Denník N

Česi, Kremeľ a bod obratu

Výbuch skladu munície vo Vrběticiach bolo vidieť z niekoľkých kilometrov. Foto - TASR
Výbuch skladu munície vo Vrběticiach bolo vidieť z niekoľkých kilometrov. Foto – TASR

České vlády neboli prokremeľské, tunajšou ideológiou je skôr akýsi alibizmus. Chceme byť v Európskej únii, pretože to prináša peniaze, chceme byť členmi NATO, pretože sme tak chránení.

Autor je šéfredaktor českého týždenníka Respekt

Bol to nepochybne jeden z najdramatickejších týždňov od revolúcie v roku 1989. Česi sa z úst vládnych predstaviteľov dozvedeli, že v roku 2014 na ich území spáchali teroristický útok dvaja ruskí agenti. Pri výbuchu muničného skladu navyše zomreli dvaja ľudia. Presne to vystihol bývalý český premiér Bohuslav Sobotka: „Povedal by som, že od invázie v roku 1968 by išlo o najrozsiahlejší útok Ruska na českú krajinu. Je to historická chvíľa a my musíme reagovať.“ A Česi reagovali: vyhostili osemnásť ruských špiónov, ktorí pracovali na ambasáde v Prahe. Kremeľ sa zachoval rovnako (ale nevyhostil českých špiónov, ale zamestnancov ambasády) a vypukol najväčší stret s Ruskom v novodobých dejinách. Bude to pre Čechov bod obratu? A mení sa tým definitívne prístup strednej Európy?

Ideológia alibizmu

Situácia v strede Európy sa zdala byť dlho jasná. Poľsko je tvrdo proti Kremľu, Slováci sa snažia, aby ich nebolo vidieť, Maďari sú hlas Kremľa a Česi kľučkujú okolo. Ako Čechom rozumieť? Už na konci 19. storočia básnik Josef Svatopluk Machar vystihol našu pozíciu aj prístup: A balancujem se svou sympatií / z Východu v Západ, ze Západu v Východ / s chybami obou, ne však jejich sílou…

Česká politika po roku 1989 hľadala svoju pozíciu voči Rusku len veľmi ťažko. Keď bol ešte v kresle prezidenta Václav Havel, zdalo sa všetkým jasné, že sme Západ, že chceme byť aktívnou súčasťou NATO a EÚ. Vtedy však jeho žiarivý príbeh zatienil to, čo sa deje za ním. Vládna garnitúra bola oveľa opatrnejšia. Čím viac Havel hovoril o hodnotách, tým viac iní hovorili o peniazoch. Biznis, ekonomika, to je všetko a tomu by sa mala prispôsobiť aj zahraničná politika.

České vlády neboli prokremeľské, tunajšou ideológiou je skôr akýsi alibizmus. Chceme byť v Európskej únii, pretože to prináša peniaze, chceme byť členmi NATO, pretože sme tak chránení. Len čo sme však mali prejaviť nejakú spolupatričnosť, začali sme cúvať a nariekať. Ak v Poľsku do politiky silne vstupuje viera, v Maďarsku stále hrá silnú úlohu história, v Česku je to materializmus. A je jedno, či je pri moci ľavica alebo pravica. Súčasný premiér Andrej Babiš je dokonalým predstaviteľom tohto prístupu, z EÚ chce len peniaze, no sotva od nás niekto chce dodržiavanie európskych pravidiel, odmieta to s tým, že Česko nie je „kolóniou Bruselu“. Tento prístup, paradoxne, oslabuje českú pozíciu voči Rusku. Pôsobí to tak, že nikam nepatrí a ide za tým, kto zaplatí viac. To Moskvu láka.

