Denník N

Spiacim ideám Otisa Lauberta sa končí pokojný spánok, pripravuje sériu kníh s tisíckami nápadov

Časť denníkov so spiacimi ideami. Foto - archív O. L.
Časť denníkov so spiacimi ideami. Foto – archív O. L.

Výtvarník Otis Laubert si vyše polstoročia zaznamenáva do svojich denníkov tisícky nápadov. Teraz sa ich chystá vydať knižne.

Otis je predovšetkým neúnavným bádateľom okrajov mestského života, nadaný výnimočnou schopnosťou vidieť a dať iným vidieť často veľmi prekvapujúcu zvláštnosť nespočetných stratených či odhodených vecí, na ktoré náš pohľad obyčajne nezablúdi.

Ale táto bádateľská a zberateľská činnosť nie je samoúčelná, má tiež zmysel rehabilitácie toho, čo zahadzujeme,“ napísal kedysi o výtvarníkovi Otisovi Laubertovi jeho francúzsky priateľ a obdivovateľ, v časoch normalizácie (ale aj potom) dobrý duch našej neoficiálnej výtvarnej scény Etienne Cornevin, a dodal: „Raj sa podľa Otisa musí veľmi podobať na blší trh.“

Toto všetko je pravda, v Laubertovej celoživotnej činnosti zhmotnená do jeho legendárneho depozitu, menej vznešene povedané, do stoviek systematicky zoradených banánových škatúľ s tisíckami všetkých tých možných i nemožných vecí. Lenže popri tomto Laubertovom materiálnom depozite existuje ešte depozit iný, rovnako starý, teda zhruba polstoročný, ktorý tvoria umelcove denníky.

Neposedná, idea nedatovaná, realizácia 2008. Foto – Jozef Česla

Nie som vrátnik z dievčenského internátu

Laubert má stále pri sebe malý zápisník a podnety okolia, ktoré v ňom vyvolávajú nápady, si okamžite zapisuje a potom doma navždy zaznamená do áštvorkových denníkov. V nich sú všetky nápady s presným dátumom, náčrtom i krátkym slovným komentárom. Pri niektorých si je hneď vedomý, že ich realizácia bude nemysliteľná, do zošita však poputujú rovnako ako všetky ostatné nápady, hoci len mizivé percento z nich sa ukáže na výstave.

„Bez denníkov by som bol takmer stratený, to by musel byť vrátnik z dievčenského internátu, ktorý má fotografickú pamäť, aby toto všetko registroval,“ hovorí. A keď sa schyľuje k výstave, Laubert siahne po denníkoch a listuje v nich aj niekoľko dní. „Tie denníky sú mojím najväčším bohatstvom. V každom zo zošitov je nápadov na niekoľko výstav.“ Odhadnúť, koľko z nich bolo realizovaných, si zrejme netrúfa ani on sám.

Určite však vie, že množstvo výtvarných nápadov v denníkoch je také rozsiahle, že ich zhmotnenie do umeleckých diel je práca na niekoľko desaťročí, inými slovami, že verejnosť by sa o tých ideách nikdy nedozvedela. A tak vznikol nápad publikovať ich knižne.

Projekt, ktorý je so zreteľom na stovky

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie