 16 rokov, Bratislava

Sedenie každý deň v týždni 7 hodín za počítačom, štípajúce oči, boľavý chrbát a únava, s ktorou sa zobúdzam aj po osemhodinovom spánku. Cez desaťminútovú prestávku si ťažko stíham zohriať obed a pri pohľade z okna na rozkvitnutý park, kde v predstavách vidím, ako korčuľujem, mnou prebehne vlna smútku, keď viem, že ma čakajú minimálne ďalšie tri hodiny.

Linda Kráľová, 14 rokov, Liptovský Mikuláš

Napriek opatreniam sme v škole ostali dve triedy, čo na veľkosť našej školy prinieslo hrozivú prázdnotu. Museli sme mať rúška v interiéri aj v exteriéri, všade boli dezinfekčné roztoky, nepríjemné ticho v jedálni, takmer nikde žiadni žiaci ani učitelia.

Bibiána Dzurendová, 14 rokov, Spišská Nová Ves

Táto situácia, ktorá je teraz, mi vyhovuje. Páči sa mi to najmä v tom, že keď som na online hodine, tak si občas môžem aj pomôcť. Kameru zapnutú nemám kvôli tomu, že máme starší model PC a tam kamera nie je. To znamená, že keď ma nejaký učiteľ vyvolá a neviem odpovedať, tak si občas pomôžem aj tým zošitom. Nie je to taký stres, ako keby som bola v škole, lebo tam musíme odpovedať pred všetkými a neraz sa spolužiaci aj smejú, keď povieme niečo nesprávne. Preto je lepšie, keď sa učíme takto. Ďalšia vec, ktorá mi na tomto dištančnom vzdelávaní vyhovuje, je to, že mám aj lepšie známky. Výrazne som sa zlepšila v učení, celkovo vo všetkom. (…) Je to pre mňa taký “psychický oddych”, to online vyučovanie. A najradšej by som bola, keby to tak už zostalo do konca školského roka.

Bogdan Raneta, 12 rokov, Bratislava

V triede stále nosiť rúška?
Zomriem z nedostatku vzdúška!
Práve keď bude nejaká skúška!

Oliver Lazarčík, 12 rokov, Nitrianske Hrnčiarovce

Deň 61:
Počas hodiny geografie nás pani učiteľka skúšala z krajín západnej Európy a spolužiak sa vyhovoril do správy, že mu nejde mikrofón. Neskôr sa ozvalo od neho grgnutie tak nahlas, že som až vyšiel z riadku pri písaní poznámok.

Tereza Kendrová, 15 rokov, Bratislava

Viete, aké je ťažké učiť sa organickú chémiu, keď vám učiteľka kreslí šesťuholníky roztrasenou myšou do Skicára a vy ich vidíte pre zlú wifi ešte viac rozmazané? (…) Takže všetkým budúcim žiakom: Verte mi, nechcete sa učiť z domu. Vyplýva z toho veľa problémov, ktoré by vám ani nenapadli. Aj keď sa vám zdá, že chodenie do školy je otravné, je to úžasné privilégium.

Diana Dudová, 17 rokov, Humenné

Hocikto, kto tvrdí, že dištančné vzdelávanie je plnohodnotnou náhradou prezenčného, sa už nemôže mýliť viac. Stratila som sebavedomie, čo sa komunikácie týka. Nielenže sa bojím vyjadrovať, ja sa už ani neviem vyjadrovať. Ktovie, možno to je preto, že sa moja slovná zásoba zúžila na slová, ako je karanténa, testovanie a očkovanie.

Paulína Juráková, 16 rokov, Trnava

Ako môže potom nejaký politik povedať, že by bolo dobré opakovať ročník? Je to potom stratený čas? Nemusím sa teraz s tým trápiť, lebo budem aj tak opakovať ročník? No určite. Ľudia, čo toto tvrdia, nie sú učitelia ani žiaci, ktorí väčšinu dňa trávia za počítačom kvôli výučbe. Sú to ľudia, ktorí si nič z tohto nezažili, ale dovolia si to povedať. Prečo to vôbec hovoríte, keď netušíte, aké to je? Iba ponižujete týmito tvrdeniami žiakov a učiteľov. Približne 16 hodín denne venujem škole, aby všetko bolo hotové a dopísané, keby náhodou zrazu ideme do školy.

O práci:

Sarah Jarábiková, 18 rokov, Trnava

Pracujem v supermarkete a moja brigáda je jeden zo spôsobov, ako sa nezblázniť. Ako som už spomínala, som povahou extrovert a život bez sociálneho kontaktu by ma asi zabil. (…) Nemôžem zabudnúť spomenúť, že by to nebol môj bežný deň, keby sa na mňa nevykričal nejaký zákazník. Len pretože som ho slušne poprosila, aby si nasadil respirátor. Neviete si predstaviť, ako často v práci počúvam o tom, ako žijeme v diktatúre a že demokracia znamená, že si môžeme robiť, čo chceme. Asi by všetkých tých ľudí nepotešilo, že Tomáš Garrigue Masaryk o demokracii povedal toto: „Demokracia je vláda ľudu, ale nie je žiadna vláda bez poslúchania a kázania.“

