Robert Fico a Igor Matovič zlyhali, Eduard Heger môže uspieť

Túlal som sa s priateľmi cez víkend po horách. Počas tých dvoch dní som stretol – a rozprával sa s nimi tvárou v tvár – vyše dvadsať ľudí. Viac ako za posledné štyri mesiace.

Rozhovory sa začínali covidom-19, z ktorého sa vyvinulo spoločenské puto, spúšťač konverzácie, akým bývalo predtým počasie alebo politika. Skúsenosť s pandémiou je zároveň intímna aj verejná, vďaka nej obídeme banality a môžeme skočiť rovnými nohami do témy života a smrti.

Prekvapujúce na týchto rozhovoroch bolo, že v nich nepadlo ani slovo o vláde. Nikto si nechcel kaziť radosť z toho, že sa stretávame.

Politici o tejto spoločenskej averzii nemajú poňatia, lebo v médiách a na sociálnych sieťach sú práve oni vášnivou témou, ktorá vo virtuálnom priestore imituje boj na život a na smrť. Pascou, v ktorej sa ocitla nielen slovenská politika, je bludný kruh popularity: aby ste v politike uspeli, musíte byť populárny, a aby ste sa stali populárnym, musíte rozštiepiť spoločnosť na tých, čo vás milujú, a na tých, čo vás nenávidia.

Igor Matovič využil nenávisť ľudí voči všetkému, čo reprezentoval Robert Fico, ten zasa dnes – spolu s Petrom Pellegrinim – využíva nenávisť ľudí voči všetkému, čo reprezentuje Igor Matovič. Referendum o predčasných voľbách nie je nič iné než nástroj na štiepenie spoločnosti.

Sprievodným javom takto chápanej politiky je chorobné presvedčenie verejných činiteľov o svojej výnimočnosti, ktorým neotrasie nič, ani pád na dno popularity a averzia drvivej väčšiny verejnosti. V tomto sú si Fico a Matovič podobní ako vajce vajcu.

Plebejci a elitári

Lenže akokoľvek sa nám môže javiť, že Fico a Matovič stelesňujú akúsi zvláštnu karpatskú odrodu demokracie, v skutočnosti sú skôr typickou verziou moderného populizmu, ktorý má až pandemický charakter.

Odlišnosti sú len v spôsobe výberu. Na Slovensku víťazia spravidla obyčajní muži plebejského pôvodu, ktorí boli o svojej výnimočnosti chorobne presvedčení zrejme už odmalička. Vo Veľkej Británii sú to zasa muži z dobrých rodín s najlepším vzdelaním zo súkromného gymnázia v Etone a neskôr v Oxforde. Presvedčenie o vlastnej výnimočnosti im bolo vštepované prostredím.

Výsledok je však rovnaký. David Cameron a Boris Johnson, absolventi oboch elitných škôl, priviedli Britániu k brexitu a okrem chaotického vládnutia majú ešte jeden spoločný rys: skazenosť. Obaja sú skorumpovaní, Cameron sa nechal najať firmou, ktorej pomáhal ešte ako premiér, Johnson si za peniaze straníckeho sponzora luxusne zariadil premiérsky byt, lebo oficiálny ročný príjem 160-tisíc libier mu zjavne nestačí. Obaja sú hlboko presvedčení, že majú na svoje nezaslúžené privilégiá absolútny nárok.

Fico aj Matovič si môžu povedať, že oni si svoje privilégiá vybojovali vďaka talentu, ale výsledok je rovnaký. Obaja sú skazení. Fico nenásytnou túžbou po luxuse, Matovič nenásytnou túžbou po uznaní. Obaja priviedli krajinu na pokraj chaosu.

Títo politici a mnohí ďalší po celom svete vyvracajú časté presvedčenie, že keď sa z populistu stane premiér, ťarcha verejnej služby ho zmení k lepšiemu. Že pochopí, ako veľmi ho zodpovednosť za štát a životy ľudí presahuje, a že toto poznanie ho privedie k pokore. Lenže je to skôr naopak: funkcia premiéra ho len utvrdí v chorobnom presvedčení o vlastnej výnimočnosti.

Bidenov príklad

Tento pochmúrny obraz o stave politiky nielen na Slovensku je však len výsekom skutočnosti. Sú aj dobré správy a príjemné prekvapenia. Jedným z nich je americký prezident Joe Biden, ktorý zvíťazil tiež vďaka rozštiepeniu americkej spoločnosti na tých, čo milujú a nenávidia bývalého prezidenta Donalda Trumpa.

Lenže, ako píše skvelý politický analytik Ivan Krastev, Biden sa rýchlo zbavil nálepky anti-Trumpa a za 99 dní svojej vlády „transformoval Ameriku, lebo transformoval sám seba“. Prišiel s takým ambicióznym plánom, že zmenil spoločenskú debatu, a tým „urobil Ameriku opäť schopnou si vládnuť“. Zdá sa, píše Krastev, že „lídri sa stávajú vizionármi až vtedy, keď už nemajú inú možnosť“.

Lenže toto platí len pre tých politikov, ktorí netrpia chorobným narcizmom a ktorých ťarcha verejnej služby naozaj privedie k pokore.

Namieste je teraz otázka, či takým lídrom môže byť Eduard Heger, ktorého vláda práve získala dôveru parlamentu. Súdiac podľa programového vyhlásenia, ktorému chýba vizionárstvo, tak nie. Súdiac podľa koaličných partnerov a účasti Igora Matoviča vo vláde, tak nie. Súdiac podľa povahy samotného premiéra sa však zdá, že ťarcha verejnej služby ho môže zmeniť k lepšiemu.

Eduard Heger nie je vizionár a ani sa ním zrejme nestane, lebo ešte má iné možnosti. Napríklad viesť vládu, o ktorej nepadne pri náhodnom stretnutí ľudí niekde v horách ani slovo nie preto, lebo si nechcú kaziť náladu, ale preto, lebo im neprekáža. Po neblahej skúsenosti so slovenskými populistami a narcismi by už aj to bol chvályhodný výkon.