Denník N

Zháňa v Naí Dillí voľné lôžka: kyslík sa predáva na čiernom trhu za šesťnásobné ceny

Sweta Dashová. Foto – archív S. D.
Sweta Dashová. Foto – archív S. D.

Dobrovoľníčka Sweta Dashová pomáha zúfalým ľuďom hľadať voľné lôžka pre kriticky chorých príbuzných. Situácia v Indii je stále mimoriadne kritická.

Ľudia dookola volajú na covidovú telefonickú linku, na ktorej im nikto nezdvihne. Chodia od jednej nemocnice k druhej a prosia, aby sa lekári pozreli na ich príbuzného v kritickom stave, ktorý napokon aj tak zomrie vonku pred nemocnicou.

Taká je situácia v Indii.

Zohnať nemocničné lôžko alebo kyslík nie je jednoduché. Rodinám pomáhajú dobrovoľníci, je medzi nimi aj novinárka Sweta Dashová z Naí Dillí.

So Swetou Dashovou sa rozprávame o:

  • situácii v Naí Dillí a najväčších problémoch, pre ktoré je ťažké nájsť miesto v nemocnici;
  • ako rodinám pomáha zháňať kyslík a nemocničné lôžka;
  • ako chorľavejú všetky generácie a rodiny si musia vyberať, ktorému členovi dajú kyslík a nemocničné lôžko;
  • ako mŕtvoly spaľujú na parkoviskách;
  • ako sa ľudia nevedia zaregistrovať na očkovanie, lebo nie každý má smartfón.

Celý svet sleduje tú devastačnú vlnu covidu, ktorou v Indii prechádzate. Vy ste v hlavnom meste Naí Dillí. Ako to tam vyzerá?

Denné prírastky rastú exponenciálne a dochádzajú nám zdroje – zdravotnícke prostriedky, nemocničné lôžka, dodávky kyslíka, ventilátory. Nedostatky máme už skutočne všade, dokonca aj čo sa týka miesta na kremáciu mŕtvol. V Naí Dillí sme v stredu zaznamenali okolo 26-tisíc nových prípadov, pričom ešte veľa môže byť nepotvrdených, a okolo 360 úmrtí. A to je tiež len oficiálne číslo.

Pri takom množstve sa nedá všetkých otestovať?

To bol dôvod minulý rok, teraz ide o niečo iné. Možno ste niekde na videu videli tú absurdnú situáciu, keď ľudia umierajú vonku rovno pred nemocnicou. Niektorí boli diagnostikovaní ako covidoví pacienti, ale zomreli doma v karanténe. Nevieme potvrdiť, či títo ľudia sú medzi oficiálnymi obeťami. Práve naopak, máme dôvody to spochybniť.

Ľudia v niektorých videách hovoria, že s príbuzným v kritickom stave behajú od jednej nemocnice k druhej a prosia, aby ho alebo ju hospitalizovali.

Áno, deje sa to denne. Tu v Naí Dillí pracujú všetky nemocnice na plnú kapacitu. Nemajú zdroje. Možno majú lôžka, ale nemajú kyslík. A ak nemajú kyslík, ako môžu hospitalizovať pacienta, ktorého saturácia krvi (nakoľko je krv okysličená – pozn. red.) je na 60 percent? Takého pacienta nehospitalizujú, lebo preňho nemajú kyslík. Takže nejde len o lôžko, ale aj o zdroje.

Vláda sľúbila, že kyslík budú do rôznych regiónov dodávať takzvané Oxygen Express, teda vlaky s plnými cisternami kyslíka. Nefunguje to?

Tie sľuby sme počuli, to áno, ale zatiaľ sme nevideli, že by ich niekto naplnil. Dúfame, že sa to čoskoro stane.

Ľudia sú asi často odkázaní na to, aby si niekde zohnali vlastný kyslík. Kde ho zháňajú?

Keď covid potvrdia pacientovi so saturáciou krvi na 93 percent, pošlú ho liečiť sa domov. O dva dni mu saturácia klesne na nebezpečnú hladinu a potrebuje kyslík, tak ho rodina začne zháňať. Má tri možnosti: kyslíkové bomby, kyslíkové fľaše alebo kyslíkové koncentrátory. Od začiatku existovali súkromné spoločnosti, ktoré kyslík predávali, lenže teraz už ani tie nemajú zásoby. Dopyt je však obrovský, takže ceny rastú. Predáva sa na čiernom trhu za cenu aj šesťkrát vyššiu ako reálna trhová hodnota.

