Pomáha LGBTI+ utečencom v Nemecku: Viem, aké je narodiť sa do spoločnosti, do ktorej nepatríte

Neušli pred vojnou, humanitárnou krízou ani z ekonomických dôvodov. LGBTI+ utečenci utekajú pred spoločnosťou, ktorá sa im vyhráža a prenasleduje ich. V niektorých krajinách im hrozí väzenie alebo poprava.

Keď potom žiadajú o azyl, musia svoje intímne príbehy prerozprávať neznámym ľuďom.

„Sprevádzal som jedného utečenca, ktorý na pojednávaní začal extrémne rýchlo dýchať, triasť sa, nevedel si pomôcť, a sudca mu neponúkol ani pohár vody alebo prestávku,“ povedal v rozhovore pre Denník N Jörn K., ktorý ako dobrovoľník pomáha LGBTI+ utečencom po príchode do Nemecka.

S Jörnom sa okrem iného rozprávame o:

• Jörnových vlastných skúsenostiach s coming out v Nemecku v dobe, keď sa ešte o LGBTI+ nehovorilo,
• rozdieloch medzi LGBTI+ a heterosexuálnymi utečencami,
• traumách, ktoré utečenci zažili, a pomoci, ktorú im Jörn poskytuje,
• azylovom procese a skúšame aj role play, cez ktorý si ukážeme, aké otázky sa sudcovia utečencov pýtajú,
• ich šanci na získanie azylu a nádeji na šťastnejší život.

Čím sa živíte?

Vyštudoval som tlmočníctvo – francúzštinu a taliančinu. Počas štúdia som veľa času strávil v Taliansku a vo Francúzsku, zdokonaľoval som sa v jazykoch a veľa som sa naučil o rôznych kultúrach. Vďaka tomu som nadobudol inú perspektívu na to, ako ľudia vidia život. Ale neživím sa tým, zamestnal som sa v technical writing a prešiel som viacerými pozíciami. Neskôr som sa stal koučom, pomáham ľuďom získať novú perspektívu a naučiť sa robiť vedomé rozhodnutia.

Predpokladám, že práve cez koučing ste sa neskôr dostali až k pomáhaniu utečencom. 

Áno, dostal som sa k tomu, keď som skončil prvý výcvik ako kouč. Chcel som niečo vrátiť spoločnosti. Nemám akú inú hodnotu vyprodukovať. Ako gej nebudem mať deti a pracujem vo veľmi kapitalistickom priemysle. Tak som svoj koučing ponúkol organizácii, ktorá poskytuje psychologickú podporu LGBTI+ utečencom.

Viete sa vcítiť do ich kože? Potrebovali ste niekedy aj vy pomoc od iných?

Nebol som úplne v ich situácii, ale vyrastal som na dedine a v čase, keď ani u nás LGBTI+ „neexistovalo“. LGBTI+ ľudia neboli vo filmoch. Nechápal som, kým som bol a čo so mnou „nebolo v poriadku“, až kým som v jednom americkom seriáli neuvidel prvý bozk. Mal som vtedy 17 rokov. Vtedy som si uvedomil, že nie som jediný a že na svete je ešte niekto ako ja.

Takže viete, ako sa cíti človek, ktorý nevie, kam patrí.

Tak nejako. Predstavte si, že sa narodíte do kultúry, do ktorej nepatríte, a bojíte sa, že stratíte svoju rodinu. V istom momente vás to privedie do takého zúfalstva, že sa rozhodnete prehovoriť: Toto som ja, buď ma akceptujete takého, aký som, alebo nemôžeme byť ‚kamaráti‘.

Prečítajte si

Keď ma spolužiaci bili za to, že som gej, učiteľka ma poslala riešiť si to mimo školy. Queer tínedžeri v školách podporu nenájdu

V čom sú LGBTI+ utečenci iní od heterosexuálnych?

Majú inú minulosť. Neutekajú pred vojnou, ako napríklad utečenci zo Sýrie, ale utekajú preto, lebo sú v ohrození kvôli tomu, kým sú. Nie sú tolerovaní ani v rámci rodiny, príbuzní sa im vyhrážajú, polícia ich šikanuje alebo zatkne, ak sú podozriví z homosexuality alebo prichytení pri homosexuálnych aktoch. Traumatizuje ich to, čo prežili, potom ich traumatizuje samotná cesta. Je vedecky dokázané, že LGBTI+ utečenci častejšie trpia posttraumatickou stresovou poruchou ako heterosexuálni utečenci.

Potrebujú teda špeciálnu ochranu?

Presne to potrebujú, ale často to nedostanú. Umiestnia ich do utečeneckého tábora, kde sa ocitnú v tej istej kultúre, z ktorej ušli. S tými istými ľuďmi, pred ktorými ušli. Ostatní si často všimnú, že sú iní, a vystavia ich verbálnej agresii, muži často gejov aj fyzicky napadnú.

Ako sa s nimi vy spojíte?

Nájdu si našu organizáciu na internete alebo letákoch, ktoré nechávame v táboroch. Stretneme sa priamo v organizácii, podpíšeme zmluvu. Potom sa stretávame len na verejných priestoroch. Domov ich pozvať nemôžeme a nechodíme za nimi do tábora.

Čo sa vás pýtajú ako prvé?

Len jeden sa ma pýtal na nemecké zvyky. Väčšinou nemajú veľa otázok, ale skôr vyjadria svoje obavy a žiadajú o pomoc pri ich riešení. Občas ich koučujem v tom, aby sa naučili sami rozhodovať. Snažím sa na nich preniesť zodpovednosť.

Zaujíma ich azylový proces? Pripravujete ich na pohovor?

