Denník N

Bieloruský denník: o exode pred represiami a odchode do vnútornej emigrácie

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

[Dnes posledná šanca: pre predplatiteľov poštovné na naše knihy zadarmo.]

Každú nedeľu napriek masívnym represiám a zatýkaniam protestujú Bielorusky a Bielorusi proti režimu Alexandra Lukašenka. V ten istý deň nám píše svoj Bieloruský denník Maks z Minska. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu, v ktorej sa ocitli miestni novinári, sme sa rozhodli, že nezverejníme jeho celé meno.

Najmenej desaťtisíce Bielorusov opustili krajinu od augusta 2020.

Po volebnej kampani v roku 2020 boli Bielorusi vystavení viacerým šokujúcim udalostiam.

Masové a bezočivé falšovanie (v praxi zrušenie volieb), brutálne a bezdôvodné násilie zo strany orgánov činných v trestnom konaní, neustále klamstvá zo strany štátnej propagandy, hrozba uloženia trestov, absencia rýchleho víťazstva.

Keď je nebezpečenstvo všade, keď je veľa informácií utajovaných, tak človek skôr či neskôr odíde do emigrácie: vonkajšej alebo vnútornej, navždy alebo na chvíľu.

Nie je možné žiť v neustálom strachu, s neustálym pocitom neistoty. Emocionálne výkyvy nie sú pre človeka prospešné.

Niekto opustí krajinu, niekto prestane mať záujem o verejný život. Pozrime sa na tieto dve stratégie a pokúsme sa predpovedať, čo sa bude diať ďalej.

Vonkajšia emigrácia

Začnime teda s číslami. Od 1. augusta 2020 do 15. februára 2021 dostali Bielorusi 7 490 povolení na prechodný pobyt v Litve.

V tom istom období Litovčania vydali bieloruským občanom 12 496 národných víz.

V Poľsku 8 840 víz dostali bieloruskí IT špecialisti a ich rodinní príslušníci v rámci programu Poľsko Business Harbour – uvádza Puls Biznesu.

Iba v novembri minulého roka bolo vydaných 330 takýchto víz.

Podľa neoficiálnych údajov od začiatku protestov prišli s turistickými vízami do Poľska desaťtisíce Bielorusov.

Ukrajinské médiá minulý rok oznámili, že 75-tisíc Bielorusov sa presťahovalo z Bieloruska do Ukrajiny.

Tieto čísla nie sú veľmi dôveryhodné (nie sú oficiálne potvrdené). Isté však je, že ak nejde o desaťtisíce, o tisíce ide určite.

A potom je tu Litva, ďalšie európske krajiny a Rusko.

Nie je však vždy bezpečné ísť do susedného Ruska: je známych niekoľko prípadov, keď Bielorusov zadržali na jeho území z politických dôvodov.

A ďalšia strach naháňajúca štatistika.

Iba o štatút utečenca v Európe od augusta do decembra minulého roka požiadalo 995 Bielorusov.

Často to boli ľudia, ktorí vzhľadom na nebezpečenstvo represií nemohli čakať, kým im udelia vízum, a išli na hranice jednej z európskych krajín iba s pasom.

Ťažko si predstaviť, nakoľko zúfalí boli títo ľudia, aby sa odhodlali spraviť takýto krok.

„Nebudeme nikoho držať“

„Musíte však pochopiť jednu vec: ak odídete, nebudete sa môcť vrátiť a budete tam musieť pracovať a zarábať si tie veľké peniaze, pre ktoré ste odišli,“ povedal Alexandr Lukašenko o lekároch, ktorí odchádzali do práce v Poľsku v novembri 2020.

Svetlana (27 rokov), inžinierka, sa presťahovala do Poľska po tom, čo ju zadržali, mučili vo väzení a po prepustení sa jej vyhrážali bezpečnostné zložky (siloviky). Meno sme zmenili.

„Doslova v priebehu pár dní som musela opustiť krajinu.

Bola som zadržaná na jednom z protestov, potom sa konal ‚najspravodlivejší súdny proces‘, kde som bola v cele s ostatnými ľuďmi odsúdenými z politických dôvodov.

Až teraz chápem, v akých nenormálnych podmienkach sme sa tam nachádzali, ale vtedy som mala pocit, že je to iba sen, a nevedela som si pripustiť realitu.

Bránili nám v spánku, cez deň sme nemali dovolené sedieť – jednoducho celý čas sme museli kráčať.

Zásielky od príbuzných sa k nám dostávali po čiastkach – ak niekomu poslali niekoľko druhov klobásy alebo mäsa, potom sa k nám dostal iba jeden.

Neustále po nás kričali, adresovali nám iba slová ako ‚prostitútky, spodina‘.

Bol tam iba jeden chlapec [väzenský pracovník], ktorý sa k nám správal ako k ľuďom.

Najhoršia vec sa však stala potom – raz na nádvorí domu ma bezpečnostné sily v civilnom oblečení natlačili do auta, povedali mi, aby som sedela s hlavou na kolenách, vozili ma po okolí a pritom sa mi neustále vyhrážali, aby som ticho sedela doma a nikde sa neukazovala.

Pochopila som, že z nejakého dôvodu mi začali venovať osobitnú pozornosť – musela som si teda naliehavo vybaviť vízum, pobaliť veci, núdzovo predať nejakú elektroniku a odísť do Poľska.

Teraz som v bezpečí, ale niekedy mám pocit, že stále úplne nerozumiem tomu, čo sa mi stalo a prečo.“

Vnútorná emigrácia

Bohužiaľ, alebo našťastie, človek si na všetko zvykne.

Strach sa prirodzene časom zmierni a prekvapenie z absurdných a nespravodlivých trestov je čoraz menšie. Bezprávie sa vníma ako čosi bežné – berieš to ako jedno z rizík, ako jednu z okolností, s ktorými treba počítať.

Berieš na vedomie aj takýto scenár. Ináč by to ľudská psychika nezvládla.

Toto všetko vedie k tomu, že ľudia buď prestávajú čítať správy, alebo na ne prestávajú akýmkoľvek spôsobom reagovať.

Keď sú na programe samé negatívne správy, chcete prepnúť – a Bielorusi, ktorí chcú zmeny, vo väčšej či menšej miere, odchádzajú do „vnútornej emigrácie“.

Viac sa zaujímajú o svoje vlastné záležitosti, prestávajú pomáhať druhým a zúčastňovať sa protestov a opäť zmenšujú interakciu so štátnymi štruktúrami na minimum.

Je to obranná reakcia. Znamená to však, že Bielorusi sa vzdali? Nie.

Keď je to maratón, jednoducho sa nedá stále bežať najvyššou rýchlosťou. Ak chcete vyhrať beh na dlhú trať, musíte zmeniť tempo.

Vitalij, 32 rokov, manažér vo veľkej spoločnosti, zostal v Bielorusku. Meno je zmenené.

„Čítaš správy a potom počuješ, ako sa počas pracovných telefonátov ľudia rozprávajú o počasí a grilovačke.

V takýchto okamihoch sa niekedy zdá, že sami chceme žiť pod diktatúrou ďalších päť rokov.

Ale potom, keď prejdeš mestom a uvidíš protestné grafity alebo letáky, keď sa zobudíš na hluk z miestneho protestu pod oknami, a keď si nakoniec čítaš o ďalších politických väzňoch – uvedomuješ si, že všetko pokračuje.

Nikto mi nebráni rozniesť letáky a potom ísť na grilovačku. Protest sa stal súčasťou života.

Momentálne protest nie je taký nápadný, ako býval, ale to neznamená, že nechceme zmeny.

Jednoducho: málokto chce dostať trest alebo pokutu vo výške 2-tisíc dolárov iba za to, že ide na ulicu – a teraz vieme, že sa už ani netreba zúčastniť protestu na to, aby sme boli zadržaní.“

Ten zlý scenár

Od začiatku augusta sa odsťahovali už desaťtisíce Bielorusov.

Som si istý, že rovnaký počet ľudí je pripravený odísť, ak do konca roka spoločne nezmeníme situáciu – aspoň takéto nálady vidím medzi známymi, priateľmi a priateľmi ich priateľov.

S odstupom 5, 10 a 15 rokov je to katastrofa. Desaťtisíce aktívnych, inteligentných a talentovaných Bielorusov, ktorí nebudú vytvárať pracovné miesta, vymýšľať niečo nové, spúšťať podniky a startupy – to je neuveriteľná strata.

Ale pre diktatúru je dôležité iba predĺžiť svoju moc.

Dobrý scenár

Ak však protest bude účinný a tento rok sa v Bielorusku budú konať nové spravodlivé voľby, som si istý, že väčšina tých, ktorí odišli v auguste, sa vráti.

Som si istý, že sa vrátia aj niektorí z tých, ktorí odišli z politických dôvodov po predchádzajúcich prezidentských kampaniach.

Ako ukázali udalosti z rokov 2020/2021, na svete žije veľa neuveriteľných Bielorusov.

Sú mimo krajiny, ale pomáhajú protestu: peniazmi, demonštráciami, informáciami – rôznymi spôsobmi. Verím, že už tento rok vyhráme a tí, ktorí museli odísť, sa vrátia, aby budovali nové Bielorusko. Aby sa rozvíjalo a zlepšovalo to, čo diktatúra ničila toľko rokov.

Z ruštiny preložila Diana Shvedová. Bieloruský denník vychádza s podporou SlovakAid. 

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Alexandr Lukašenko

Bielorusko a Lukašenko

Bieloruský denník

Svet

Teraz najčítanejšie