Newsfilter po piatich rokoch

Autor tohto textu poslal presne pred piatimi rokmi, 2. mája 2016, svoj prvý skúšobný Newsfilter svojim kamarátom a známym, aby ho ofrflali a aby sa postupne mohol začať zlepšovať. Pôvodný zámer bol, aby sa z Newsfiltra stala platená služba do mailových schránok. Z rôznych dôvodov sa stal napokon vlajkovým „newslettrom“ a obľúbeným každodenným formátom v Denníku N, pričom autor tohto projektu sa medzičasom vrátil do sveta politiky a dnes je riaditeľom komunikačného oddelenia Progresívneho Slovenska.

Cieľom Newsfiltra bolo vždy zhrnúť to najdôležitejšie, čo sa udialo za posledných 24 hodín, prípadne v nedeľu za posledných 7 dní. Dnes oslavuje päť rokov od svojho vzniku, preto si dnes v špeciálnom vydaní Newsfiltra po piatich rokoch prečítate zhrnutie všetkého dôležitého, čo sa na Slovensku udialo za posledných 5 rokov:

1. Smrť J. Kuciaka a M. Kušnírovej
2. Parlamentné voľby 2020
3. Odchod I. Matoviča z funkcie premiéra

---

1. Smrť Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej

Každý, kto sa nejakým spôsobom motá okolo politiky, si úplne presne pamätá ráno 26. februára 2018, keď sa celé Slovensko dozvedelo o vražde novinára.

Známe klišé hovorí, že kampaň sa začína deň po voľbách. V tomto prípade sa však kampaň pred voľbami 2020 začala práve týmto dňom. A ak platí téza, že túžba po zmene sa do určitej miery prejavila už vo voľbách v roku 2016, tak vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej bola jej zásadným katalyzátorom.

Vražda novinára a jeho družky mala z pohľadu volieb tri hlavné následky: 1. Obrovskú energiu z námestí po celom Slovensku, ktoré žiadali predčasné voľby/pád vlády a vyšetrenie tejto hroznej udalosti. 2. Výmenu vlády, ktorá však bola v skutočnosti iba výmenou figúrok. 3. Preskupenie síl na opozičnej politickej šachovnici.

Za slušné Slovensko

Okamžite po vražde prišlo najprv k pietnym, ale veľmi skoro aj k protestným zhromaždeniam ľudí. Išlo o najväčšie masy ľudí od roku 1989, ktoré sa postavili proti vládnucemu režimu, a Robert Fico mal reálny problém. Žiadna korupčná kauza ani žiadne iné odhalenie mu počas jeho politickej kariéry nespôsobili toľko problémov ako táto vražda.

V histórii Slovenskej republiky došlo k viacerým masovým protestným akciám, no žiadna z nich nedosahovala ani zlomok masívnosti a intenzity, ako to bolo v roku 2018. Asi najviac sa k nim priblížili protesty z roku 2011, keď sa na verejnosť dostali prepisy spisu SIS Gorila, ale aj vzhľadom na nejasnosti okolo jeho autenticity a chaos organizátorov sublimovali rovnako rýchlo, ako vznikli.

Protesty po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej zdvihli obrovskú vlnu nielen obyvateľov, ale aj celej občianskej spoločnosti. Ficove bludy o Sorosovi boli síce úplne mimo, ale pravda je, že mladým novinárom a aktivistom v kľúčových začiatkoch pomáhali aj skúsenejší borci z rôznych mimovládok či reklamných agentúr. Pridali sa aj iniciatívy študentov, umelcov, učiteľov, sestričiek, hercov a mnoho iných, ktorí spolu s podporou väčšiny médií vytvorili na vládu bezprecedentný tlak.

Toto vzopätie občianskej spoločnosti bolo silnejšie ako pred voľbami v roku 1998. Vytvorilo v našej spoločnosti takú vlnu, aká nemala v histórii našej krajiny obdobu. Ľudia chodili na námestia každý piatok a monolit Smeru sa postupne začínal rozpadať – z úradu vlády museli odísť najprv šéf krízového manažmentu a bezpečnosti štátu na Úrade vlády SR Viliam Jasaň a hlavná štátna radkyňa premiéra Mária Trošková, z funkcie (dobrovoľne) odstúpil aj dlhoročný súpútnik Marek Maďarič a čoraz väčší tlak bol vyvíjaný na ministra vnútra Roberta Kaliňáka.