Ivan Proksa, 19 rokov, Bratislava

Zostal som zavretý doma, sám. Už viac ako rok nebývam s rodičmi, pretože ma mama po hádke vyhodila z domu a môj otec už nežije. Byť zavretý doma bolo pre mňa ako väzenie. Jediné, čo ma zachraňovalo v tejto situácii, bolo chodenie na brigádu, nakoľko si na všetko musím zarobiť sám. V práci som sa snažil byť vždy čo najdlhšie, pretože som vedel, že doma ma čaká iba samota. Po práci som prišiel domov, vypracoval som si úlohy do školy a poposielal som ich. Takýto stereotypný cyklus života sprevádzal môj život dlhé mesiace. (…) Situácia sa mi o to viac skomplikovala, keď ma vyhodili z brigády v dôsledku znižovania zamestnancov, pre zlú finančnú situáciu firmy. (…) Rýchlo som si teda zháňal novú prácu, ale je veľmi ťažké skĺbiť školu s prácou, ak ste študentom a musíte byť doobeda v škole. Ja som sa s touto situáciou popasoval a nakoniec sa mi to podarilo vymyslieť. Vždy, keď sa do niečoho pustím, dovediem to do úspešného konca. Takže som mal opäť príjem a v mojej hlave sa už nevynárali otázky: Prežijem tento mesiac? Poplatím účty? Budem mať z čoho nakúpiť si potraviny? A mohol som sa v pokoji sústrediť na štúdium a prípravu na maturitu.

Karolína Balcová, 15 rokov, Nováky

Stále študujem spoza monitora, trávim čas vo svojej izbe, ktorú si svojpomocne skrášľujem. Počas víkendu robím pomocníčku tatinovi na rôznych stavebných brigádach. Nerobí nám problém sadrokartónová stena, dlažba a maliarske práce sú čerešničkou na torte. Asi som sa osvedčila.

 

O voľnom čase:

Noel Mackovčín, 14 rokov, Trnava

Nejak prežijem všetky online hodiny a okolo 13.00 sa prezlečiem z pyžama do normálneho oblečenia. Obed mám tak o 15.00, dovtedy hrám na PC, volám s felákmi alebo kukám telku, proste niečo veľmi dôležité pre môj každodenný karanténový život. Neskôr si zahrám na gitare alebo sa učím do školy, ale často presedím celý deň a polku noci pri PC. Niekedy chodím na bike s kamošmi alebo sa idem niekam prejsť (prosím, neudajte ma na políciu). Môj večer vyzerá vždy rovnako, doslova rovnako, takže hrám na PC s kamošmi, aj spolu voláme na Discorde, potom kukneme nejaký horor a celý čas si z neho robíme srandu, aby sme nedali najavo, že sa bojíme. A to je asi tak šicko, ta dam šebe banan a šicko v poradku, ňi?

 

O tele:

Šimon Kéry, 19 rokov, Zlaté Moravce

Mám kamaráta, ktorý tento čas využil naplno, hneď zo začiatku karantény zdvihol činky a odvtedy ich nepustil. Vypracoval sa a teraz je z neho hotový model. No a my ostatní… My ostatní sme sa mohli aspoň prizerať, obdivovať ľudskú vytrvalosť a nekončiaci optimizmus. Úprimne obdivujem ľudí, ktorí si počas pandemickej situácie dokázali udržať disciplínu. Jediná vec, pri ktorej som si dokázal udržať disciplínu ja, bolo stravovanie. Moje pravidelné a presne načasované výlety do chladničky ostali v perfektnej kondícii.

Katarína Hacajová, 16 rokov, Modra

Nemala som s kým chodiť von, tak prišli depresie, že som sama a, samozrejme, ako to robí väčšina ľudí, začala som ten smútok zajedať, takže samozrejme, že tie výsledky neboli. Potom som sa nejak upokojila a dodržiavala aj stravu, no stále žiadne výsledky. Začala som sa vidieť čím ďalej, tým väčšia a väčšia, no to nebola pravda. Pomaly začali prichádzať častejšie myšlienky, že čo ak nezmením to, ako vyzerám, nebudem mať kamarátov. Postupne prichádzal plač… Plakala som hocikde a hocikedy, ani som nevedela ako. Niekedy proste len sedím v izbe a samy mi začnú padať slzy z očí a začnem plakať úplne bezdôvodne.

Tobiáš Gábor, 18 rokov, Bratislava

Po prechádzke sa staviam sa váhu, nič moc. Počas lockdownu, zavretých fitiek a času hlavne za počítačom som pribral. Korona nám zobrala veľa vecí, pôžitok z jedla ale nie. Síce nemôžete ísť do reštaurácie, ale donáškové služby stále fungujú. Horšie je, že na osamelé chvíle, nudné večery je endorfín z jedla pre mňa počas korony náplasť na tie veci, ktoré robiť nemôžeme. Skúšam teda OMAD (one meal a day). Schádzam do kuchyne a naskytol sa mi známy pohľad. Je nás v domácnosti 7. Ja, mama, otec a 4 mladší bratia. Mama učí, a keďže miesta nie je veľa, učí z kuchyne. Je to naprd, pretože variť počas jej matematiky vyrušuje aj mňa, aj ju. Nevadí, spravil som si vajíčka, k tomu zelenina, chlieb, šunka. Ešte si uvarím kuskus, zamiešam k tomu fetu, väčšie porcie a na celý deň by som mal byť ok.

 

Ak sa cítite bezradní a neviete, ako ďalej, môžete sa obrátiť na linky pomoci:

Bezplatná 24-hodinová linka dôvery Nezábudka: 0800 800 566
Onlinová poradňa Ligy za duševné zdravie

 

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Koronavírus

    Mladí

    Správa z izolácie

    Súťaž Denníka N pre žiakov základných a stredných škôl. Výsledky súťaže.

    Slovensko

    Teraz najčítanejšie