Vyšetrovanie nehody, pri ktorej zomreli manželia Dolinayovci, trvá už takmer rok. Všetci to už potrebujeme uzavrieť, hovoria ich blízki

V júli uplynie rok od nehody, pri ktorej zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry Vladimír Dolinay a zraneniam po týždni podľahla aj jeho manželka Zuzana. Do ich auta vtedy čelne narazilo vozidlo, ktoré prešlo do protismeru – jeho vodič sa chcel vyhnúť autu, ktoré stálo na krajnici. Podľa svedectiev aj znaleckých posudkov 33-ročný Tibor šoféroval príliš rýchlo, v krvi a v moči mu zistili drogy.

V októbri, takmer tri mesiace od nehody, vyšetrovateľ odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Komárne obvinil Tibora z prečinu usmrtenia a ublíženia na zdraví. Ak mu súd dokáže vinu, hrozia mu dva až päť rokov za mrežami. Aktuálne je však na slobode. Otázkou je, kedy sa prípad pred súd dostane, keďže vyšetrovanie stále nie je ukončené. A hoci vinník nehody má zadržaný vodičský preukaz, v septembri ho policajti zastavili na rovnakej ceste, kde sa stala tragédia. Opäť šoféroval.

V aute Dolinayovcov bol v čase nehody aj ich 2,5-ročný syn Adrián, ktorý ju prežil. Po návrate z nemocnice sa oňho začala spoločne starať najbližšia rodina a Zuzanina sestra Andrea Kutlíková sa stala v septembri chlapcovou poručníčkou.

Ako hovorí Andrea, túto ťažkú situáciu prežíva celá rodina spoločne a vlečúce sa vyšetrovanie je nepríjemné pre každého jej člena. „Aj takáto tragédia je udalosťou, ktorú si v určitom momente potrebujete uzavrieť. Zároveň, keď niečo trvá neštandardne dlho, tak príde chvíľa, keď začnete spochybňovať správnosť postupu. A do toho štádia sa nechceme dostať,“ vraví Andrea.

Uvedomuje si, že ide o situáciu, ktorá sa človeku stane možno raz za život – ak vôbec – a nedá sa na ňu nijako pripraviť. „V našom prípade bol však na prvom mieste Adri a to, aby sme pomohli vyrovnať sa so stratou práve jemu. Ale popri tom nesmiete zabúdať na všetky žiadosti, nároky a povinnosti – a to všetko máte zvládať popri práci, aby ste mali z čoho fungovať. Nie každý pritom má šťastie na rodinu, prácu, prostredie a podporu tak ako my,“ zdôrazňuje.

Inú rodinu by to už možno položilo

Od začiatku bolo pre všetkých najväčšou prioritou postarať sa o Adriána a čo najviac zmierniť negatívny vplyv traumy, ktorú zažil. „Nebyť sily najbližšej rodiny, podpory jednotlivcov a pomoci rôznych združení, tak si neviem predstaviť, ako by to celé zvládali,“ priznáva Andrea.

Podľa nej mali tiež veľkú výhodu, že si vedeli všetky povinnosti rozdeliť v trojici. „Moja mamina išla po nehode za Adriánom do nemocnice – na ARO. Našťastie tam boli takí milí, že ju tam pustili, lebo