Pád vlády Roberta Fica

Prvou „náhodou“ bola zhoda okolností, ktorú by neprestál ani populárnejší politik, akým bol v marci 2018 Robert Fico – zavraždený novinár písal vo svojom poslednom texte pred smrťou o prepojení talianskej mafie na úrad vlády. Neskôr sa síce ukázalo, že toto prepojenie nemalo s vraždou Kuciaka nič spoločné, ale táto kombinácia bola pre úradujúceho predsedu vlády a jeho ministra vnútra zničujúca.

Všetky (nielen) slovenské médiá tento posledný text Jána Kuciaka zverejnili a bolo jasné, že toto už dvojica Robertov neprestojí. Darmo tvrdili, že to nemá s vraždou nič spoločné. Darmo na stôl položili milión eur (po vzore maltského premiéra, ktorý urobil niečo podobné pár týždňov pred nimi), aby tým deklarovali, že s tým nemajú nič spoločné. A darmo presviedčali svojich koaličných partnerov, aby to zvládli spolu s nimi. Jeden z nich, konkrétne Béla Bugár, podľahol tlaku verejnosti a postavil Ficovi na stôl iba dve možnosti: pád vlády alebo predčasné voľby.

Podobnú požiadavku vyslovil ešte pred Bugárom aj prezident Andrej Kiska, no v slovenskom ústavnom režime nemal žiadne reálne kompetencie si niečo také vynútiť. V slovenskej politike rozhodujú len a výlučne „žetóny“, čiže počet poslancov v parlamente. Presne 90 a viac ich potrebujete na predčasné voľby (tie boli neisté), a presne 76 a viac ich potrebujete na pád vlády (tie Bugár spolu s opozíciou mal).

Robertovia nechápali, čo sa okolo nich deje, ale postupne museli odísť obaja. Možno by stačilo, keby dokázal včas podať demisiu Robert Kaliňák, ale to sa už nikdy nedozvieme, pretože ju podal až v čase, keď už to nikoho nezaujímalo a všetky kanóny už boli namierené na Roberta Fica. Ten sa v tejto situácii uchýlil k niečomu, čo by mu ani samému nikdy nenapadlo – vytiahol Sorosa ako pôvodcu celého tohto „puču“. Ak si odmyslíme všetko ostatné, tak z marketingového hľadiska sa tomu dá rozumieť – proti takmer až filmovému príbehu (chápadlá talianskej ’Ndranghety siahajúce až na úrad vlády) potreboval prísť s podobne silným príbehom, ktorý si medzi sebou budú môcť šíriť jeho priaznivci a celá konšpiračná scéna. Úbohé, ale mocensky pochopiteľné.

Aj tento sorosovský naratív však paradoxne viedol k Bugárovmu ultimátu, z ktorého nebolo úniku. Predčasné voľby boli niekoľko dní reálnou možnosťou, bol už dokonca vybratý aj ich presný dátum, no v poslednej chvíli sa Fico rozhodol, že keď už nemôže udržať moc pre seba osobne, udrží ju aspoň pre svoju stranu. Logickým náhradníkom sa stal prvý vicepremiér, ktorý sa v tejto pozícii náhradníka ocitol už niekoľkokrát predtým. Mocensky neambiciózny a poslušný, ale zároveň populárny a celkom výkonný. Peter Pellegrini. Nakoniec jedna z troch kľúčových postáv volieb 2020.

Opozičné šachy

Opozícia bola z vraždy novinára zaskočená ešte viac ako vláda. Kým sa premiér Fico zúfalo stretával s vydavateľmi a šéfredaktormi, organizoval niekoľko tlačoviek denne s témami dlažobných kociek, tajomného Sorosa v pozadí a presviedčal svojich koaličných partnerov, aby ho podržali, opozícia bola paralyzovaná. Zmohla sa iba na niekoľko výziev a s výnimkou niekoľkých odhalení Lucie Nicholsonovej o ministerke pôdohospodárstva Gabriele Matečnej (a jej údajných prepojeniach na talianskych mafiánov) neposúvala celý príbeh ani o milimeter.

Opozičné strany zorganizovali prvý pietny míting za Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú, no odvtedy už kompletne prenechali ulicu mladým aktivistom. Ťažko teraz posúdiť, či to tak bolo správne alebo nie, ale rozhodne sa dá skonštatovať, že nevyužiť takúto situáciu vo svoj prospech bolo skoro až umenie. Preferencie strán ako SaS či OĽaNO v tomto období nijako výrazne nenarástli a všetci boli vtedy presvedčení, že energiu týchto protestov využijú až vtedy sa iba formujúce politické strany Progresívne Slovensko okolo Ivana Štefunka a strana Spolu – občianska demokracia okolo Miroslava Beblavého.

Bez ohľadu na to, prečo a za akých okolností boli utlmené protesty Za slušné Slovensko v čase výmeny premiéra Fica za premiéra Pellegriniho, všetkým bolo jasné, že práve táto energia, tento tlakový hrniec vybuchne v najbližších parlamentných voľbách, nech už budú kedykoľvek. Práve o túto energiu visiacu nad Slovenskom sa začal neľútostný boj. Zdalo sa, že tzv. stará opozícia (SaS a OĽaNO) na ňu nedočiahne, takže sa jej mohli chopiť v najhoršom prípade fašisti z Kotlebovej ĽSNS, v lepšom prípade strany PS a Spolu, no a niekde s otáznikom sa ešte črtala osoba úradujúceho prezidenta Andreja Kisku. Ten napokon rozhodujúcu úlohu zohral, ale nie tak, ako si všetci predstavovali.

---

2. Parlamentné voľby 2020

Voľby 2020 boli najprekvapujúcejšie a najzaujímavejšie voľby v histórii Slovenskej republiky. Najdôležitejšie nie – toto prvenstvo si naďalej uchovávajú voľby z roku 1998, pretože vtedy sme hrali nielen o charakter štátu, teda o zbavenie sa skorumpovaného systému spolupracujúceho s mafiou, ale aj o geopolitické smerovanie krajiny a vstup do Európskej únie či NATO. O to sa v týchto voľbách našťastie nehralo, pretože okrem predsedu SNS Andreja Danka, ktorý už bol v závere kampane viac na smiech a poľutovanie, nemal reálnu šancu na úspech nikto, kto by chcel otočiť kormidlom slovenskej zahraničnej politiky na východ.

Predchádzajúce, župné, komunálne, prezidentské a európske

Signály veľkej zmeny prichádzali dlhodobo. Prvý z nich prišiel už v roku 2014, keď Andrej Kiska porazil Roberta Fica v prezidentských voľbách. Túžba po zmene a hlavná téma korupcie bola prítomná už vo voľbách v roku 2016. Už vtedy bola v spoločnosti objednávka po zmene (jednofarebnej) vlády, a aj keď to tak teraz nevyzerá, už vtedy ich nominálne vyhrali strany, ktoré chceli – aspoň verbálne – vymeniť stranu Smer. Po rozhodnutí SNS nejsť do vlády s OĽaNO mali dve pôvodne „protismerácke“ strany Most-Híd a Sieť iba dve možnosti: predčasné voľby alebo zmenu svojho rozhodnutia nekolaborovať so Smerom. Rozhodli sa pre to druhé, a hoci veľmi dobre vedeli, že sa na nich za to spustí najväčšie hovnádo ich politických životov, lákadlo vládnych postov či potreba posplácať dlhy z kampane boli silnejšie.

Prvým reálne citeľným prejavom odporu voči vláde Smeru boli župné voľby v novembri 2017. Napriek predvolebným prieskumom preferencií utŕžil Smer viacero prehier, ktoré by si dovtedy nevedel ani predstaviť. O približne 10 % vyššia účasť, ako je pri župných voľbách zvykom, a predovšetkým oveľa vyššia mobilizácia opozičných strán predznamenávala, že už začína vanúť mistrál. Smer bol na ústupe a vo vzduchu už bolo cítiť, že je len otázka času, kedy Smer vyprace aj ďalšie pozície na komunálnej aj celoštátnej úrovni.

Komunálne voľby boli takisto indikátorom pokračujúceho obrovského nárastu odporu voči Smeru. Tento dlhoročný hegemón stratil viaceré svoje bašty, dlhoročných primátorov či starostov a aj výrazne vyššia účasť signalizovala, že Smer bude zrazený na kolená aj v blížiacich sa prezidentských a európskych voľbách. Naopak, prvýkrát sa ukázala sila nových subjektov Progresívne Slovensko a Spolu – OD, ktoré podporili Matúša Valla a ten (najmä svojím úsilím) dobyl hlavné mesto. Bolo jasné, že na politickej scéne vzniká nová sila, ktorá má potenciál uspieť aj na celoštátnej úrovni.

Z pohľadu volieb 2020 boli na prezidentských voľbách zaujímavé tri veci: 1. roztrieštenosť alebo neexistencia podpory politických strán pre jednotlivých kandidátov; 2. nebezpečne vysoká podpora antisystémových a extrémistických kandidátov; a 3. neuveriteľný nábeh Zuzany Čaputovej. Príbeh Zuzany Čaputovej bol ako z americkej rozprávky. Štylizované videjká jednotlivých kandidátov, ktoré sú viac o súboji ich marketérov ako o samotných kandidátoch, postupne nahradili reálne súboje myšlienok a rétorických schopností. A tu sa ukázalo, aké sú skutočné kvality Zuzany Čaputovej: nezameniteľný šarm, výborný prejav a hlboké znalosti najmä v dobre zvolenej téme spravodlivosti jej priniesli okamžitý nárast sympatií. Nedá sa povedať, že by ostatní kandidáti boli rétoricky neschopní alebo mali menej skúseností s verejným vystupovaním (práve naopak), ale nikto z nich nemal ani zďaleka toľko charizmy a presvedčivosti ako ona. Širokej verejnosti neznáma právnička sa doslova za pár mesiacov stala prezidentkou a najpopulárnejšou političkou v krajine.

Keďže voľby do Európskeho parlamentu nasledovali iba dva mesiace po prezidentských a iba deväť mesiacov pred kľúčovými parlamentnými, zdali sa pre vývoj na politickej scéne dôležitejšie ako obvykle. Hlavné otázky boli, či sa potvrdí nástup PS/Spolu, ktorej podpredsedníčka sa stala prezidentkou, či bude pokračovať úpadok Smeru a či sa posilní Kotlebova ĽSNS. Najpoctivejšie sa k tejto kampani postavila práve koalícia strán PS a Spolu, a ako ukázali výsledky volieb, rozhodnutie ísť do týchto volieb spoločne bolo správne. Ich voličom aj potenciálnym voličom to dalo signál, že sa dokážu v záujme krajiny dohodnúť a spojiť svoje sily. (Paradoxne, za týmto spojením bol na úplnom počiatku Andrej Kiska, ktorý s týmto nápadom prišiel v rámci oveľa väčšieho spojenia, keďže on ešte ako stále úradujúci prezident nemohol do európskych volieb zasiahnuť.) Odkaz volieb do Európskeho parlamentu bol jasný: koalícia PS/Spolu je na víťaznej vlne, Smer je na ústupe, a ak sa nestane niečo výnimočné, po parlamentných voľbách príde k zásadnej zmene vlády.

Faktor Kiska

V tejto atmosfére sa po ukončení svojho prezidentského mandátu vložil do hry vtedy ešte stále populárny Andrej Kiska. Väčšina ľudí očakávala, že sa stane či už ideovým, alebo priamym lídrom koalície PS/Spolu a toto zoskupenie dovedie k víťazným voľbám. On sa však nepochopiteľne rozhodol založiť si vlastnú stranu, a ako sa neskôr ukázalo, vôbec nemal záujem sa s niekým spájať. Tých pokusov bolo niekoľko a všetky napokon stroskotali na jeho neochote vytvoriť či už užšiu (s PS a Spolu), alebo širšiu (aj s SaS a KDH či OĽaNO) koalíciu, ktorá by porazila Smer.