Proruskí prezidenti

Medzi vrcholnými politikmi máme dvoch silných aktérov, ktorí robia otvorene proruskú politiku. Ide o minulého a súčasného prezidenta Václava Klausa a Miloša Zemana. Klaus napríklad po napadnutí Ukrajiny Ruskom napísal hanebné slová, že „po páde komunizmu vznikla Ukrajina ako nový, vo svojej podstate nehistorický štát“. Klaus tiež presadzuje vystúpenie Česka z Európskej únie a tvrdo odsúdil postup českej vlády voči Moskve po odhalení útoku ruských agentov na sklad zbraní vo Vrběticiach.

Súčasný prezident Miloš Zeman zase spochybňoval účasť ruských vojakov na prepadnutí Krymu či na východe Ukrajiny, presadzoval ruskú účasť na dostavbe Jadrovej elektrárne Dukovany, útočil na české tajné služby, ktoré varovali pred ruským vplyvom, vynútil si odvolanie k Rusku kritického ministra zahraničia Tomáša Petříčka, rovnako tiež ministra zdravotníctva, ktorý odmietol nakúpiť neschválenú vakcínu Sputnik V. Pokračovať by sa dalo dlho.

Keď vláda oznámila, čo ruskí agenti spáchali, Miloš Zeman sa rozhodol sedem dní mlčať. Je neuveriteľné, že hlava štátu nebola v takej vážnej chvíli so svojimi spoluobčanmi. Vo svojom vystúpení, ktoré mal v televízii po týždni ticha, hral presne ruskú propagandu. Nič nie je dokázané, polícia vyšetruje dva možné scenáre útoku, všetko sa začalo vyšetrovať až počas posledných troch týždňov. Nič z toho nie je pravda. Tajné služby a polícia majú množstvo dôkazov, rieši sa len jeden variant prípadu – ruská účasť a všetko sa rieši minimálne niekoľko mesiacov. Zeman jednoducho prípad bagatelizuje a spochybnil české inštitúcie.

Prebudili sme sa

Teraz sme blízko bodu obratu. Mnohým došlo, že predstava, že sa nemusíme akokoľvek hodnotovo angažovať, že sa nás geopolitika a všeobecne veľké dianie netýka, je jednoducho nezmyselná. Prebudili sme sa zo spánku, voči Rusku jednoducho musíme zaujať postoj. Nie nepriateľský, ale jasný. Sme súčasťou Západu, ktorý Moskva stále považuje za nepriateľa. A tento hlas silnie aj na susednom Slovensku.

Ľuďom tiež dochádza, že naša závislosť od Ruska je oveľa menšia, než sme si mysleli. Vzájomný obchod je minimálny, energetika tiež nestojí len na zdrojoch z Východu. Je tu nádej, že si Česi uvedomia, že musia byť aktívnymi členmi EÚ a NATO, pretože sa tu nehrá o bezpečnosť ich samotných.

Úspech tejto emancipácie tiež závisí od zahraničných krokov. Prvé reakcie na oznámenie o ruskej účasti na útoku boli veľmi chladné, čo okamžite využili proruské weby a politici. Nikoho to vraj nezaujíma, nikto tomu neverí… Česi veľmi starostlivo sledujú reakcie v iných krajinách a podľa nich posudzujú, aký veľký záujem im spojenci prisudzujú. Stále tu prežíva (absurdne) mýtus Mníchovskej dohody z roku 1938, keď sa Československo ocitlo proti Hitlerovi samo a bez pomoci. Preto bolo veľmi dôležité, že sa vzápätí na podporu Prahy vyjadrila EÚ aj NATO a že niektoré štáty symbolicky vyhostili ruských diplomatov.

Tento rok na jeseň sa budú konať parlamentné voľby. Podľa predvolebných prieskumov sa zdá, že by väčšinu mohli získať strany, ktoré majú úplne nulový sentiment k Zemanovi a Moskve. Aj preto sa dá očakávať, že Čechov čaká veľmi ostrá predvolebná kampaň.

© Project Syndicate

Komentáre

Teraz najčítanejšie