Denník N

Dielo dňa: Krútňava

Eugen Suchoň: autograf opery Krútňava, 1941 - 45. Slovenské národné múzeum.
Eugen Suchoň: autograf opery Krútňava, 1941 – 45. Slovenské národné múzeum.

To, čo musel v 50. rokoch prežiť skladateľ Eugen Suchoň, skôr pripomína politický triler než zrod umeleckého diela.

Eugen Suchoň: rukopis opery Krútňava písaný notovým čiernym a modrým atramentom, 2 zväzky, strojový papier, väzba z čierneho papiera, Slovensko, Bratislava, 1941 – 1949.

Je to prvá slovenská národná opera, vznikla podľa novely Milana Urbana Za vyšným mlynom a premiéru mala 10. decembra 1949 v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Bola to pochopiteľne jedna z najočakávanejších kultúrnych udalostí. Jej vypätú atmosféru popisuje skladateľ v knihe Život plný hudby, ktorá vyšla vo vydavateľstve Mladé letá v roku 2005.

„Keď zaznel záverečný akord Krútňavy a keď som vyšiel na scénu, k slzám ma dojal obraz, ktorý ma vítal: celý súbor, zbor, sólisti, balet aj orchester boli podo mnou v jame a ja som sa ocitol na javisku sám za neuveriteľného potlesku obecenstva i všetkých účinkujúcich. Z očí všetkých dolu podo mnou žiarila taká úprimná radosť a nadšenie, že mi na chvíľu zovrelo srdce! Tento úspech som si cenil najviac. V tej chvíli mi už bolo jedno, či niekoľko pánov v lóžach tlieska dielu alebo mojej osobe.

Pred zrakom búrlivo aplaudujúceho obecenstva mi podávali veniec za vencom, dary a pamiatky. Účinkujúcich som obdaroval vencami, ostatní dostali po jednom liste notového papiera s mojím rukopisom (…)

Povereník školstva a kultúry Novomeský nezatlieskal ani raz. Vedel som, čo to znamená a budúcnosť ukázala, že som sa nemýlil. Len pohľad na najvytrvalejšie tlieskajúcu lóžu s Talichom, Strelcom, Rieglerom-Skalickým, Kafendom a Mikulášom Schneiderom-Trnavským ma dostal do inej nálady. Novomeský mi ani ruku nepodal. Zazrel som ho, ako sa poberá hneď po spustení opony von z lóže.

Až neskôr som sa dozvedel, že stál po celý čas vo foyeri a rozpačito počúval pochvalné ódy na dielo. – Veď dobre, hudba je dobrá. Ale ten dej! Vražda ospevovaná v ľudovej piesni a ešte na scéne! – komentoval Novomeský. Talich na to pohotovo odpovedal – Priznajme si, či to nie je pravdivý obraz slovenského ľudu? Na jednej strane pálenka a na druhej Panna Mária?“

Opera ukazuje život typickej slovenskej dediny po 1. svetovej vojne v celej jej farebnosti, s radosťami i žiaľmi. No popri realistickom prostredí ide o viac: o zobrazenie hriechu a trestu. A práve to bolo dôvodom prečo koncom januára skladateľ dostal pozvanie na schôdzu kultúrnej komisie Komunistickej strany Slovenska. Okrem Novomeského ho tam čakali spisovatelia Juraj Špitzer a Vladimír Mináč, herec Andrej Bagar a zástupca Ústredného výboru KSS Bernau.

Dielo najskôr pochválili za hudobný prínos, no libretu vytkli „ponurosť“ aj „jednu z najnemožnejších tém slovenskej literatúry“. Suchoňa požiadali o odstránenie ideovo nevyhovujúceho rámca opery a zmenu záveru (aby starý Štelina ako odškodnenie za vraždu syna mal vnuka).

Skladateľ logicky argumentoval, že na takéto diskusie bol priestor pred premiérou a vtedy sa o to nik nestaral. Po vopred márnej diskusii nakoniec vyhlásil, že navrhované zmeny oberú jeho dielo o to najcennejšie a že nech sa radšej Krútňava úplne stiahne z repertoáru.

K tomu naozaj došlo, ale nie nadlho. Po opätovných naliehaniach dirigenta Zdeňka Chalabalu a stretnutiach s vedením Slovenského národného divadla pri ktorých sa najčastejšie skloňovala veta „Dielo sa musí hrať!“, Eugen Suchoň v septembri 1951 operu prepracoval. V novej verzii sa hrávala celé 50. roky. K pôvodnej verzii sa vrátili až dramaturg Igor Vajda a režisér Branislav Kriška v Banskej Bystrici (1963). Odvtedy sa na javiskách uprednostňoval originál.

Krútňava prešla všetkými opernými scénami bývalého Československa (v niekoľkonásobnom naštudovaní) a v zahraničí ju uviedlo vyše dvadsať operných domov od Kaukazu až po USA. Na niekoľko prvých premiér mimo krajín východnej Európy skladateľa komunistický režim nepustil, ale dostal sa do Ameriky v roku 1979, kde sledoval predstavenie, ktoré malo aj humorné stránky. Michiganská univerzita Krútňavu uviedla pod názvom The Whirlpool, v postavičkách zo slovenskej dediny sa objavili aj černošskí speváci a namiesto žandára na scénu vyšiel šerif. Ale sólisti boli z newyorskej Metropolitnej opery – Katrenu spievala Alexandra Huntová, Štelinu Giorgio Tozzi.

 

Dielo dňa

Teraz najčítanejšie