Nemám inú možnosť, len tu s nimi ďalej hniť (poviedka)

Svetlo zatiaľ nedošlo do našich končín. Cez neodostreté žalúzie vidno len žiaru nočných lámp, lesknúcu sa na kapotách áut pokrytých inovaťou. Poetická nálada. V očiach ma škriabu zelenkasté zatvrdliny, zoškrabujem si ich dlhými nechtami. Počujem, ako si babka otvára cukrík, škrabot plastového obalu nezastaví chabé drevo dverí. Mama sa pretáča, zakrýva si tvár lakťom. Nespíme v jednej posteli, len v jednej miestnosti.

Babka s dedkom obsadili moju izbu. Nám sa za nimi nechcelo chodiť a oni nás nechceli čakať. Taktiež ich postihli choroby, spojiť domácnosti bolo praktické. Mama sa zobúdza, kĺby jej pukajú. Vstáva. Bez slova prechádza do kúpeľne. I ja vstávam, po hmate roztváram pohovku, do úložného priestoru vkladám perinu a vankúš mastný od krému. To isté urobím aj s jej lôžkom. Rozprávajú sa šeptom. Dedko chce zasvietiť, babka sa bojí, že sa to mame nebude páčiť. „Sme hore!“ kričím. Zasvecujú.

Byt pulzuje žltým jasom. Okolo nôh sa mi obtrie pevné telo, pes. Prespal rozkladanie i skladanie, zobudilo ho až zasvietenie. Sploštenou tvárou mi vlhčí holé chodidlá. „Bilbo, Bilbo,“ oslovím ho ticho. „Ja s ním idem!“ Zmätene hľadím na dvere. „Čo?“ „Ja s ním idem!“, odpovedá mi babkin hlas. „Ja sa chcem prejsť.“ „Nie, ja s ním idem!“ „No tak choď.“ Babka vybehne z izby, šľapky jej bijú o podlahu, cez roztvorený priestor prechádza zvuk rádia a dedkovo mľaskanie. Neznášam, keď nosí šľapky. Načo sú jej v dvojizbovom byte šľapky? A aj to rádio. Akoby nezniesli zvuky sveta, neustále ich potrebujú niečím prehlušovať.

Rukami mi nervózne šklbe. Šesť hodín a už mám hnev. Prečo tu nemôže byť pokoj, prečo ma nenechá ísť von s tým poondiatym psom? Nie je to jej zviera a prechádzať sa môže aj sama. Hej, aj ja sa môžem, ale bolo by to divné, neohraničené potrebami tvora a isto by som bola prikrátko alebo pridlho, pokazilo by mi to celý program. Chytá psa za popruhy, ťahá ho k topánkam. Pociťujem voči nej negatívne pocity. Neznášam prudké pohyby. „Ja som sa s ním chcela prejsť,“ opakujem.

Vychádzajú von. Nemajú vôdzku. Čochvíľa zabúcha na dvere a bude vyžadovať, aby som jej ju podala. Znechutene prechádzam palcom po koženej šnúre zavesenej vedľa bundy. „Peťka? Peťka? Nemám popruh!“ „Volá sa to vôdzka.“ „Nemám!“ Kričí do steny. „Ja viem, že nie. Pri boku sa mi zjaví vycivená ruka. Vkladám jej ju do prstov. Čakám na potvrdenie odchodu. Vchod zaklapol. Chytám kľučku od ich izby, dedko nehovorí nič. Aj on má šľapky. Tenké, látkové, jasne vidno kontúry palcov. Doniesli si ich spolu s rádiom. Pozerá sa do bielych žalúzií. „Dobré ráno,“ zamrmlem, aby mi to neskôr nevyčítal, zatváram dvere.

Otváram chladničku. Smrdí. V rohu sú naskladané boršče z reštaurácie oproti. „Kúpila som do zásoby,“ povedala babka pred týždňom. Plastová fólia je pokrytá červenou penou. Nakupuje, akoby včera došla z pochodu smrti. Neustále tu dačo hnije. Hnilo aj pred borščami, ale oni teraz vládnu všetkým vôňam, a tak sú oni teraz moji nepriatelia, prekážajú mi najviac. Doniesla si ich a teraz ich nezožerie, zabudla na ne a čo čaká, že sa stane? Nie, nie, babka nežerie. Babka je. Babka je dobrá, nemôže za to, že je teraz sprostá a už navždy bude, bude to len horšie, ako to už so starými ľuďmi býva. Raz to prejde cez istý bod a už to nejde naspäť, logicky.

Áno, mohla by som vyčkať, kým sa vráti, riadne jej to vysvetliť, niečím ostentatívne tresknúť o stôl, naziapať na ňu, tešiť sa z jej odutých pier a vypúlených očí, no načo jej niečo hovoriť, kárať ju? Mama neznáša, keď babku poúčam. Sipí, šepoce. Blýska očami. Šomre. Mama nie je tichá voda, mama je voda vrelá. Vyrušuje ju to, neznáša, keď sa druhým kazí deň. Babka je nepoučiteľná, zbytočne narúšať náladu, ovzdušie. No veď dobre. Dala mi ich na starosť a ani ich trošku pobuzerovať nemôžem. To ona čoskoro vyletí zo svojej stoličky, že je tu bordel.

Zle sa mi tu pracuje, hentam je toto, tamtam hento, neviem čo na strope či policiach. No veď ja som tomu chcela zabrániť, ale nedalo sa, drahá moja! Nie, to nepoviem. Tak sa s mamou nerozprávam. Poviem prepáč a vezmem do ruky vysávač. Babka mi bude chcieť pomôcť, ale ja ju pošlem sadnúť si na posteľ, lebo len vtedy nerobí neplechu. Tak to tu je. Je mi to jedno, hovorím si. Je mi to jedno, je mi to jedno, jedno, jedno, opakujem si, keď babka sa zase dakde mihoce. Aj keby sa mama mala predierať cez odpadky, bude mi to jedno. Presne! Natieram si chlieb lučinou. Mama udiera do klávesnice. Nechcem ju vyrušovať. Čokoľvek sa prudšie dotkne dosky, nadskočí, zagáni. Bojím sa jej. Nie je hanba si to priznať, hanba je klamať.

Beriem si svoju obživeň, potichu odchádzam do izby. Polohujem sa. Počítač na veľký vankúš, jedlo na malý. Voda mi ostala z večera. Aspoň že tak. Neslobodno dvakrát po sebe šramotiť pri jej ušiach! Rána trávim pozeraním videí na youtube. Čo iné sa dá robiť, hejže. Ruky mám plné a nechcem byť sama. Dedko kašle. Vyrušuje ma to. Na hlavu si dávam veľké slúchadlá. Ešte nemal raňajky, ale nič nemá s nohami, len sa bojí, bojí sa aj chodiť po byte, dýchať náš vzduch, byť s nami v kontakte, lebo on von nevychádza, ale my hej. Len babku znáša, nelogicky.

Babka je stále vonku. Opatreniam nerozumie a možno aj rozumie, prosto si ich nevšíma. Nekúpila mi rajčinky, a tak nemám čím zjemniť slanosť Lučiny. Načo chodí do obchodu, keď neberie to, čo má? Pes mi skáče na nohy, stále má pripnutú vôdzku. Chlieb padá na koberec, narúša sa moja rovnováha. „Babka!“ „Neziapte na seba!“ reve mama. Urazene odopínam vôdzku, babka cupitá do kuchyne. Trieska kastrólikmi. Jej raňajky majú zo štyri chody. Pán doktor mi povedal, že mám veľa papať, opakuje. Furt dačo drví svojimi troma zubami. Ostatné jej zhnedli a odpadli po anestézii.

„Dala si dedkovi raňajky?“ „Nekrič!“ „Dala si dedkovi raňajky?“ spýta sa babka tichšie. „Teraz ťa zase nepočujem!“ Dupot, teplý dych na líci. „Dala si dedkovi raňajky?“ „Nedala.“ „Prečo nie?“ „Má nohy.“ „Mala si mu dať.“ „Nedala som.“ „Prečo nie?“ „Lebo má nohy.“ „Je to tvoj dedko.“ „Čo to má s tým, či má nohy?“ „Mala si mu dať raňajky.“ „Nedala som.“ „Petra! To fakt?!“ vreští mama.

Čo fakt, čo fakt, myslím si. Normálne sa s ňou bavím. Zazerám do otvoreného priestoru vedúceho do kuchyne. Babka máva rukou. „Začína sa mi vyučovanie.“ „Teraz?“ „Teraz.“ Nezačína. Chcem, aby odišla.

Pokračujem v pozeraní videí. Sú sprosté a nudné, hanbím sa, že sa mi ich tak často žiada, že mi je pri nich tak dobre. Mala by som robiť niečo hodnotné, ale mne sa nechce. Nič sa mi nechce, len pozerať videá. O mejkape, o vzťahoch medzi tými, čo si patlú mejkap, o tom, kto pravidlá dodržiava a kto nie, kto je rasista, kto robí to a tamto, tieto veci. Nie je to umenie, to teda nie. Neznášam youtubové videá, ale najviac neznášam tých, čo ich robia. Degenerujú generáciu, zdá sa mi. Zarábajú peniaze hlúposťou. Sú nudní a nevzdelaní, generickí, mdlí, hlúpi. Mali by robiť niečo poriadne. Aj ja by som mala.

Mala by som si čítať, ale načo? To, čo chcem čítať naozaj, mi nič nedá a to, čo by som mala čítať, mi tiež nič nedá, lebo je úplne jedno, či to mám prečítané alebo nie, tak či tak ma nikto neberie vážne. Áno, áno, treba čítať pre seba, ale mne sa nechce, tak či tak to nemá zmysel, lebo dnešná elita nemá prečítané nič a sú tam, kde sú, tak to asi nie je také dôležité, ako som si myslela. Nechcem byť elitou a celkovo, vôbec sa o nich nezaujímam, sledujem ich, len keď sa chcem nahnevať, a ani neviem, prečo ma hnevajú, sú to len ľudia, iní ľudia ich sledujú, je to úplne jedno, serú si často do huby, ale aj to je jedno, nič nevedia, ale aj to je jedno, všetko mi môže byť jedno, a tak je to asi aj najlepšie. Ale teda. Moderné knihy sú zle napísané a na staré nemám náladu, a tak môžem aj trochu porelaxovať, nie? Prišla som na to nedávno a hneď zo mňa opadol tlak. Postupujem podľa tohto vzorca aj pri iných veciach, čo som robila, a tak teraz pozerám len videá. Je to výborné.

Je to strašné, ale iné sa robiť nedá. Neznášam, keď je hlučno. Dokonca ani moje slúchadlá nepomáhajú voči nim, voči ich rečiam a rádiu. „Rádijko, rádijko, zapnime si rádijko.“ Mama, toľko sa pučiaca na moje zvuky, im nič nepovie. No veď dobre. Aj ja by som chcela počúvať bez otlakov na lebke, ale mne by sa to, samozrejme, len tak neprepieklo, ja tu nezarábam peniaze, nesvietim a nekúrim, ja tu len sedím a ležím a spím a dohliadam na to, aby ju nevyrušovali.

Keby sa niečo dalo po mojom, už dávno by boli na božej záhradke, zalievali popílené stromy. Ale nie. Mne sa nikdy nič dobré nedeje. Nikdy nič nie je po mojom. Vždy sa mi všetko deje napriek. Nechcem, aby umreli, preto, že ma vyrušujú, nemyslite si. Nie som psychopat. Mali by umrieť preto, lebo už dosť požili a už to bude len horšie. Pre nich a aj pre nás.