Vy ľuďom pomáhate hľadať tieto zdroje. Kyslík, nemocničné lôžka. Ako to robíte?

Nie som jediná. Takmer každý, kto má prístup na internet a Twitter, to robí. Príde mi SOS žiadosť o nemocničné lôžko, lôžko na JIS, kyslík, čokoľvek, a ja sa snažím to zohnať.

Ako to funguje?

Rodina pacienta mi môže poslať správu na Twitter, WhatsApp, SMS, zavolať mi, alebo niekto zverejní SOS žiadosť na Twitteri a ja sa k nej dostanem. Potom robím, čo môžem. Napríklad ak niekto potrebuje nemocničné lôžko s kyslíkom, tak skontrolujem oficiálne údaje a snažím sa zistiť, kde momentálne máme voľné také lôžka. Máme štyri telefónne čísla, ktoré tiež skúšam vytáčať dokola a zistiť niečo o aktuálnej situácii. Problém je, že nie je dosť verejných informácií o tom, kam pacient môže ísť, keď mu klesne saturácia krvi. Vláda na to vytvorila aplikáciu, ale údaje neaktualizuje v reálnom čase.

Odkiaľ teda máte informácie?

Skúšam. Hľadám na internete, telefonujem na linky na to určené, volám ľuďom, ktorí sú vyhradení na to, aby na tieto veci dohliadali. Keď mám pacienta v kritickom stave, volám na linku, aby som sa opýtala jednoduchú otázku: „Kam môžem priviezť pacienta?“ A oni mi už ani nezdvihnú. To je ďalšia úroveň apatie – že máme verejné linky, ale nikto neodpovedá. Dokola skúšate štyri telefónne čísla, ktoré nikto nedvíha, chodíte od jednej nemocnice k druhej, možno máte šťastie a zoženiete na ulici aspoň sanitku, do ktorej si chorý môže ľahnúť, ale napokon tam aj tak umrie, lebo dnu do nemocnice sa nedostane.

Pacient v kritickom stave čaká v zaparkovanej sanitke na to, či ho hospitalizujú. Foto – TASR/AP

Musí byť psychicky náročné prichádzať s týmto do kontaktu každý deň.

Je to psychicky náročné. Robila som to aj minulý rok, ale bolo toho omnoho menej ako teraz. Nič človeka nepripraví na takýto objem straty, smútku, žiaľu. Niekto vám zavolá alebo pošle SMS-ku: „Prosím, pomôž mi, lebo inak mi zomrie mama.“ Nikto nie je pripravený na to, aby to zvládol, a nedá sa na to zvyknúť. Každý vie, že je neskutočne smutné počuť matku plakať, keď jej zomrie dieťa. Počuť plakať dieťa, keď mu zomrie mama.

Mali ste aj také prípady? Mám na mysli mladšie ročníky alebo priamo deti.

Mala som napríklad mladého chlapca, ktorému tri dni predtým zomrel na covid otec a jeho mama bola na JIS. Jemu tiež potvrdili covid, potreboval kyslík a nemal nikoho, kto by mu pomohol. Otec mŕtvy, mama v nemocnici v kritickom stave. Priatelia jeho mamy sa potom oňho starali a snažili sa zohnať mu zdroje.

Mali sme prípady, keď v rámci jednej rodiny musia robiť akési poradie, kto dostane ktorý zdroj v ktorom čase. Jedna žena mi povedala, že jej otec bol na JIS a v istom momente zvažovali, že by ho skúsili odpojiť, aby to lôžko dostal jej strýko, pretože ten bol na tom asi najhoršie z rodiny, hoci ani jej otec na tom nebol dobre. Je to absurdné, je to ako kupovať si čas. Nie je to fér.

Znie to, ako keby si museli vyberať, kto prežije a koho nechajú zomrieť. 

Presne. Ale nikto by nemal byť donútený robiť takéto rozhodnutie.

Máte pocit, že sa to stále zhoršuje? 

Veľmi by som chcela vidieť svetlo na konci tunela, ale zatiaľ ho nevidím. Zhoršuje sa to. Už sa to rieši aj na súdoch – aj teraz sme mali prípad na najvyššom súde v Naí Dillí o kyslíkovej kríze a centrálna vláda povedala: „Nebuďte hysterickí, nie je to také zlé.“ Ľudia padajú mŕtvi ako muchy a oni nám hovoria, aby sme nepanikárili. Čo to je za zvrátený vtip?

Pred pár dňami minister zdravotníctva povedal, že sme dobre pripravení zvládnuť túto krízu. Aj ľudia, ktorí nie sú v Indii, ktorí vidia len fotky a videá, tak vedia, že to má ďaleko od pravdy. Ďalej povedal, že nemáme problémy s nedostatkom kyslíka, že máme dosť kyslíka. Všetci chceme veriť, že to je pravda, ale nie je. Teraz nejde o politickú ideológiu – jediné, čo teraz chceme, je, aby ľudia prestali umierať.

Čo hovoria experti z oblasti zdravotníctva? Hovoria o novom variante B.1.617 ako o príčine tejto vlny?

Áno, hovoria, že tento variant spôsobil aktuálnu vlnu alebo že z veľkej časti za ňu môže. Lenže oni už mesiace upozorňovali, že covid – ako aj všetky vírusy – mutuje a že pravdepodobne budeme čeliť horšej situácii. Teraz jej aj čelíme. Experti varovali, ale bralo sa to na ľahkú váhu; aj medzi politikmi, aj medzi ľuďmi. Zrazu sa začali stretávať obrovské davy ľudí, na náboženských stretnutiach, predvolebných kampaniach, bolo hrozivé to vidieť.

Videli sme fotografie, ako ľudia stavajú pohrebné hranice na rôznych miestach. Ako to vlastne prebieha? 

To už nie je o rituáli. Ľudia len hľadajú miesto, kde by spálili telo člena rodiny. Niektorí si musia nechať doma telo svojho milovaného viac ako deň, kým sa im podarí nájsť miesto na kremáciu. A to sa pritom už spaľuje všade – na parkoviskách a v parkoch, postaví sa hranica a spália telo. Dokonca viacero ľudí spaľujú na jednom mieste.

Pohrebné hranice na kremáciu mŕtvol v Naí Dillí. Foto – TASR/AP

India prestala vyvážať vakcínu, pretože ju sama potrebuje. Zrýchlila sa teda očkovacia kampaň?

Chcela by som povedať, že áno, ale nie je to tak. Nedávno otvorili registrácie na vakcínu pre všetkých ľudí starších ako 18 rokov, ale nedalo sa zaregistrovať pre problémy v aplikácii. A to je len jedna úroveň problému. Druhá je, že politici neberú ohľad na to, že v Indii je obrovský rozdiel v technickom zabezpečení ľudí. Tým chcem povedať, že ani zďaleka nie každý má prístup k tej aplikácii. Nie každý tu má smartfón, tak ako sa majú zaregistrovať?

Nedá sa niekde osobne?

Predtým sa dalo prísť zaregistrovať osobne v zdravotnom zariadení, dať im osobné údaje a človek dostal termín. Malo to svoje muchy, ale fungovalo to. Od novej fázy, ktorá sa začne 1. mája, sa už osobne zaregistrovať nedá. Len cez aplikáciu. A keď zakážu osobné registrácie, tak v podstate vylúčia veľkú časť populácie z možnosti zaočkovať sa.

Niektoré krajiny sa už vyjadrili, že by Indii chceli pomôcť. Čo by krajina reálne potrebovala?

Sme radi, že iné krajiny sú ochotné nám pomôcť, a dúfam, že to bude fungovať. Niektoré krajiny sa ponúkli, že dodajú kyslík, a to je super – želám si, aby to fungovalo. Najlepšie by však bolo, keby sa zrušili patenty na vakcíny. Keby sa svet v čase pandémie prestal zameriavať na zisk, všetko by bolo jednoduchšie.

Koronavírus

Rozhovory

Svet

Teraz najčítanejšie