Ak nás nájdu v dostatočnom predstihu pred pohovorom, tak áno. Tie prípravy sú náročné, lebo utečenec musí rozprávať o intímnych veciach pred ľuďmi, ktorých nepozná. Je tam riziko retraumatizácie. Máme však dobrých psychológov, ktorí im vysvetlia, že toto je len tréning a že sú tu na bezpečnom mieste.

Musí byť pre nich ťažké otvoriť sa.

Záleží na ich vzdelaní, ich osobnosti. Sú ľudia, ktorí dokážu rozprávať, a takí, ktorí sú veľmi plachí. Nikdy som nebol na pojednávaní, na ktorom by utečenec odmietol odpovedať, vždy sa snažia, hoci je to ťažké. Tí, ktorí majú lepšie vzdelanie, dokážu rozprávať ich príbehy logicky a detailne, v časových následnostiach, čo je veľmi dôležité počas pohovoru, lebo ak to nedokážete povedať logicky, právnici vašu výpoveď spochybnia. My ako pozorovatelia nemôžeme hovoriť za utečencov, ale pomôže, keď aspoň požiadame o prestávku, keď vidíme, že utečenec sa necíti dobre.

Prečítajte si

Hovorca Strižinec: Aj ja som gej, nechcem v tom nechať Romana samotného

Prežívajú tam svoju traumu ešte raz?

Nie všetci, ale na každom vidieť, že ním lomcujú emócie. Pred pohovorom nemôžu spať, jesť, sú nervózni, je im zle. Jedného som viezol na pohovor 50 kilometrov, v aute nepovedal ani slovo. Na pohovore odpovedal, ale zrazu začal extrémne rýchlo dýchať, triasť sa, nevedel si pomôcť. To sa stáva a sudcovia nereagujú. Neponúknu prestávku, pohár vody, ani sa len neopýtajú, či je ten človek v poriadku. Pritom niektorí utečenci ušli preto, lebo boli obeťami násilností zo strany iných ľudí, inštitúcií, polície, ich príbehy sú kruté.

Ak azyl nedostanú?

Tak ich deportujú do 30 dní – záleží na tom, z ktorej krajiny pochádzajú.

Na svete je viac ako 70 krajín, v ktorých je homosexuálny styk zločinom. Niekde hrozí väzenie, niekde dokonca aj poprava. Predpokladám, že utečenci z týchto krajín majú celkom dobrú šancu azyl dostať.

Takých zväčša nedeportujú naspäť, lenže môže sa stať, že im neveria, že sú LGBTI+. Ak ich príbeh nie je logický a dokážu ich nachytať, tak im nemusia veriť.

Sú však aj také krajiny, v ktorých to zločin síce nie je, ale LGBTI+ ľudia sú bežne prenasledovaní. Mali ste žiadateľa o azyl, ktorý pochádzal z nejakej akože bezpečnej krajiny?

Presne tak, zákon nezaručí bezpečnosť. Mal som utečenca z Albánska. Ich zákon nepovoľuje diskrimináciu LGBTI+ ľudí, chcú sa predsa stať členom EÚ. Ale realita tam je pre LGBTI+ ľudí krutá. Pravidelne mi posielal videá, na ktorých niekoho fyzicky napadli. Mal úzkosti a poruchu mal aj diagnostikovanú. To mu pomohlo a mohol zostať. Inak väčšinou ľudí z takýchto akože bezpečných krajín deportujú.

Prečítajte si

Hovoria si Vojaci Krista a prenasledujú homosexuálov. Do EÚ však poľské „Zóny bez LGBT“ podľa von der Leyenovej nepatria

Aké otázky sa ich pýtajú? Nemohli by sme si vyskúšať role play? Ja budem žiadateľka o azyl a vy sudca.

Môžeme. Idete si vymýšľať príbeh?

Skúsim, budem hrať utečenku z Albánska.

To bolo hrozné.

V istom momente som mal pocit, že začnete plakať.

Áno, bolo mi do plaču, lebo keď si predstavím, že niekoho život doslova visí na takomto pohovore, je mi z toho ťažko. Ako som mala odpovedať na otázku, že ako sa prejavuje to, že som LGBTI+? To bolo strašné.

Áno, presne, a keď sudca tomu človeku povie, že to, čo hovorí, nemá logiku, a dá mu jasne najavo, že jeho šance padajú, tak sa ten utečenec dostáva do enormného stresu. Ak LGBTI+ človek povie, že sa nikto jemu priamo nevyhrážal, tak azyl nedostane.

Tí, ktorí ho dostanú, majú šancu byť v Nemecku šťastnejší?

Sú ľudia, ktorí tu veľmi uspejú. Ale nie všetci budú šťastní. Mal som jedného z Nigérie, ktorý povedal, že v Nemecku je systematický rasizmus. Hovorím, že áno, ale občas nie je, lebo ľudia sú rôzni. Druhý je z Iránu a jeho mentalita a kultúra je taká odlišná, že mám pocit, že tu nebude šťastný.

Prečítajte si

Slovensko zostáva na Východe. V právach LGBTI+ sme sa vybrali opačným smerom ako západná Európa (mapy)

Ako sa cítite vy? Prichádzate do kontaktu s ľuďmi so smutnými životnými príbehmi.

Záleží na tom, ako ide prípad utečenca. Keď vidím, že ich situácia sa neustále zhoršuje a azylový proces trvá veľmi dlho, je to frustrujúce. Dobrovoľníkov to môže druhotne traumatizovať. V podstate si vytvoríme traumu tým, že sa stretávame s traumami a so strachom iných ľudí.

Ale na druhej strane, pomáhate. To musí byť dobrý pocit.

Som šťastný, že robím niečo viac ako len zarábať a míňať peniaze. Práca s utečencami zmenila môj pohľad na život, naučila ma pokore a vďake za to, čo v živote mám.