Ale nie! Dedko nenosil rúško, trepal dačo o laboratóriu a podmanení národa, nakazil sa. Dýchal cez plastovú masku a hneď sa mu vyjasnilo. Bol tam dva týždne. Nemáme sa radi. Aj babke bolo ľahšie. Vyzeralo, že umrie. Konečne. Niečo by sa zmenilo. Narušila by sa postupnosť. O jedného by bolo menej. Niečo by sa stalo. Išla by som na pohreb, mala zážitok. Bola by som preživšia po pacientovi, isto by mi to dodalo dajakú vážnosť v mojich kruhoch. V akých kruhoch? Neviem. So žiadnymi existujúcimi sa úplne neprekrývam.

Ja som naozaj za kultúru smrti. Nie tak naoko. Oni sa boja. Všetci sa boja, ale oni najviac. Tí druhí to majú v tej hrubej knihe, ale títo to majú v hlave. Nie sú dôslední. Sú za jedno, ale za druhé nie. Ja som za všetko. Potraty do deviateho mesiaca. Eutanázia aj bez ochorenia. Kto sa chce zabiť, nech sa zabije. Naozajstná sloboda. Nie taká, kde človek použije zlú stranu hajzelpapiera a už ho idú vymazať z telefónneho zoznamu.

Niekedy mám pocit, že sa mi to len zdá. Že svoje výhrady voči nim som si vymyslela, len aby som mala čo neznášať. Neviem. Málokto to vidí tak ako ja. Asi mám zahmlený zrak. Ale teda. Bola by som preživšia a bolo by treba niečo robiť. Vyhodiť jeho veci. Spomínať na jeho dobré stránky. Neviem čo. No nie. Odvezú ho a aj ho dovezú. A mne píšu: dobre to dopadne. Držíme vám palce, prstíky, pästičky, držte sa, táraniny, nie, nie, nič mi neželajte a hlavne nič neželajte jemu, nech umrie, prosím, nech konečne umrie, ale nie, babka sa hodí dva dni po sebe na kolená a zabľaboce dajaké nesúvislé popevky z detstva a on ráno zavolá, ahojte, ahojte, mám sa lepšie, hlas má ako niekto, komu urobili v hrobe dieru na ústa len na to, aby strašil deti, ale žije a pre mňa sa zase nič nemení.

Zase to isté. Oni v byte, oni v izbe. Aj babka bola skoro na oceľovom stole, len aby nakoniec nebola. Ona nás všetkých prežije, myslím si. Nemusela by, ale isto prežije. Už si nespomínam, keď mi s ňou bolo naozaj dobre. Ťažko je dobre s prázdnym človekom. O päť minút sa začína dištančné vyučovanie. Fialová ikonka blikoce, vyučujúca sa pripojila.

„Dobré ráno, dobré ráno, máte sa dobre? Dobre? No tak potom dobre, a zdraví ste? Hej, zdraví, no tak to je výborné!“ Rozpráva na mňa čierna obrazovka. Niektorí učitelia si kameru zapínajú, iní nie. Mám radšej tých, čo nie. Bývajú pasívnejší, končievajú skôr. Čakám, čo sa bude diať. Diktovanie, skúšanie, rozprávanie sa? Aj ja čítam noviny, moji drahí, nemusíte mi horúčkovitým hlasom opakovať udalosti týždňa.

Do miestnosti prechádza biele svetlo zimného dňa. Ťahám za šnúru, okno sa odostiera. Ukladám počítač na zaprášený parapet. Sivá špina žije v škárach okna. Neutriem ju. Nemusím tu všetko robiť ja. Učiteľka píše poznámky do spoločného chatu, počuť len ťukot jej klávesnice. Vypínam zvuk, zmenšujem okno aplikácie. Zapínam video na youtube. Mala by som si písať poznámky, vzdelávať sa. Čaká ma to tá skúška dospelosti. Ha! Nečaká, zrušili ju, budeme preto navždy hlúpi a stratení!

Vzrušujem sa nasilu. Je mi to jedno. Som celkom podvoľný človek. Všetkému sa prispôsobím a nič ma naozaj nezaujíma. Je to v pohode, povedia mi a ja si poviem: no tak asi hej, no. Pučím sa len zo zvyku a z odporu k vlastnej povahe. Neznášam ľudí, ako som ja. A tak sa tvárim, že taká nie som, a ponosujem sa. Napríklad na to, ako ma bolia oči z obrazovky, ako sa takto nič nenaučíme, ako je všetko zlé a ako to treba robiť inak, ale v škole, tejto či inej, sa tak či tak človek nič nenaučí, lebo slovenská škola, moji pekní, pripravuje na život. Nič človeka nepripraví tak, ako slovenská škola. Kto chce dačo vedieť, naučí sa to sám alebo inde. Kto sa to nenaučí sám, nezaslúži si to vedieť. Reformy, neviem čo. Žiadna reforma sa nepodarí. Fínsky systém nefunguje na slovenskej mentalite.

Na slovenskej mentalite funguje jedine systém slovenský, alebo teda jeho absencia. Som proti vynoveniam. Netlačme vedomosti do hláv, ktoré na to nie sú stvorené. Koľkým ľuďom by sa žilo ľahšie, keby boli vzdelaní na svojej intelektuálnej úrovni. Pri tých ospevovaných cudzokrajných nastaveniach je väčšina jedincov prevzdelaná, myslia si o sebe, aj keď robia za pásom či niečo donášajú a vynášajú, majú požiadavky, a potom ich vymenia skromní aziati. Viem, o čom hovorím, videla som dokument.

Pre istotu kontrolujem obrazovku vyučovania. Stále je čierna. Nepripravila si ani prezentáciu! Hľadím do temného priestoru. Video sa mi vyplo. Dlho som nepohybovala myšou. Nechám to tak. Teraz rozmýšľam, nemusím nič vidieť a ani počuť. Babka nechala otvorené dvere. Hovorila som, von chodí, len aby ma nasierala, nikdy nie preto, aby mi s niečím pomohla. Nechala otvorené dvere a vidím na dedka.

Neznášam sa naňho pozerať. Gáni. Má hnedé oči. Aj ja mám také. Podobáme sa na seba. Babka sa mi za to smeje. Aj mne tak spadne tvár. Teda nespadne. Ja nechcem tak dlho žiť.

Pozerám sa z okna. Pes je nepekný a dlážka nepovysávaná, keby som sa pozerala dovnútra, zbytočne by mnou šklbalo. Aj vonku je škaredo, ale to už človek očakáva, na sídlisku sa nebýva kvôli výhľadom.

Strašne sa nudím. Nie teraz či pre niečo, tak všeobecne. Nič sa nedeje. Nič sa nikdy nestane. Vždy sa všetko vráti naspäť. Hej, hej, máme to tú svetovú situáciu. No však dobre. Nie je nič prirodzenejšie. Keby sme sa nebránili, mohli sme to mať dávno za sebou.

Viem, že mi vedci odporujú. Vedci nech si robia svoje a ja si budem robiť svoje. Teda, keby som niečo robiť chcela. Neviem nič robiť, nič som sa nenaučila. Škola je len skladisko na deti unavených rodičov. Zabav sa štúdiom, dieťa moje, a my sa zatiaľ budeme tváriť, že je to akože naozaj a že všetky tvoje školské úspechy majú rovnakú váhu, akú by mali v naozajstnom svete, v ozajstnej konkurencii neregulovanej snaživou učkou. Nie, to nie je nič pre mňa. Nevidím v tom nič.

Sťažka sa preberám z úvah. Mala by som sa pripojiť na ďalšiu hodinu. Stláčam tlačidlo, zvuk nezapínam. Babka mi vráža do izby. Priniesla som ti obedík! vykrikuje nadšene, do lona mi strká zamastený obal, do dlane vtláča lyžicu. Chcem ju dokopať, schytiť za rameno, vrátiť naspäť, ukázať jej, ako sa má správať. „Esesáčka,“ kričala by. Bola by zo mňa výborná esesáčka. Škoda, že už nemám takú možnosť. Vlastne žiadnu možnosť. Môžem tu s nimi iba ďalej hniť. Je v tom isté zmierenie, bezpochyby.