Všetky tieto úvahy o spájaní vzali vietor z plachiet aj koalícii PS/Spolu, ktorá bola predtým na víťaznej vlne. Okrem toho spravila táto koalícia aj viacero iných chýb vo svojej kampani, ale tie by jej voliči odpustili, keby to bola naďalej víťazná sila, ktorá ide poraziť hegemóna Roberta Fica. To bola totiž hlavná emócia volieb 2020 – poraziť Smer. Dlhé roky kumulovanú antificovskú energiu, umocnenú vraždou novinára a jeho družky, malo všetky predpoklady využiť práve toto zoskupenie. Po príchode Andreja Kisku s jeho projektom Za ľudí však prišlo k miernemu oslabeniu a odvtedy už táto koalícia stále iba klesala – až doklesala k nešťastným 6,96 %, s ktorými ostala najtesnejšie v histórii slovenských volieb pred bránami parlamentu.

Dokonca aj Kiskov hlavný súper sa prepočítal – predpokladal, že vo finále kampane príde ku kolízii najmä s ním, preto natočil väčšinu antikampaňových diel práve na jeho osobu, pričom v konečnom zúčtovaní to znamenalo už iba ohrozenie jeho samotnej účasti v parlamente. Stretnutie a nahrávky s jeho kamarátom z mokrej štvrte z Popradu tak už boli iba tragikomickým koloritom predvolebnej kampane, no rozhodne nie determinujúcim zásahom do volieb. Andrej Kiska a strana Za ľudí sa tak stali najväčšímí lúzrami volieb 2020.

Šašo kráľom

Keď protificovskú energiu nedokázali uchopiť postupne ani PS/Spolu, ani Kiska, ani Kotleba, veľmi rád sa toho ujal Igor Matovič. Jeho OĽaNO oscilovalo ešte pár mesiacov pred voľbami v prieskumoch preferencií medzi piatimi a šiestimi percentami a zdalo sa, že bude bojovať o svoju holú parlamentnú existenciu. Znova našiel 149 ľudí z rôznych komunít, ktorí boli ochotní ísť s ním na jednu kandidátku a za šancu stať sa poslancom legitimizovať jeho spôsob robenia politiky. Treba mu uznať jednu vec: toto jeho „hacknutie“ systému, keď ako jediný majiteľ a konateľ politickej strany dokáže viac ako 10 rokov vybabrávať so straníckym systémom bez toho, aby mu v tom „systém“ zabránil, je pozoruhodné.

Jeho jediná téma, boj proti korupcii, vygradovala pred voľbami zverejňovaním všetkých albumov z diskografie Mariana Kočnera, a tak mu vlastne v kampani stačilo iba zintenzívniť svoju najsilnejšiu zbraň – robenie tlačoviek, videjok a vôbec akéhokoľvek hurhaja okolo seba. Okrem už legendárneho livestreamu spred Počiatkovej vily v Cannes stihol urobiť spin-off pred cyperskými schránkami či zádušnú omšu s 5000 sviečkami pred úradom vlády. V robení politickej show nemá Matovič na Slovensku konkurenciu, takže kým mu to budú médiá hrať a ľudia žrať, bude súčasťou slovenskej politickej scény ešte dlho.

Čo sa však týka skorumpovanosti celého politického systému, tá hrala vo voľbách 2020 naozaj oveľa väčšiu rolu ako v ktorýchkoľvek iných voľbách. Ťažko zhodnotiť a porovnať reálny stav, ale „vďaka“ šialenému rozhodnutiu jedného mafiána zavraždiť novinára a následným únikom z jeho nahrávacieho štúdia na verejnosť bolo vnímanie korupcie a previazanosti mafie so štátnymi úradníkmi a politikmi oveľa silnejšie. Je pravdepodobné, že obdobné schémy a prepojenia mali politici a mafiáni aj v 90. rokoch, no okrem Lexovej „pusy na čelo“ Hudeka vtedy nebola verejnosť o týchto vzťahoch ani zďaleka oboznámená do takých podrobností. Rozhodne nie v takej miere, v akej sa to stalo po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. (Dôkazom tohto tvrdenia je aj fakt, že kľúčová nahrávka dokumentujúca obdobie druhej Dzurindovej vlády – Gorila – zanikla medzi nahrávkami z Threemy rýchlejšie, ako by sa k tomu musel napríklad Jaroslav Haščák meritórne vyjadriť.)

Víťazom všetkých doterajších parlamentných volieb na Slovensku bol doteraz buď Vladimír Mečiar, alebo Robert Fico. Tretím víťazom sa stal Igor Matovič. Vyhral s 25-percentným ziskom a získal aj najviac preferenčných krúžkov – takmer pol milióna. Nikdy sa nestalo, aby niekto získal takúto masívnu podporu zo 150. miesta na kandidátke. Nikdy sa nestalo, aby voľby vyhrala strana, ktorá ešte tri mesiace pred voľbami oscilovala na hranici zvoliteľnosti. A ešte nikdy sa nestalo, aby mimo parlamentu zostalo viac hlasov, ako získal víťaz.

---

3. Odchod I. Matoviča z funkcie premiéra

Nástup Igora Matoviča do funkcie premiéra bol objektívne najťažší v novodobej histórii. Od prvého dňa čelila jeho vláda pandémii, akú sme za ostatných niekoľko desiatok rokov nezažili. Už samotný fakt, že sa stal premiérom, nepredpokladal ani on sám, ale že bude popritom musieť čeliť takejto obrovskej kríze, to už bola doslova neznesiteľná kombinácia. Váhu týchto udalostí nezniesol ani on ako hlavný aktér, ani my ako prijímatelia jeho aktivít.

Matovič nebol človekom racionálnych rozhodnutí ani v normálnych časoch, preto nebolo racionálne očakávať, že sa tak stane v týchto mimoriadnych časoch. Nebavia ho drobné, postupné a prácne riešenia problémov, ktoré mu neprinesú bombastické titulky. Preto chcel presadiť v prvých dňoch „blackout“, ktorým by „vypol krajinu“. Preto potom prišiel s celoplošným testovaním, ktoré sme až dodnes uskutočnili iba a výlučne na Slovensku. Preto doviezol potajme vakcínu Sputnik… Tu však prvýkrát v živote narazil. Nie ani tak na koaličných partnerov, ako na celú spoločnosť.

Každý, kto niekedy zažil alebo aspoň videl šikanu v škole, to veľmi dobre pozná. Triedny „bully“ (po slovensky šikanér) šikanuje všetkých naokolo presne do tej miery a dovtedy, kým sa mu niekto nepostaví. Ani netreba byť vyštudovaným psychológom na to, aby bolo jasné, že tento človek je v skutočnosti tým najzbabelejším v triede, čo si kompenzuje práve šikanovaním ostatných. Keď sa mu však niekto zo šikanovaných reálne postaví, šikanér sa zľakne a zuteká ako prvý.

Igor Matovič prehral po roku svojej vlády prvú bitku. Všetko sa mohlo skončiť pri odvolaní ministra zdravotníctva Mareka Krajčího, ale on si neodpustil rypnúť do svojich koaličných partnerov aj pri tejto príležitosti – a to už nezniesli ani oni. SaS tentoraz už naozaj trvala na jeho odchode z funkcie premiéra a po pár dňoch silných slov Matovič kapituloval. Všetky svoje podmienky zrazu zobral späť, aby si mohol zachovať aspoň svoju stoličku vo vláde.

Ako minister financií však bude Igor Matovič vo svojom spôsobe robenia politiky pokračovať. Navyše ho postupne začnú dobiehať dôsledky jeho rozhodnutí (nezvládnutie krízového manažmentu počas celej pandémie, vyúčtovanie celoplošného testovania, zverejnenie zmluvy so Sputnikom a pod.), takže jeho ďalšie nápady budú musieť byť ešte megalomanskejšie a ešte spektakulárnejšie, aby prehlušili debatu o ich dôsledkoch.

Igor Matovič sa nikdy nezmení. Pravdepodobne to veľmi dobre vedia aj ľudia v jeho najbližšom okolí, ale kvôli udržaniu sa vo svojich funkciách ho budú podporovať až do poslednej možnej chvíle. Na nich sa teda spoliehať nemôžeme. A on za to, aký je, v skutočnosti nemôže. Zodpovední za jeho eskapády sme my všetci ostatní – je na nás, aby po najbližších voľbách nemal najväčší megafón, ale ostal iba s malým, síce otravným, ale neškodným rapkáčikom.

---

FB status päťročnice:

---

Hláška päťročnice: