Denník N

Odišli z krajiny, aby pomáhali utečencom. Príbehy šiestich Slovákov

Hovorili sme so Slovákmi, ktorí pomáhajú utečencom. Odišli zo Slovenska a poznajú tábory v Sýrii, Iraku, Libanone, pracujú s utečencami v Nórsku či Česku. Čo hovoria na slovenskú pomoc?

Len málo ľudí zo Slovenska pozná z osobnej skúsenosti život v utečeneckých táboroch, z ktorých imigranti putujú do Európy. Denník N so šiestimi lekármi a humanitárnymi pracovníkmi hovoril.

 

dudovaIrak

Zuzana Dudová,

lekárka, Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety

V Iraku pracuje táto lekárka od októbra minulého roka. V utečeneckom tábore pri meste Dohúk, kam sa uchýlili hlavne jezídski utečenci a kde je situácia utečencov obzvlášť zúfalá, pracuje ako jediná lekárka v utečeneckom tábore Cabertoo 1, kde žije zhruba 12-tisíc ľudí.

„Sme jediným zdravotným centrom, takže najťažšia úloha nášho logistu je hádať sa s davom ľudí, že je nemožné ošetriť tristo pacientov denne,“ opisuje podmienky kliniky Jerzyho Popieluszka, v ktorých pracuje.

Kurdská časť Iraku prijala viac než dva milióny utečencov pred vojnou a Islamským štátom. Aj rok po úteku z domova žijú v provizórnych podmienkach. Miestna vláda robí, čo môže, ale bez podpory Bagdadu leží väčšina práce na pleciach medzinárodných organizácií. „Najdôležitejšie je, že Kurdistan poskytuje týmto ľuďom bezpečie. Väčšina z nich nemá záujem utekať na Západ, no, bohužiaľ, v tomto regióne nevidia svoju budúcnosť. Často ide o ľudí, ktorí vo svojom živote neutekali z domovov prvýkrát.“

Podľa lekárky už neveria, že ich miestna vláda dokáže ochrániť. „Migranti z Iraku či zo Sýrie naozaj nie sú ekonomickí migranti. Sú to ľudia, ktorí neutekajú za vidinou väčších peňazí, ale za vidinou pokoja a mieru. Ponúknuť im prijatie je to najmenej, čo môže Slovensko urobiť,“ hovorí Zuzana Dudová.

Pôvodne prišla vypomôcť na kliniku v Erbile, ktorú miestny biskup otvoril pre utečencov. Keďže utečencov bolo veľa a pomoci málo, s Vladimírom Krčmérym z vysokej školy začali rozmýšľať, ako a kde by pomohli. „Nakoniec padlo rozhodnutie založiť kliniku v okrajovej časti mesta, kde žije asi desaťtisícová komunita utečencov. Začiatkom januára dorazil náš logista a v marci sme otvorili Kliniku bl. Zdenky Schellingovej pod záštitou vysokej školy sv. Alžbety.“

 

2sliackaKeňa, Sýria, Ukrajina

Mária Sliacka,

humanitárna pracovníčka ADRA

Pomáhať utečencom začala v roku 2009 ako dobrovoľníčka v Keni, kde sa venovala deťom z ulice. Ako humanitárna pracovníčka pôsobila v Južnom Sudáne, na Haiti, v Gruzínsku, Afganistane, Bosne a Hercegovine, Turecku, Sýrii a na Ukrajine.

Keňa bola mimoriadny zážitok, pracovala na hraniciach Južného Sudánu a Kene, kde v tábore žilo už niekoľko rokov asi 120-tisíc utečencov. Pomáhala v učňovskom centre s administráciou projektov.

„Ľudia žijú v jednoduchých hlinených domoch, na ktoré dostanú časť materiálu, pridelia im aj sektor, kde si dom postavia podľa kmeňovej, náboženskej príslušnosti, aby sa minimalizovali konflikty,“ opisuje komplikovanosť života v tábore, kde žili ľudia zo Sudánu, Somálska, z Konga, Rwandy a Etiópie.

