Denník N

Školská psychologička: Puberta nepočkala, kým sa otvoria školy. Zmeny u detí prebehli osamote

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Dnešné deti prišli podľa učiteľky a psychologičky Anny Steinerovej v príliš nízkom veku o istotu, že svet je v poriadku.

Už od pondelka sa vracajú postupne do škôl aj piataci a starší žiaci. Mnohí boli doma pol roka, čo je v takom veku dosť dlhý čas nato, aby dieťa výrazne dospelo fyzicky aj psychicky. Do škôl sa teda vracajú iné deti, než z nich odišli.

Podľa školskej psychologičky Anny Steinerovej sa čas, ktorý sa deti vyvíjali osamote doma, už nevráti. „Zmeny a puberta nepočkali, kým sa otvoria školy, prebehli u nich osamote,“ hovorí Steinerová.

V rozhovore sa dočítate:

  • aké bude mať dôsledky, že deti prišli o istotu,
  • prečo deti po návrate do školy len ticho sedeli v lavici,
  • prečo sa od seba chlapci a dievčatá oddelili,
  • ako sa majú rodičia detí pýtať, ako bolo v škole.

Po takmer polroku sa vám do školy vrátili žiaci na druhom stupni. Vy ste triednou učiteľkou šiestakov. Spoznali ste ich ešte? 

Samozrejme, pretože sme boli stále v kontakte, najmä s deťmi, ktoré boli ochotné si počas online hodín zapnúť kamery. Zmeny sme čakali, hlavne tie výškové.

Ako veľmi sa fyzicky deti zmenili? 

U druhostupniarov sú fyzické zmeny výrazné. U mnohých prebehlo obdobie výrazného rastu. Niektorí snáď aj lepšie spávali, pretože u mnohých detí je obdobie výrazného rastu prepojené s obdobím, keď dlhšie spávajú.

Hovoríte, že ste videli najmä deti, ktoré si zapínali kameru. Bolo veľa takých, ktoré si kameru nezapli? 

Pre staršie deti je náročné zapnúť si každý deň na niekoľkých hodinách kameru a byť videný. Len niektoré deti to prirodzene zvládajú. Niektoré sa do toho prinútia z povinnosti a ostatné sa tomu snažia vyhnúť. Rodičia aj učitelia veľmi chceli, aby si deti zapínali kameru, ale keď sa potom popoludní oni sami pripájali na poradu, takisto mali čo robiť, aby mali kameru zapnutú počas celého stretnutia.

Všetci tí, ktorí pracujeme cez online stretnutia a porady, vidíme, akú máme v sebe subjektívnu chuť zapnúť si na každom stretnutí kameru a koľkí sa k tomu niektorí musíme premáhať. Deti pritom nemajú motiváciu ako dospelí, ktorí vedia, že práca je ich povinnosť. Čím vyšší je vek detí, tým ťažšie je pre nich byť neustále videný.

Ako sa deti zmenili po polroku doma?

Sú iné. Veci, ktoré mali doteraz zvládnuté a naučené, sú teraz akoby v hmle. Týka sa to komunikačných, socializačných, emočných a adaptačných schopností vo vzťahu k ostatným spolužiakom aj k sebe.

Napríklad? 

Je pre nich náročné zvládnuť komunikáciu s dieťaťom, ktoré nie je práve z okruhu jeho najbližších kamarátov. Ťažšie zvládajú chybu a prehru, ktoré už v minulosti dokázali zvládať, pretože vieme, že sme na tom v triede už dávno pracovali. V niektorých oblastiach je to ako keby sme sa vrátili o dva roky dozadu. Deti to určite dobehnú skôr ako za dva roky. Ale teraz to deti nemajú v každodennej výbave. Nevedia prirodzene a ľahko pristupovať k sebe či k ostatným. Na začiatku im musíme pomôcť my dospelí, pretože oni samotné si nevedia vytvárať podmienky na to, aby to rýchlo dobehli.

Prečo ste použili výraz, že deti sú „akoby v hmle“? 

V konkrétnych náročných situáciách nám zatiaľ nie je jasné, či ešte disponujú schopnosťami, ktoré si osvojili počas svojho vývinu. My si myslíme, že sa tieto schopnosti nebudú musieť učiť odznovu, ale znovu to v sebe objavia. Preto som hovorila o hmle – musíme veriť, že sa to nestratilo, iba to potrebujú znova nájsť.

Napríklad?

Ide napríklad o skupinkovanie v triede, ktoré sa znovu objavilo. Skupinkovanie už bolo dávno preč, deti sa medzi sebou akceptovali a vážili si nielen najlepších kamarátov, ale aj kamarátov a spolužiakov. Teraz je to preč a musíme to znova vybudovať. Alebo keď si zažijeme konfrontáciu medzi žiakmi, ktorá nie je príjemná a 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

Rozhovory

Školstvo

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie