Denník N

Utečenecká lekcia z 19. storočia

Foto – vetrnemlyny.cz
Foto – vetrnemlyny.cz

Pollackova kniha odhaľuje, že ľudia sa veľmi nemenia a cudzieho sa boja rovnako iracionálne ako ich predkovia pred vyše sto rokmi.

Nestáva sa často, aby sa dielo zahraničného spisovateľa začínalo osudmi Slovákov. Rakúšan Martin Pollack to však vo svojom Americkom cisárovi urobil.

No nielen to, on sa k štvorici mužov z dedinky Brutovce pri Levoči priebežne vracia, aby nimi svoju knihu o vlne vysťahovalectva z najchudobnejších oblastí Rakúska-Uhorska na konci 19. storočia aj uzavrel.

Mesto bez histórie

Toto dielo je tak pre nás zaujímavé hneď dvakrát. Autor pútavo na príbehoch skutočných ľudí prerozprával úradné dokumenty o dôležitej časti našich dejín a my si o nej môžeme čítať práve vo chvíľach, keď sa história opäť raz opakuje. V tomto prípade to navyše vôbec nie je klišé, pretože často by stačilo vymeniť len mená a dátumy, aby sme nepostrehli rozdiel medzi dnešnými migrantmi z chudobnej častí sveta a Slovákmi spred sto rokov.

Nejde pritom o narýchlo zbúchaný text v reakcii na súčasnú krízu. Originál vyšiel po rokoch bádania v archívoch už v roku 2010. Český preklad (Větrné mlýny, 2015) nasledoval o niekoľko rokov a dnes môže slúžiť pri snahe pochopiť, čo asi poháňa ľudí na Blízkom východe či v Afrike, aby sa za cenu pre nás nepredstaviteľného utrpenia a neistoty vydali do vzdialených krajín, kde ich väčšina často nechce. Netreba si však zároveň robiť ilúzie, že na 370 stranách malého paperbackového formátu nájdete odpoveď, ako sa zachovať dnes. O nič také sa Martin Pollack nesnažil, pretože nič také pri písaní pravdepodobne nepredvídal.

Prvá vec, ktorá v tomto príbehu spája dnešok s minulosťou, sú obchodníci s ľuďmi. V 80. rokoch devätnásteho storočia si zriadili jednu z hlavných základní v meste, ktoré akoby nemalo históriu. Vo všeobecnom povedomí má len holokaust a milión mŕtvych, prevažne Židov.

Áno, reč je o Osvienčime, ktorý vtedy ležal na hranici medzi Pruskom a Halíčom. Okrem bezpočtu drobných vydriduchov na celej trase si práve v tejto biednej časti rakúsko-uhorskej monarchie zriadili základňu aj dve licencované spoločnosti, ktoré utečencom na ich ceste na západ predávali predražené palubné lístky na zaoceánske parníky. Jedna migrantov posielala do Hamburgu, druhá do Brém.

O veľké zisky sa nehodlali deliť, preto mali širokú sieť agentov, ktorí pre ne často násilím a podvodmi zháňali zákazníkov aj v tej najzastrčenejšej dolinke v monarchii. Od profesionálnych nadháňačov až po miestnych pisárov a učiteľov. Každý mal za sprostredkovanie sľúbenú províziu.

Neznesiteľný život aj bez otvoreného násilia

Samozrejme, na Pollackom dopodrobna opísanom mechanizme tratili len samotní emigranti. Agenti im situáciu v Amerike vykresľovali v úžasných farbách a mnohí radi uverili, pretože čo už mohlo byť horšie ako hladomory, epidémie, pogromy, suchá a bieda u nich doma.

Pod cenu predávali svoje už aj tak chudobné majetky, zadlžovali sa, len aby si kúpili predražené lístky, ktoré im podľa sľubov mali zabezpečiť komfort od začiatku putovania do konca.

Namiesto toho hladní a smädní hnili v preplnenom podpalubí, keď ich ešte predtým aj o posledné peniaze cestou do prístavu okradol, kto len mohol.

Dnes by takýmto chudobným ľuďom z Haliče či Slovenska prischla nálepka druhoradých utečencov – ekonomickí migranti. Pritom ich život bol neznesiteľný aj bez otvoreného násilia. Stačilo, že ich dcéry končili v nevestincoch od indického Bombaja po argentínske Buenos Aires. Buď ich tam na pekné sľuby znesiteľnejšieho života slúžok zavliekli podvodníci, alebo sa tak v bezvýchodiskovej situácii rozhodli samy.

Samozrejme, aj v 19. storočí existoval ten druh utečencov, ktorý by dnes zákony považovali za tých „pravých“. V roku 1881 atentátnici zavraždili ruského cára Alexandra II. Ako bývalo zvykom, obeťou pomsty boli Židia, ktorí sa stali terčom pogromov. Mnohí sa potom rozhodli z Ruska ujsť a tak sa začala jedna z veľkých emigračných vĺn európskych Židov do Ameriky.

Paradoxne, aj oni – tak ako veľa Slovákov – na západ putovali cez mesto, ktoré sa potom o polstoročie neskôr zmenilo na symbol nacistických zločinov.