Sliacka v ostatných krajinách pracovala s vysídlencami, teda utečencami vo vlastnej krajine. Pre Sýriu zabezpečovala potravu a hygienické balíčky a prevádzku mobilnej kliniky. Ľudia, ktorým pomáhali, patrili k najchudobnejším a nemali peniaze na to, aby opustili krajinu. „Žili v jaskyniach, chlievoch – kdekoľvek, kde mali strechu nad hlavou.“ Snažili sa zabezpečiť im vodné nádrže a v spolupráci s pekármi zabezpečovali múku na chlieb, rozdávali vouchery, na ktoré dostávali denný prídel chleba, a organizovali jeho rozvoz do vzdialených lokalít. Na miestach, kde pomáhali, sa ešte bojovalo.

Hovorí, že humanitárna práca je náročná, a preto málokto pracuje na jednej humanitárnej kríze dlho. „Človek rýchlo vyhorí a ide domov. Traduje sa, že po troch mesiacoch je načase ísť domov aspoň na desať dní.“

Vraví, že tak, ako Európa nezvládla politicky reagovať na posledné vojnové konflikty, tak nezvláda situáciu ani teraz. „Humanitárna situácia je prekvapením pre každého politika, pre každú vládu či parlament.“ Niekedy si myslí, že africké krajiny plné obrovských utečeneckých táborov sa s tým vedia vyrovnať lepšie.

Ak podľa nej nevieme zastaviť už niekoľko rokov bombardovanie niektorých krajín, nemôžeme brániť ľuďom z týchto krajín odísť. „Inak bránime ich základným ľudským právam.“ Od Slovákov sa jej to zdá obzvlášť pokrytecké, pretože po otvorení pracovného trhu tisícky mladých ľudí smerovali za lepšou prácou, za možnosťou zárobku či štúdia do Anglicka či Írska. „Tisícky z nás trávili celé letá v Amerike. A veľa z tých ľudí, čo odišli, tam žijú dodnes. Len preto, že si myslia, že im tam je lepšie.“

Nedávno bola v škôlke poškodenej bombardovaním v Slavjansku. Deti majú tri až päť rokov, niektoré sú siroty, iné majú rodičov chorých na tuberkulózu. Všetky deti v tom zariadení majú tiež tuberkulózu. Keď sa začali boje, učiteľky ich potrebovali dostať do pivnice, kde sa cez deň krčili v chlade, špine a vo vlhku. Učiteľky sa im snažili nahovoriť, že je to nová hra. „No deti mali jednoznačnú odpoveď – to je vojna, pani učiteľka. A jediné, čo kreslili, boli tanky. Neviem si predstaviť rodinu, ktorá chce dobrovoľne vychovávať svoje deti v takej krajine.“

Sliacka hovorí, že peniaze, ktoré zo Slovenska odchádzajú na projekty humanitárnej pomoci, sú minimálne. „Ak dostane humanitárna organizácia na humanitárnu krízu z prostriedkov SlovakAid 10 000 eur, veľa toho určite neurobí. Je oveľa efektívnejšie pomôcť financiami, s ktorými potom budú pracovať špecialisti, ktorí už majú prax a vedia, čo a ako robiť. Toto by bolo zo slovenskej strany najúčinnejšie. A určite efektívnejšie a lacnejšie ako vyslanie kamióna či kontajnera s oblečením.“

 

1linhaNórsko

Marek Linha,

právnik, Nórska organizácia pre žiadateľov o azyl

Pracuje v Osle ako poradca Nórskej organizácie pre žiadateľov o azyl, čo je mimovládna organizácia poskytujúca právnu pomoc žiadateľom. Organizácia zároveň dohliada, aby so žiadateľmi zaobchádzali v súlade so zákonom na každom stupni azylového procesu. V Nórsku žije s kratšími prestávkami päť rokov.

Linha analyzuje azylové prípady, ktoré boli zamietnuté – či už v prvej inštancii imigračnými úradmi, alebo po odvolaní nezávislým imigračným tribunálom. Jeho úlohou je identifikovať chybné rozhodnutia a poslať ich na prehodnotenie imigračnému tribunálu, pred ktorým klientov aj osobne zastupuje. Ak je prípad principiálne dôležitý, posielajú ho na riadny súd. Pracuje najmä s ľuďmi z Iraku, Palestíny, Jemenu, Pakistanu, zo Srí Lanky a z Bangladéša, výnimočne aj zo Sýrie.

Prečo pomáha utečencom v zahraničí a nie u nás? Tvrdí, že na Slovensku by sa s medzinárodným právom zrejme neuživil. „V slovenskej štátnej správe pracovať nemôžem, pretože na to nemám tie správne konexie, no aj keby som mohol, nestálo by mi to za to.“

Európa by po tejto utečeneckej vlne podľa neho mala zdieľať svoju zodpovednosť za nich, otvoriť viac legálnych možností na požiadanie o azyl a zabezpečiť bezpečné koridory. Upozorňuje, že Slovensko sa medzinárodnoprávne zaviazalo, že ľuďom, ktorí o medzinárodnú ochranu požiadajú, ju aj poskytne.

„Uznalo tiež princíp zdieľania bremena vyjadreného v preambule Ženevskej dohody, ktorú ratifikovalo s ďalšími 146 štátmi. Rozhodnutie vlády prijať 200 utečencov signalizuje ostatným európskym krajinám, a nie len im, že Slovensko nemožno brať v otázkach medzinárodnej spolupráce globálneho významu za seriózneho partnera. Vyhlásením, že Slovensko prijme len kresťanov, vláda Slovensko zosmiešnila pred celým svetom a utvrdila stereotyp o ňom ako postsocialistickej krajine, kde spoločnosť stále nemá poňatia o základných princípoch právneho štátu.“

Linha je kritický aj k Nórsku, vraví, že pri väčšine zamietnutých žiadostí tam žiadatelia uvádzajú dôvody, ktoré sú opodstatnené, aj keď z nich štátu právna povinnosť poskytnúť ochranu nevyplýva. Nórsko má podľa neho čoraz prísnejšiu prax a často ignoruje odporúčania Úradu vysokého komisára pre utečencov (UNHCR). „Bežný človek by si pomyslel, že žiadateľ utekajúci s rodinou s malými deťmi zo štvrte v Gaze, z ktorej Hamas pravidelne odpaľuje rakety na Izrael – pre čo žiadateľovi v jednej z odvetných reakcií izraelské rakety odpálili dom – by azyl dostať mal. Nie je to tak – takého človeka imigračné úrady vypoklonkujú s právnickou hatlaninou, že nespĺňa definíciu utečenca v Ženevskej dohode.“

 

1aliIrak

Peri Haj Ali,

lekárka, Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety

Je Kurdka zo Sýrie, na Slovensku žije jedenásť rokov. V Bratislave vyštudovala všeobecnú medicínu a v rámci doktorandského štúdia na Vysokej škole sv. Alžbety sa dostala na humanitárnu misiu v Iraku. Do oblasti cestovala so slovenskou kamarátkou rádiologičkou a v Iraku pomáha spolu so svojím otcom lekárom – gynekológom. Peri Haj Ali pomáhala v Erbile, kde pracovala ako lekárka a logistka, a v Dohúku, kde bola logistkou.

Ovláda kurdčinu aj arabčinu, teraz pomáha s ďalšími humanitárnymi pracovníkmi zhruba 10-tisícom utečencov najmä z Iraku, ktorého časť obsadil Islamský štát.

„Niektorí mali šťastie, že majú strechu nad hlavou, ale v jednom byte ich žije aj 20 či 30. Niektorí nemajú ani stany. Žijú v mizerných podmienkach.“

„Európa by mala riešiť problém s utečencami na mieste, kde sú, alebo pomáhať finančne aj fyzickou prítomnosťou projektom v krajinách, kde je vojna, alebo v susedných štátoch,“ hovorí. Myslí si, že pomoc utečeneckým táborom v Sýrii, Iraku, Turecku či Libanone by mohla znížiť počet imigrantov, ktorí idú do Európy. Čo najviac chýba utečencom v týchto štátoch? „Psychická podpora, peniaze, lekári, podmienky na základné živobytie,“ hovorí Peri Haj Ali.

 

1suvadaLibanon

Jozef Šuvada,

lekár, Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety

Pracuje v utečeneckom tábore Dbayeh v libanonskom Bejrúte. Miesto, kde žijú utečenci, je na kopci len pár metrov od pobrežia, ktoré je lemované diaľnicou, obchodmi a bankami, a 120 metrov od hotela Royal RR, v ktorom stojí najlacnejšie ubytovanie 310 dolárov za noc.

V tábore sú najmä Palestínčania a ľudia zo Sýrie. Tí nemajú v Libanone právo vlastniť žiadne pozemky. „Nemajú právo stavať, vlastniť záhradu, pracovať môžu iba vo vybraných povolaniach – predavačka, upratovačka, smetiar, automechanik – aby nebrali zamestnanie miestnym,“ vysvetľuje lekár.

Ako architekti alebo inžinieri nemajú šancu sa presadiť. Sú zatvorení v izolácii, nedostávajú sociálne dávky ani inú podporu, zdravotná starostlivosť je iba za priamu platbu – a aj to len v zdravotníckych zariadeniach, ktorým zvyšných 50 percent platieb preplácajú humanitárne organizácie.

Diskusia o utečencoch na Slovensku ho znepokojuje a rovnako aj to, že u nás nik nevysvetľuje základné fakty.

„Žiaľ, s nevraživou až nacisticko-rasistickou pribúdajúcou verejnou mienkou slovenskej spoločnosti, ktorá nechápe ani základné pojmy, ako je rozdiel medzi utečencom – teda človekom, ktorý uteká pred ohrozením vlastného života alebo života svojej rodiny, kde mu hrozí smrť – a migrantom, čo odchádza za lepšími podmienkami, sa obávam, že sa celá otázka bude naďalej riešiť emotívne.

Európa by podľa neho mala postupovať systematicky a vytvoriť priestor pre vládne programy aj pre mimovládne organizácie a charitatívne platformy, ktoré môžu pomáhať s utečencami.

 

1cilliČesko

Michala Cilli,

právnička, česká Organizácia pre pomoc utečencom

Pred štyrmi rokmi začala pracovať ako právnička pre českú Organizáciu pre pomoc utečencom, ktorá poskytuje právne a sociálne poradenstvo cudzincom v Česku.

Za utečencami chodí do pobytového tábora v Kostelci nad Orlicí, ale aj na prijímacie stredisko na Letisku V. Havla v Prahe či do zariadenia na zaistenie cudzincov pred ich vyhostením. „Veľakrát pôsobíte ako psychológ či kamarát, ktorému sa potrebujú vyrozprávať. Pomáhate im zvládať dni čakania na rozhodnutie, ktoré sa následne aj snažíte zvrátiť a obhájiť dôvody, prečo by utečenec mal jednu z foriem medzinárodnej ochrany dostať,“ hovorí. V Česku ide hlavne o ľudí z Ukrajiny, Bieloruska, zo Sýrie, z Iraku, Iránu, či z Afghanistanu a Etiópie.

Súčasná utečenecká vlna do Európy ju neprekvapuje. Keď porovnáva, koľko utečencov je v krajinách ako Libanon, Turecko, Jordánsko, nie je podľa nej ani veľká.

Oceňuje, že ľudia napriek negatívnemu obrazu utečencov z médií prejavujú solidaritu a chcú pomôcť. „Samozrejme, Európa nemôže prijať všetkých občanov Sýrie, no mala by im aspoň umožniť legálny príchod. Utečenci zo Sýrie, s ktorými som sa stretla, nemajú v záujme tu ostať. Milujú svoju krajinu a veria, že sa do nej vrátia. Poskytnutie napríklad dočasnej ochrany by mohlo byť riešením.“

Vedenie Slovenskej republiky by si podľa právničky malo vziať príklad z obyčajných ľudí, ktorí utečencom pomáhajú. „Postaviť sa utečencom chrbtom, robiť medzi nimi rozdiely z dôvodu náboženstva, je výsmechom ľudských práv, o ktoré sme aj my ešte nedávno bojovali. Nie je možné z EÚ len profitovať a nemať žiadne záväzky.“

 

Kde prispieť peniazmi

Človek v ohrození – na účet SK1711000000002621182213, Ľudia na úteku alebo formou SMS 2 eurá na číslo 877 s textom DMS CLOVEK

Magna – na účet 2943004292/1100 alebo formou SMS na číslo 836 5 eur

Fórum donorov – SMS na číslo 877 s textom DMS UTECENCI

Slovenská katolícka charita – na účet 2945463097/1100, VS 229 – utečenci v zahraničí alebo VS 230 – utečenci na Slovensku

Nadácia Integra – na účet SK50 1100 0000 0026 2747 5658, VS 996

UNICEF – na účet SK46 0200 0000 0035 5779 6353, VS 0412

Migrácia

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie