Samuel Marec
Text je ukážkou z pripravovanej knihy o razii v Moldave nad Bodvou Sama Marca a Veroniky Prušovej, ktorá vyjde v júli 2021. Zverejňujeme ho pri príležitosti prvého oslobodzujúceho rozsudku v prípade, v ktorom súdili zbitých obyvateľov osady.
Oti
Je neskoré popoludnie, v kalendári štátny sviatok a v Moldave tak opäť vládne pokojná nehybnosť. Obchody sú zatvorené, na hlavnej ulici nikoho niet, na sedenie v parku je príliš chladno. Na tabuli vedľa busty cestovateľa Mártona Csombora Szepsiho pri budove mestského úradu sa v ľahkom vetre pohojdáva niekoľko plagátov, ktoré sa postupne odlepujú: ponuka na palivové drevo, pozvánka na oslavu Halloweenu, niekoľko ďalších v maďarčine.
„Už si tam?“ pýta sa Oti do telefónu. „Sadám do auta a o päť minút som tam.“
O tri minúty sa naozaj akoby odnikiaľ vynorí malé a ošúchané auto, na ktorom je vidieť, že skôr ako výzor je dôležitý jeho účel.
Otiho, alebo teda Ota Horvátha, pozná v Moldave každý a hoci sa nájde aj niekoľko ľudí, ktorí k nemu neprechovávajú celkom vrúcny vzťah, vo všeobecnosti platí, že sa teší veľkej obľube. Oti je vysoký a uhladený mladý muž s mäkkým hlasom a úsmevom, ktorý odhaľuje dokonale biely chrup. Slovenčina je až jeho tretím jazykom, napriek tomu ju ovláda výborne a len s nebadaným prízvukom. Má tridsaťštyri rokov, manželku a dve deti; dvanásť rokov pracoval ako sociálny pracovník, teraz pracuje ako sociálny pedagóg na základnej škole. Znamená to, že je vlastne mediátorom; spolupracuje s učiteľmi aj rodičmi a svoju prácu miluje.
Škola na ulici Československej armády, ktorá sa nachádza asi dvesto metrov od centra, je dokonalým príkladom hneď niekoľkých vecí naraz. Ide totiž vlastne o dve školy, jednu s vyučovacím slovenským a druhú s vyučovacím jazykom maďarským. Do slovenskej školy najprv chodili slovenské deti, do maďarskej maďarské. A Rómovia, ktorým je maďarčina bližšia ako slovenčina. Rómskych detí bolo čoraz viac a maďarských čoraz menej; do veľkej miery aj preto, že v meste vznikla nová súkromná cirkevná škola s vyučovacím jazykom maďarským financovaná zo štedrej podpory vlády Viktora Orbána.
Podobný príbeh sa pritom nebadane už niekoľko rokov odohráva vo všetkých krajinách, ktoré s Maďarskom susedia; a odohráva sa v oblastiach, kde žije maďarská menšina. Futbalovým klubom v Dunajskej Strede a jeho novým štadiónom počnúc a súkromnou cirkevnou školou v Moldave končiac, podpora Viktora Orbána je štedrá: v roku 2021 novinári z viacerých krajín v rámci spoločného projektu dospeli k zisteniu, že Viktor Orbán od roku 2011 menšinovým maďarským komunitám poskytol podporu vo výške až 1,35 miliardy eur. A ruka v ruke s ňou prichádza aj politický vplyv. Maďarské deti tak už podľa Otiho slov dnes prakticky všetky chodia do súkromnej školy, no a na štátnu maďarskú tak ostali už len rómske deti; je ich v nej viac ako päť stoviek.
Sám sa v detstve hrával s bielymi deťmi, ich rodiny sa však z okolia postupne sťahovali za lepším a namiesto nich prichádzalo čoraz viac Rómov. Dnes už ide o výlučne rómsku komunitu; kontakt s majoritou, ktorý bol aj preňho počas dospievania kľúčový, tak už neexistuje. Áno, vylúčené lokality môžu existovať aj pár desiatok metrov od hlavnej ulice a môžete okolo nich chodiť každý deň.
Oti je príkladom človeka, ktorý sa ako jeden z mála nepoddal, naopak: na jeho nespútanej energii a optimizme je čosi nesmierne odzbrojujúce. Býva v zmiešanej bytovke, byt kúpil od majiteľa, ktorý nie je Róm, a hovorí, že vzťahy medzi susedmi sú vynikajúce. Vyštudoval sociálnu prácu, ku ktorej si doplnil pedagogické minimum a atestáciu. Vie, že to, čo robí, je každodenná mravčia a často bezvýsledná práca na 24 hodín denne a sedem dní v týždni, zároveň hovorí, že je tam, kde má byť, a robí to, čo robiť má. A často sa postaví aj proti vlastným, lebo sa postaviť musí.
„Často mi hovoria, že sa mám dobre, lebo mám prácu,“ hovorí. „Mám, ale mám ju preto, že som sa snažil,“ vysvetľujem im. Prvé dieťa som mal veľmi skoro, ale nevzdal som sa. Vstával som každý deň o piatej, do siedmej som sa učil, potom som šiel do práce a večer som zase študoval. Oni si užívali a ja som si peniaze odkladal.“
Korene však siahajú hlbšie a hľadať ich treba v kontakte s majoritou. V Otiho triede bolo hanbou neučiť sa alebo nevedieť básničku. Chodil na základnú umeleckú školu, potom na strednú poľnohospodársku a vďaka tomu má všetky vodičské preukazy, na ktoré si spomeniete. Keď prišiel na strednú školu, najprv bol „ten Cigán“, ale po niekoľkých mesiacoch patril medzi najlepších, dával odpisovať úlohy a prosil mamu o jedlo pre spolužiakov na internáte. Dokázal, že za niečo stojí, lebo to dokázať musel. Materinským jazykom mu je rómština, základnú aj strednú školu absolvoval v maďarčine, vysokú po slovensky. Deti ovládajú všetky tri jazyky, ale chodia do slovenských škôl. Taký je Oti a aj napriek tomu, že má tridsaťštyri rokov, má plány: podal si ďalšiu prihlášku a na Univerzite Komenského chce študovať špeciálnu pedagogiku.
Tam môžem
Pozoruhodný moment, jediná veta, ktorá vám povie viac ako celý rozhovor. Keď sme sa s Tomášom a Tomášom rozprávali o živote v Moldave, celkom nenápadne zaznela informácia, že Rómov v meste len tak niekam nepustia. Napríklad do reštaurácií. Tá istá otázka smeruje aj k Otimu, hoci by ani nemusela. Keď si pred prvým stretnutím dohadujeme miesto a dozvie sa meno penziónu, potichu povie dve slová.
„Tam môžem.“
Tam môže. Všade totiž nemôže, a to aj napriek tomu, že ho v Moldave každý pozná. Každý vie, čo robí, každý vie, že urobil všetko a ešte viac preto, aby bol ctihodným a dobrým občanom; že je dokonca ctihodnejším a lepším občanom ako mnohí iní. Má len jednu chybu. Je Róm. Do penziónu môže; napriek tomu, keď prídu ďalší hostia, začne podvedome hovoriť tichšie.
Samozrejme, nie je to osobné; proti Otimu nikto nič nemá a ani mať nemôže. Problém je v tom, že ak by pustili jeho, návštevy by sa mohli domáhať aj iní Rómovia a po nich ďalší a nakoniec by mohol prísť hocikto – a z majority by tak do prevádzky už nikto nechodil. No a tak prevádzky používajú trik známy aj odinakiaľ: pýtajú si členské karty.
Neskôr si pozerám aj reportáž, ktorá vznikla práve v ten deň. Vidieť v nej vysťahovávanie nájomníkov z bytovky na ulici Československej armády.
Interiér celej bytovky, ale aj samotný byt je v dezolátnom stave, vlastne v ňom už nič neostalo. Steny aj podlaha sú holé, okná porozbíjané, ak sa v miestnostiach vôbec niečo nachádza, je to porozhadzované po zemi; všade je špina. Výsledkom je konfliktný a ťažko opísateľný pocit: priviesť byt do takého stavu je umenie; prežiť tam čo i len jeden deň – o celom živote nehovoriac – je prakticky nemožné. Ide pritom o rodinu neplatičov s piatimi rokmi upomienok na konte a Oti ich odsúdi ako prvý; práve to mal na mysli, keď hovoril, že sa postaví aj proti vlastným.
