Čas zatvorených kostolov zostal nevyužitou príležitosťou
Pre veriacich ľudí bola nová situácia jedinečnou príležitosťou pokročiť k dospelejšiemu vnímaniu viery, kresťanstva, náboženstva. K rozlíšeniu medzi navyknutým formalizmom a dospelým kresťanstvom.
Autor je publicista
Obdobie zatvorených kostolov bolo jedinečnou príležitosťou, ktorá sa už zrejme v takom časovom rozsahu nezopakuje. Tak ako každá kríza prináša zároveň nové výzvy a príležitosti, aj zatvorené kostoly boli príležitosťou na hlbšiu inštitucionálnu aj osobnú reflexiu. Na premýšľanie o zvyklostiach a stereotypoch náboženskej praxe a o podstate a hlbšom zmysle kresťanskej identity, ktorá je často redukovaná na „chodenie do kostola“ a na manifestačné a ceremoniálne prejavy viery.
Cirkev zostala spočiatku zaskočená a rýchlo sa ohradila, že sa to dialo spôsobom o nás bez nás. Napokon však akceptovanie zatvorenia kostolov v rámci prísnych opatrení bolo v kontexte zníženia pandemických rizík dôležitým gestom. Chýbal však ďalší krok: inšpiratívny hlas predstaviteľov cirkvi smerom k veriacim o hlbšej podstate viery, o príležitosti na reflexiu vlastného, osobného kresťanstva a kresťanskej praxe, o premyslení rutinných zvyklostí, či o kresťanskej identite presahujúcej „kostolný“ formalizmus. Táto príležitosť zostala nevyužitá.
V niektorých cirkevných i laických kruhoch však nová situácia vyvolala nevôľu, nariekanie nad zatvorenými kostolmi či stavanie sa priam do pozície obetí. Niektorí toto opatrenie interpretovali dokonca ako obmedzenie náboženskej slobody a ako niečo protiústavné. Nezaznamenali sme však, že by tí istí ľudia aj zatvorenie škôl označili ako obmedzenie práva na vzdelanie či ako protiústavný krok. Keď potom vyzývali k otvoreniu kostolov, nezaznamenali sme, že by rovnako nahlas vyzývali aj k otvoreniu škôl. Ako inak potom označiť takéto aktivity než ako náboženský egoizmus a videnie sveta iba optikou vlastných záujmov.
