Denník N

Nič nerobíš! To ako vyzeráš? Dokonči úlohy! Narastá vo mne úzkosť a neviem sa brániť

Ilustrácia – Nikoleta Zádoriová (18 rokov, Súkromná škola umeleckého priemyslu animovanej tvorby, Bratislava)
Ilustrácia – Nikoleta Zádoriová (18 rokov, Súkromná škola umeleckého priemyslu animovanej tvorby, Bratislava)

Autorkou textu je 16-ročná Eva z Bratislavy, ktorá chcela zostať v anonymite. Jej text patril medzi najlepšie v súťaži Správa z izolácie.

Vyčerpanie, únava, nechuť sa stali za posledný rok mojou neodlučiteľnou súčasťou. Sprevádzajú ma každý jeden deň.

Najhoršie z toho všetkého je, že mi normálny život nechýba. Som natoľko otupená z neustáleho zízania na obrazovku, že sa bojím, že už ani neviem, ako funguje to, čo normálom nazývame. Lebo ja už ani len neverím, že niečo ako normál existuje. Zabudla som, ako si užívať, zabudla som, čo mám rada, zabudla som, čo mi chýba. Tieto pocity ma dennodenne napĺňajú úzkosťou. Nedokážem sa sústrediť, nedokážem sa dokonca ani len rozprávať s kamarátmi… lebo už nevieme, ako na to.

Cítim sa, akoby všetci okolo mňa chceli milión vecí, a ja nedokážem všetkým vyhovieť, akokoľvek sa snažím. Pošli to do piatka! Neodpisuj! Neodovzdaná domáca úloha… päťka. Ja viem, že podvádzate, a v škole si vás všetkých preskúšam. Trasiem sa. Tečú mi slzy nad tisíckami neodovzdaných úloh a materiálmi na ďalších desať písomiek. Teraz zatneš zuby a odpovieš, na čo sa ťa pýtajú, lebo musíš pôsobiť, že je všetko v poriadku.

Zrazu prídu rodičia. Choď von! Potrebuješ ísť na vzduch. Nikam nechodíš a iba sedíš doma na riti! Choď behať! Priberieš! Nejedz sladké.

Zatočí sa mi hlava.

Potlačím slzy a idem urobiť, čo musím… všetkým vyhovieť. Nakoniec strávim väčšinu času staraním sa o to, aby boli všetci spokojní. A keď si aj nájdem čas robiť niečo, čo by ma aj bavilo, prichádza vodopád ďalších narážok na moju neschopnosť. Nič nerobíš. To jak vyzeráš? Nikomu tu nepomáhaš. Prikyvujem, lebo viem, že vo mne narastá úzkosť, ktorá ma zväzuje natoľko, že sa nedokážem brániť.

Naplnená obavami z toho, že zase niečo pokazím, pokračujem v plnení povinností. Neviem, či som príčinou podráždenia všetkých ja alebo už sú tiež vyčerpaní, ale neostáva mi nič iné, než sa snažiť nevyvolať zbytočne ďalšie konflikty. No je to čím ďalej, tým náročnejšie.

Po všetkom mám pár minút, kým sa tento deň skončí. Nasadím si slúchadlá a ponorím sa do sveta bez nespokojných ľudí, ktorým som dnes ešte vyhovieť nestihla, a rozmýšľam. Snívam. Lebo toto je čas, keď myslím iba na seba, rozmýšľam nad vecami, ktoré chcem, nad vecami, za ktoré som aj napriek týmto podmienkam vďačná, nad vecami, ktorých sa bojím. Zaspím. A na ďalší deň zas a znova. Všetko stále dookola.

Takto prejde celý týždeň. A teraz mám dva dni voľno. No tieto dva dni sa postupom času začali meniť na bonusové dni na to, aby som si stihla spraviť poznámky z tých desiatich prezentácií, čo mi vyskočili na EduPage. Aby som stihla upratať to, o čo ma rodičia poprosili. A teraz makaj, nenariekaj, všetci máme rovnaké podmienky.

Ja viem… všetci to máme ťažké. Ja viem, že sú ľudia, ktorí to teraz majú oveľa ťažšie ako ja. Viem, že som možno rozmaznaná. Jediné, čo neviem, je, ako to zmeniť. Kde mám nájsť toľkú motiváciu, aby som pokračovala, aby som to v tomto momente nevzdala, aby som sa snažila udržať si známky. Kde mám nájsť motiváciu, aby som ráno vstala a jediné, čo robila, je odovzdávanie domácich úloh bez toho, aby mi ubúdali.

Kričím, že potrebujem pomoc. No som prekričaná svojimi povinnosťami a požiadavkami ostatných, ktoré kričia stále hlasnejšie. Môj slabý hlások sa stáva nepodstatným v porovnaní s vecami, ktoré uspokoja ostatných. Tak stojím na svojich vyčerpaných nohách a spolieham sa, že bude dobre.

 

Text je súčasťou súťaže Správa z izolácie, ktorú organizoval Denník N pre žiakov základných a stredných škôl. Zapojilo sa do nej 789 študentov vo veku od 6 do 21 rokov. Výsledky súťaže tu.

Správa z izolácie

Súťaž Denníka N pre žiakov základných a stredných škôl. Výsledky súťaže.

Slovensko

Teraz najčítanejšie