Čo bude ďalej, je pritom pomerne jasné. Vysťahovaní Rómovia sa presťahujú „k rodinným príslušníkom“, teda do osady a odtiaľ sa už nikdy nedostanú. Po každej demolácii bytovky v nej pribudnú ďalší obyvatelia, po každej demolácii bytovky pribudnú primátorovi ďalšie hlasy. Presne to totiž ľudia chcú – nepotrebujú vidieť riešenie, ktoré problém vyrieši, potrebujú vidieť riešenie, pri ktorom problém zmizne. A on naozaj aj zmizne – do osady, ktorá bude stále viac preplnená a v horšom stave. A to je všetko. Situácia sa bude ďalej zhoršovať a Oti to vidí. Ako jeden z mála má odstup a uvedomuje si, kam situácia v Moldave speje.
No a ako to teda celé skončí?
„Obávam sa, že jedného dňa sa nájde niekto, kto stratí nervy,“ zaznie počas jedného rozhovoru potichu a tónom, ktorým sa úprimne zdôverujete s najhoršími obavami. „Niekto ako Breivik. A to bude peklo.“
Opýtam sa na to aj Otiho. Súhlasí.
Integrácia áno, ale nie s nami
Ludovit Reis je mladý holandský futbalista, ktorého si vďaka jeho talentu všimla FC Barcelona a pravidelne nastupuje aj za juniorskú reprezentáciu svojej krajiny. Barcelona je veľkoklub a podpisuje množstvo mladých talentov, on však má všetky predpoklady preto, aby sa stal európskou hviezdou, získal množstvo trofejí a zarobil peniaze, ktoré európske hviezdy zarábajú.
Ludovit Reis sa okrem toho v roku 2000 v Haarleme narodil slovenským rodičom, ktorí sa do Holandska prisťahovali.
Práve preto ho aj napriek mladému veku oslovil Slovenský futbalový zväz s ponukou, či by nechcel reprezentovať krajinu svojich rodičov. Ludovit odmietol – na Slovensku nikdy nebol a okrem toho, že sa na ňom narodili a istú časť na ňom života strávili jeho rodičia, ho s ním nič nespája. Opakovane povedal, že jeho domovom je Holandsko, teda krajina, v ktorej prežil celý život, a jeho cieľom je presadiť sa v holandskej reprezentácii.
Slovenské médiá si ho vtedy už všimli a napísali nielen o jeho talente, ale aj o tom, že ponuku reprezentovať krajinu svojich rodičov odmietol a rozhodol sa reprezentovať krajinu, ktorá je jeho domovom. Bežná záležitosť, nebyť toho, že Ludovit Reis je Róm.
Práve a jedine z tohto dôvodu je diskusia k týmto článkom plná nenávistných komentárov, ktoré siahajú od toho, že by Slovensko reprezentovať mal, cez to, že je „nevďačný Cigán” a „padne na hubu a potom ešte bude prosiť”, až po to, že aj keby chcel, tak Slovensko záujem nemá.
Reč je pritom o talentovanom futbalistovi, ktorý sa na Slovensku nenarodil, nikdy ho nenavštívil a nemá s ním fakticky žiadny vzťah; táto krajina mu nič nedala a on jej nič nedlhuje. Naopak, ak by sa v nej bol narodil, existuje pomerne vysoká pravdepodobnosť, že by jeho život vyzeral úplne inak a horšie, že by nedosiahol to, čo dosiahol, a nebol by tam, kde je. Bol by tým, čím je v diskusiách – teda Cigánom –, a šancu presadiť sa by mal omnoho menšiu ako v Holandsku; o pôsobení v Barcelone ani nehovoriac. Možno by po sebe zanechal nejakú fotografiu ako Annamária.
To, čo by Ludovita možno čakalo, ak by na Slovensku žil, totiž dokumentuje aj osud Leonarda Horvátha, ďalšieho z odsúdených v prípade razie v osade na Budulovskej. V Moldave hrával futbal za miestny klub; práve za ten, na ktorý sú mnohí obyvatelia hrdí. Aj vďaka tomu mal kontakt s majoritou a túžbu žiť inak; aj vďaka talentu nepočúval inak bežné rasistické poznámky. Na internete ešte stále existuje jeho hráčsky profil a fotografia, na ktorej má oblečený dres Slovana Bratislava a s kapitánskou páskou na ruke vedie loptu.
Leonard napriek tomu dvakrát prepadol a základnú školu skončil v ôsmom ročníku. V osade sa nenarodil, ale, ako mnohí iní, prisťahoval sa do nej, keď mal desať rokov. Matka sa oňho aj o staršieho brata starala sama, privyrábala si aktivačnými prácami, peniaze však nestačili na nájom, a tak – osada.
Keď do nej koncom júna 2013 vtrhlo viac ako šesť desiatok policajtov, zbili aj jeho. Vtedy sedemnásťročný Leonard mal na tvári a chrbte rany, ktoré pripomínajú stopy po úderoch obuškom, sú zachytené na fotografiách aj kamerovom zázname; podľa polície však k žiadnemu porušeniu predpisov nedošlo: Leonard si zranenia spôsobil sám, takpovediac sa samozbil.
Z poškodeného sa nakoniec po dlhých rokoch výpovedí a súdov stal obvinený. Pojednávaní sa zúčastňoval, hoci to preňho znamenalo komplikácie: ak sa ich totiž zúčastniť chcel, musel si v práci zobrať niekoľkodňovú dovolenku a absolvovať cestu na Slovensko a späť, ktorá je dlhá niekoľko tisíc kilometrov.
V máji 2021 napokon po rokoch Leonarda oslobodili, policajtov za raziu neodsúdili.
Leonard už niekoľko rokov žije v nemeckom Chemnitzi, kam sa odsťahoval za rodinou svojej družky; hovorí, že to bola jediná možnosť, ako sa dostať z osady a zo života na hranici ľudskej dôstojnosti. Futbal nevyšiel, spravodlivosť nevyšla – vyšiel odchod do inej krajiny, kde nie je v prvom rade Rómom, ale človekom, ktorý chce mať rodinu, žiť a pracovať. V Moldave žiadal o mestský byt. Neúspešne. V Chemnitzi býva s družkou a deťmi v trojizbovom byte a spolu so svokrom pracuje v betonárskej firme.
Je to do očí bijúci paradox. Na fotografii po razii vidieť zbitého Róma z osady, na fotografii, ktorú pred časom zverejnil on sám, vidieť niekoho úplne iného: na brehu Baltického mora na nej do kamery s ľahkým a spokojným úsmevom hľadí dobre vyzerajúci mladý muž, otec rodiny.
Na príklade Ludovita Reisa vidieť bezvýchodiskovosť situácie: terčom nenávisti sa stal, lebo je Róm. Ak by sa bol narodil na Slovensku a stal sa profesionálnym futbalistom, bol by tiež terčom preto, že je Róm. No a ak by profesionálnym futbalistom nebol – čo je najpravdepodobnejšie – a bol by len obyčajným Rómom, stále by bol terčom, lebo je Róm.
Leonard Horváth je na druhej strane príkladom toho, že človek, ktorý je v očiach slovenskej polície obvinený a v očiach veľkej časti spoločnosti na príťaž, sa bez problémov dokáže uplatniť – potrebuje len prostredie, ktoré mu to umožní.
No a príklady Ota Horvátha a Ireny Biháriovej pre zmenu ukazujú, čo nasleduje, ak Rómovia narušia stereotyp a stanú sa v očiach majority „dobrými Rómami“: Oti nemôže ísť do reštaurácie v meste, kde ho všetci poznajú, Irenu v obchode pravidelne podozrievajú z krádeže.
Ďalší začarovaný kruh tak spočíva práve v tomto: napriek tomu, že urobili všetko preto, aby boli „dobrými Rómami“, aj naďalej sú v prvom rade Rómami a práve podľa toho ich okolie posudzuje – teda to okolie, ktoré od nich požaduje, aby sa „dobrými Rómami“ stali, a keď to splnia, aj tak ich medzi seba neprijme. Navyše, podľa prieskumu z roku 2017, nechce mať Róma za suseda 79 percent Slovákov, ktorí zároveň, paradoxne, chcú, aby sa tí istí Rómovia integrovali. Integrácia teda áno, ale nie s nimi.
Rómovia aj majorita sa sťažujú na tie isté veci; tak, ako to je, to ďalej byť nemôže. Zároveň sa čoraz viac Rómov sťahuje z mesta do osady, čím sa len ďalej prehlbuje segregácia a teda aj problémy, ktoré všetkých trápia. Kontakt, ktorý všetci považujú za kľúčový, neexistuje, napätie rastie, neexistuje nielen vôľa komunikovať, ale ani spoločný jazyk. Trpezlivosť sa vyčerpala. Jediným riešením je vytlačenie Rómov na okraj – do segregovaných škôl a do osady. Neznamená to však, že zmiznú, iba že budú žiť vytlačení na okraji a problém sa bude ďalej zhoršovať. Spokojná nebude ani jedna strana; ani jedna sa nebude mať lepšie.
A potom čo – násilie?
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
