Denník N

Logo Odkaz MMŠOdkaz MMŠ: O „cancel culture“, masovej šikane na sociálnych sieťach a spoločenskej hanbe, ktorá sa stáva škodlivým nástrojom cenzúry

Na Slovensku je zatiaľ relatívne málo obetí fenoménu, ktorému sa v angličtine hovorí „cancel culture“, teda keď poviete či napíšete na sociálnych sieťach nejakú provokatívnu vetu na adresu nejakej skupiny so silným pocitom identity – či už ide o gayov, transľudí alebo aj katolíkov – a ste za to vystavení šikane, niekedy vyhodení zo zamestnania.

V Amerike a v Británii je však tento fenomén veľmi rozšírený a vedie sa tam zaujímavá diskusia o slobode a jej ohrození zo strany aktivistov brániacich svoju skupinu pred tými, ktorí na ich adresu majú nejaké spochybňujúce komentáre.

Komentátorka Financial Times Nilanjana Royová napísala pekný text, v ktorom priznáva, že je skôr na strane menšín, ktoré sa ohradzujú proti tomu, čo považujú za urážlivé slová na ich adresu. Na druhej strane je aj ona znepokojená z vývoja, ktorý môže smerovať k obmedzeniu slobody.

Ako príklad uvádza príbeh manifestu amerického PENu (člena svetovej organizácie spisovateľov). V roku 2019 v ňom autori píšu na obhajobu slobody tvorby toto: „Bránime imagináciu a veríme, že má byť slobodná rovnako ako sny. Vieme, že pokusy o kontrolu imaginácie môžu viesť ku xenofóbii, k nenávisti a rozdeľovaniu.“

Tieto vety otvárali dvere do diskusie, do akej miery má spisovateľ/ka brať do úvahy, že svojím dielom môže uraziť nejakú menšinu. V podstate to bol manifest na obranu slobody tvorby aj na úkor urazených citov kohokoľvek. Lenže pred mesiacom v tomto roku, keď mal americký PEN klub už len odhlasovať formálnu podporu tohto manifestu, svoju podporu zrušil.

To svedčí o tom, že problém so slobodou je vážnejší, než sme si mysleli. Autorka komentára spomína na svoju nedávnu diskusiu so spisovateľkou Lionel Shiverovou, ktorá je známa tým, že ostro vystupuje proti cenzúre a proti „cancel culture“, lebo ju považuje za „nové tabu“ a „kvázisovietsky fenomén“, keď bolo zakázané hovoriť to, čo nebolo povolené komunistami.

Royová s ňou síce nesúhlasí, ale priznáva, že Shriverová je veľmi inteligentná a jej argumenty sú silné. Dokonca sa pristihla pri tom, že s ňou súhlasila. „Cancel culture“ by nemala byť len problémom liberálov, ale každého, lebo tu ide o slobodu. A tú dnes v rámci „cancel culture“ vidíme najmä naľavo, hovorí Shriverová.

Hoci, dodáva Royová, na druhej strane si málo uvedomujeme, že cenzúra je dnes rozšírená aj v krajinách, kde vládne pravica – od Číny cez Indiu až po Filipíny.

Ale Shriverová mala v debate postreh, ktorý autorku komentára veľmi zaujal. „Kedy sme prestali ľuďom priznávať úžitok z pochybností? Nejde tu len o pravidlá, ide tu o náš postoj k iným ľuďom. Ide o to, či sme ochotní im prejaviť vľúdnosť a mať pre nich pochopenie.“ Liberáli by mali podľa nej pokračovať v podpore slobodnej tvorby a rozdielnosti, ale zároveň ju brániť proti tým, ktorí by ju chceli zahnať do pasce kontroly.

Druhý veľmi zaujímavý pohľad na „cancel culture“ priniesol komentátor New York Times Ezra Klein, ktorý svoj text uvádza niekoľkými prípadmi vylúčenia. Will Wilkinson prišiel o zamestnanie ako viceprezident výskumného centra Niskanen Center, lebo publikoval satirický tweet o republikánoch. Alexi McCammondová rezignovala na funkciu šéfredaktorky časopisu Teen Vogue, lebo sa na ňu spustila kritika za jej tweety, ktoré napísala pred 10 rokmi.

V oboch prípadoch išlo o reakciu organizácií, ktoré chránia svoje vlastné záujmy, píše Klein. Teen Vogue sa profiloval v poslednom čase ako ľavicový magazín na antirasistických postojoch, Niskanen sa, naopak, priklonil k pravici. Tí, ktorí nevyhovujú tejto línii, museli odísť.

Ide teda oveľa viac o ekonomický záujem než o obranu „politickej korektnosti“. Sociálne platformy a vydavatelia médií chcú pritiahnuť na svoju stranu ľudí s podobnými názormi a každý z autorov, ktorý nezapadá do názorovej línie, musí odísť, lebo ohrozuje podnikateľský zámer média.

Klein síce uznáva, že občas je vylúčenie nejakého autora či autorky oprávnené, ale tvrdí, že nebezpečné sú najmä nahnevané reakcie čitateľov, ktoré majú často formu masovej šikany. Autori týchto reakcií si možno často neuvedomujú, aký majú vplyv. „Často kritizujú nejakú urážlivú či nebezpečnú myšlienku a nemyslia na to, že výsledkom ich tlaku bude cenzúra a vylúčenie. Lenže keď to urobia kolektívne, presne k tomu dôjde,“ píše Klein.

Cituje sociologičku Tressie McMillan Cottomovú, ktorá hovorí, že máme problém so „spoločenskou hanbou“, ktorá je obvykle užitočná, lebo ľudí núti k disciplíne, ale teraz sa z nej stáva „ekonomický, politický a kultúrny kapitál“.

Kleinov komentár je pridlhý na stručný súhrn, ale v závere ponúka niekoľko nápadov, ako zabrániť tomu, aby sa z „cancel culture“ stala novodobá cenzúra. Radí každému, aby predtým, než niečo napíše na Facebook o niekom, koho myšlienka ho dráždi, premýšľal o tom, či je jeho cieľom, aby ten človek prišiel o zamestnanie. Ak to nemá v úmysle, nemal by používať sociálne siete na útoky, najmä ak útočí na niekoho, kto nie je politikom.

„Pomaly a bolestne tvoríme spoločnosť, v ktorej má verejný hlas oveľa viac ľudí než kedykoľvek predtým. Dúfam, že dokážeme súboj názorov udržať tak, aby neslúžil podnikateľským modelom sociálnych sietí,“ píše na záver.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Logo Odkaz MMŠOdkaz MMŠ

Martin M. Šimečka vyberá zaujímavé texty zo svetových médií.

Komentáre

Teraz najčítanejšie