Skôr ako Slovákov prepúšťali len černochov

Identické ako dnes neboli len motívy utekajúcich, ale aj obavy a nenávisť ľudí v krajinách, kam sa snažili dostať. New York Times napríklad 29. augusta 1892 napísal toto: „Čo sa nebezpečenstva cholery týka, treba si uvedomiť, že Spojené štáty by na tom boli lepšie, keby nevzdelaným ruským Židom a Maďarom (kam patrili všetky národy Uhorska – pozn. autora) neposkytovali útočisko… Títo ľudia sú pri najlepšom odpudiví; za súčasných podmienok predstavujú bezprostredné nebezpečenstvo pre zdravie krajiny. Aj keď prejdú kontrolou karantény, predstavujú svojím spôsobom života, potom, ako sa tu raz zabývali, naďalej zdroj veľkého nebezpečenstva. Človek nesmie zabudnúť na to, že cholera má pôvod v obydliach tejto chamrade.“

Dnes by si v New York Times určite nedovolili označiť za chamraď celú skupinu obyvateľstva, ale v tom čase boli podobné citáty produktom rozšíreného odporu proti prisťahovalcom a hystérie zo šírenia cholery, ktorá medzi migrantmi v Hamburgu zabila niekoľko tisíc ľudí.

Strach Američanov mal aj iné podoby a svoju úlohu v ňom zohrávali i Slováci. Tí mali povesť pokorných a spoľahlivých zamestnancov, ktorí sa neprišli búriť, ale zarobiť si. Odbory práve takýchto ľudí odmietali. Boli presvedčené – a niekedy to tak bolo – , že pre majiteľov tovární sú to ideálni štrajkokazi. Boli ochotní pracovať veľa za málo a aj vtedy, keď odbojnejší kolegovia odmietali. Napriek tomu však počas kríz patrili Slováci medzi prvých prepustených.

Ako píše Martin Pollack, nasledovali hneď po černochoch.

Proti prílevu prisťahovalcov boli aj bohatší Američania. Tí sa báli – tak ako dnes mnohí Európania – najmä kultúrnych rozdielov. Protestanti narodení v Spojených štátoch nepotrebovali moslimov, za riziko považovali Židov, ale aj katolíkov. Obávali sa, že prišelci z celkom iných pomerov sú ohrozením pre demokraciu a americký životný štýl.

V čom majú odporcovia pravdu

Pollackova kniha teda na mnohých miestach odhaľuje, že ľudia sa veľmi nemenia a cudzieho sa boja rovnako iracionálne ako ich predkovia pred sto rokmi. No argumenty proti prijímaniu utečencov si v nej nájdu aj jeho odporcovia. Jedným z nich je, že ak sa potenciálni emigranti dozvedia, že niekde sú ochotní ich prijať, nič ich už nezastaví.

Často stačí, že sa v dedine nájde príklad v podobe jedného obyvateľa, ktorý sa úspešne vysťahuje, a hneď ho nasledujú ďalší.

„Pre sedliakov je typické, že sa obávajú čohokoľvek, čo je riskantné a nové. Keď sa však pre emigráciu rozhodne niekto iný z dediny, čoskoro ho nasledujú ďalší. Tak funguje starý vysťahovalecký zákon push and pull – chudoba a strádanie, vybájené historky o skvele platenom zamestnaní a sľubné skúsenosti príbuzných a susedov vedú vidiecke obyvateľstvo k tomu, že spriadajú plány na cestu do Ameriky.“

Celkom iste platí, že mnohí z miliónov utečencov zo Sýrie teraz v táboroch na Blízkom východe plánujú cestu do Európy. Pretože sa dozvedeli, že Nemecko ich prijme. A pretože im aj riziko stojí za to, že sa dostanú z bezvýchodiskovej situácie.

A navyše, ľudia, ktorí na nich zarobia, sa už postarajú o to, aby sa medzi nimi šírili podobne šialené historky, ako je tá, ktorá dala meno Pollackovej knihe.

Brutovce

Oplatí sa o nej prečítať, rovnako, ako sa oplatí dozvedieť, čo štyria muži z Brutoviec cestou do Ameriky zažili, ako tam žili a či tam aj všetci „Amerikánci“ zostali. Bez toho, aby sme prezradili vopred priveľa, môže na navnadenie poslúžiť príbeh, ktorý 19. storočie spája s rokom 2015.

V marci 1888 sa z Brutoviec na cestu vydali aj dvaja muži s priezviskom Komara. V Amerike už v tom čase v meste Johnstown žil ich príbuzný z rovnakej dediny. Tam bol známy ako Joseph Komara, úrady ho poznali aj pod menom Josephius, po našom Jozef. Za oceánom sa mu darilo, kúpil si niekoľko nehnuteľností a živil sa ich prenájmom. O viac ako storočie neskôr je starostom Brutoviec iný Jozef Komara.

O úspešnom prenajímateľovi zo Spojených štátov nevie, no „môjho dedka brat sa narodil okolo 1900 a volal sa Jozef. Aj on odišiel do Ameriky, zomrel v roku 1974“, povedal mi do telefónu, keď som sa ho spýtal, či o Pollackových postavách nevie niečo viac.

Brutovce dnes majú ani nie dvesto obyvateľov. Podľa ich starostu v obci síce nejaké kontakty s Amerikou stále udržiavajú, ale nie veľmi intenzívne. Na otázku, koľko mala dedina obyvateľov kedysi, povedal: „Šesťsto až sedemsto. Predtým, ako sa to celé začalo.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie