Vyhoreli sme, je koniec. Príbehy amerických lekárov, ktorých pandémia dohnala k zúfalstvu
Píše William Wan, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post
Na jeho lekársku tašku dnes v skrini sadá prach. Stetoskop niekde stratil a nevie ho v dome nájsť – tento pomyselný náhrdelník mu vyše dvadsať rokov ťažil hrdlo.
48-ročný Justin Meschler už niekoľko mesiacov v zdravotníctve nepracuje. A nevie, či sa doň vôbec vráti.
Výpoveď dal vlani na jar, keď sa ho zmocnili obavy z prichádzajúcej pandémie. Pracoval ako anestéziológ. To, čo mala byť pôvodne iba niekoľkomesačná pauza, sa natiahlo a trvá dodnes.
„Cítim vinu za to, že som odišiel. Myslím na tých, ktorí ostali. A na pacientov, ktorým som mohol pomôcť. Mám pocit, že som ich nechal napospas osudu,“ hovorí Meschler. „No zo všetkého najviac cítim úľavu.“
Rok po pandémii sa k Meschlerovi pridávajú ďalší americkí zdravotníci – ide o prirodzený exodus, ktorého príčinou je vyhorenie a rozčarovanie.
Podľa prieskumu pre The Washington Post približne traja z desiatich zdravotníkov zvažujú odchod zo zamestnania. Viac než polovica má pocit vyhorenia. A šiesti z desiatich tvrdia, že stres im spôsobil psychickú ujmu.
Najskôr potlesk, potom ignorácia
Sestričky, lekári, technici, dokonca aj administratívni pracovníci a dentálni hygienici, ktorí sa o pacientov s koronavírusom nestarali, v rozhovoroch vysvetľujú, aký emocionálny následok na ich životoch zanechala pandémia.
Tvrdia, že nejde len o ohrozenie zdravia. Mnohí spomínajú zradu a pokrytectvo zo strany verejnosti – po tom, čo toľko obetovali pre záchranu ľudských životov.
Najskôr im ľudia z balkónov po celom svete venovali zborové potlesky, nakoniec tí istí ľudia začali odmietať rúška a neboli ochotní
