Denník N

Lekárka Júlia Horáková: Nikdy sa nevyhýbam pohľadu zomierajúceho dieťaťa ani otázkam ubolených rodičov

Júlia Horáková. Foto - Dorota Holubová
Júlia Horáková. Foto – Dorota Holubová

Júlia Horáková je primárkou Transplantačnej jednotky kostnej drene v Národnom ústave detských chorôb v Bratislave, kde liečia deti s nádorovými ochoreniami, poruchou krvotvorby a s vrodenými poruchami imunity. Ich transplantačný program pokračoval aj počas pandémie. „Je nám jasné, že naši pacienti nemôžu čakať a musia byť liečení neodkladne, bez ohľadu na prebiehajúcu pandémiu,“ hovorí primárka.

Keď počuje, ako dnes niekto frfle na rúška, pripadá jej to až trápne. „Ja rúška nepovažujem za tragédiu ani za obmedzovanie osobnej slobody, vidím v tom v prvom rade ochranu pred možnou infekciou. Naši pacienti, ich rodinní príslušníci i celý náš personál sme nosili rúška aj pred pandémiou,“ vysvetľuje.

V profilovom rozhovore hovorí o tom, ako ju formovalo jej detstvo, o svojich začiatkoch na transplantačnej jednotke, o vzťahu s pacientmi aj o plánovanom odchode z funkcie primárky.

Rozhovor je súčasťou projektu persONA, ktorý pripravujeme v spolupráci s fotografkou Dorotou Holubovou. Súčasťou projektu budú rozhovory s inšpirujúcimi ženskými osobnosťami.

Pochádzate z piatich súrodencov. Vnímali ste už ako dieťa výhody takej veľkej rodiny?

Určite. Keďže som najmladšia, vždy som aj ja chcela ešte mladšieho súrodenca, o ktorého by som sa mohla starať. To, že som mala štyroch súrodencov, som v detstve brala ako niečo úplne normálne, hoci ani v tom čase to nebolo celkom bežné. Moji rodičia boli ateisti a i nás vychovávali v ateistickom duchu, ale viem, že chceli mať veľkú rodinu, a my sme to považovali za samozrejmosť. Ani si neviem predstaviť, že by nás bolo menej.

Žili sme veľmi skromne. Viete si predstaviť sedemčlennú rodinu v trojizbovom byte? Dobre si pamätám každodenné domáce práce, upratovanie a vzorný poriadok v našej preplnenej detskej izbe, kde sme sa všetci bez väčších problémov učili a pripravovali do školy. Vždy bolo veselo.

Aj keď som bola pri mori prvýkrát až v dospelosti, nestrádali sme. Mňa ako najmladšiu už často vychovávali skôr starší súrodenci. Doma som musela veľa pomáhať, ale to isté robili predo mnou aj moji súrodenci. Pomáhali sme hlavne mame, lebo otec, aby uživil veľkú rodinu, bol v práci dlho do večera a domov väčšinou prichádzal, keď sme už spali.

Vaša mama zomrela, keď ste boli v maturitnom ročníku. Bol to pre vás koniec detstva?

Naozaj platí, že stratou matky strácate detstvo. Moja mama mi navyše bola nielen matkou, ale tiež spovedníčkou a najlepšou priateľkou. Jej posledné mesiace života sme prežili už len vo dvojici, ak nerátam otca, ktorý bol väčšinu dňa v práci. Najstarší brat si založil rodinu, žil v Bratislave a aj ostatní súrodenci pracovali alebo študovali v Bratislave. My s mamou sme si tieto spoločné chvíle užívali, čo nás ešte viac zblížilo. Konečne som ju mala len pre seba.

Ten deň, 13. apríla 1976, keď náhle zomrela, si pamätám úplne presne, akoby to bolo včera. Hoci to bol pre mňa jeden z najsmutnejších dní môjho života, vedela som, že smrť k životu patrí. A aj táto smutná a veľmi bolestivá skúsenosť ma naučila, že život ide a musí ísť ďalej.

V ktorých okamihoch v živote vám mama najviac chýbala?

Mama mi zostala veľmi hlboko v srdci a nie je dňa – či zažívam šťastný okamih, alebo ma niečo trápi – aby nebola v mojej mysli so mnou. Akoby sme sa navzájom zžili. Možno je to aj tým, že mám po nej krstné meno, aj ona sa volala Júlia. Dodnes v podvedomí s ňou cítim veľmi silné puto, hoci je to už 45 rokov.

Posledné mesiace svojho života hovorila o smrti častejšie, hovorila o nej rozvážne, bez pátosu a zábran. Teraz už viem, že sa určite cítila unavená. Na seba nemyslela, vždy sme boli prvoradí my, jej deti a náš otec. Napriek tomu, že zomrela mladá – mala 53 rokov – bola na koniec pripravená. Keď rozprávala o smrti, pripadalo mi to nepodstatné a veľmi vzdialené. Verila som, že nás čaká ešte veľa pekného. Ona svoj krátky život prežila naplno s každodennými radosťami i starosťami. Dodnes sa mi presne vybavujú jej myšlienky.

Svoje posledné slová mala napísané. Keď zomrela, našla som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Projekt PersONA

Rozhovory

Silné ženy

Zdravotníctvo

Životy žien

Rodina a vzťahy, Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie