Denník N

To je všetko?

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Slovensko zrejme nebude vystavené veľkému náporu utečencov. Ale máme vlastné problémy s komunitami ľudí, ktorí potrebujú pomoc.

Mimoriadna situácia si vyžaduje mimoriadne činy. V posledných dňoch sme mali možnosť vidieť – a mnohí aj sa priamo zapojiť – ohromné vzopätie ochoty pomôcť utečencom bez domova, ktorí prichádzajú do Európy a pokúšajú sa nájsť tu bezpečné útočisko. Všetky zbierky jedla, šiat a diek, všetky individuálne výpravy vlastným autom na miesta, kde to vyzeralo najhoršie, to bezpochyby je čosi mimoriadne.

Českí vlastenci robili v 19. storočí zbierky na stavbu vytúženého Národního divadla v Prahe, a keď ho postavili (a následne de facto postavili znovu po požiari), inštalovali nad oponu zlatý nápis „Národ sobě“. My, činorodí a angažovaní občania, sme si vlnou spontánnej pomoci utečencom postavili vlastný pamätník, naše vlastné symbolické „Národ sebe“. Bola to naša odpoveď na pocit hanby z rečí vládnucich politikov, ktorí si z mora interpretácií inak naozaj nesmierne zložitej témy vybrali zväčša tú, ktorá bezpečne zapôsobí na prvú signálnu sústavu neinformovaných voličov.

Nevďačná otázka

Ukázali sme ľudskosť. Nie štát, nie vláda, ale my sami. A tak to má byť. Je to naša vlastná, individuálna ľudskosť, ktorú prejavil každý v miere, v akej chce a môže. Ale kdesi z kúta eufóriou a pocitom užitočnosti zaplavenej mysle sa neodbytne vracia tichá, ale neprepočuteľná otázka: To je všetko? Vybavíme svoj pocit ľudskosti a zodpovednosti za svet okolo seba niekoľkými taškami keksíkov a dekami z Ikey pre utečencov, ktorých sme nikdy nevideli a už asi nikdy ani neuvidíme?

Otázka, prečo sa nestaráme aj o vlastných potrebných, ktorí tu žijú s nami a okolo nás, v debate o pomoci utečencom až príliš často slúžila len na alibistické spochybňovanie potreby pomôcť. Na ospravedlnenie vlastnej lenivosti, predsudkov či sebectva. Z podobného súdka je aj argument, že ak nedokážeme integrovať Rómov, nemôžeme sa púšťať do dobrodružstva s integráciou Sýrčanov, Afgancov či Eritrejčanov. Alebo že nekontrolovaným otváraním brán do Európy privolávame každého na svete, kto je nespokojný so svojim osudom.

Ako to už býva, aj tu je dôležité sledovať skôr motiváciu autorov takýchto argumentov. Lebo na argumentoch samotných, priznajme, trochu pravdy je. Treba však dodať, že akokoľvek sú pravdivé, nedávajú nijakú skutočnú odpoveď na otázku, čo máme v kritickej situácii urobiť.

Tú nám dáva naše individuálne svedomie. A je to práve svedomie, ktoré podozrievam z našepkávania tej čudne a nevďačne znejúcej otázky: To je všetko?

Sicília to zvláda

Keď som bol pred pár týždňami ako dobrovoľník pomáhať na Sicílii s opravou školy pre utečencov, zaujalo ma niekoľko vecí, ktoré môžu byť užitočné aj v našej situácii – a zďaleka nie len vo vzťahu k utečencom. V prvom rade, na chudobnej Sicílii ľudia z utečencov nemajú strach. Jasné, majú s príchodom utečencov dlhodobé skúsenosti, ale chápu to aj ako príležitosť robiť niečo užitočné, pomáhať iným.

„Sicílčania majú veľké srdce,“ povedal mi Edoardo Falcone, dobrovoľník Červeného kríža, keď som sa ho pýtal, či sa nálada na Sicílii pod vplyvom obrovského zvýšenia počtu utečencov nemení. Neznelo to ako fráza, on to myslel naozaj. Samozrejme, nie všetci sú nadšení z toho, že počty utečencov sa na niektorých miestach až strojnásobili a každý deň prichádzajú ďalší. „Ale keď týchto utečencov potom majú v susedstve, vo svojej dedine pod Etnou, ich postoj sa vždy zmení,“ vysvetľovala Maria Mannino, ktorá sa v mimovládke Terra Ferma už roky venuje integrácii utečencov. Skúsenosť potvrdzujú aj štatistiky – kde s utečencami majú skúsenosť, sú k nim vľúdnejší. Takéto jednoduché to niekedy je. Ľudskosť.

Po druhé, na Sicílii ten nápor zvládajú aj preto, že je to nevyhnutnosť a na blbôstky typu politického boja v tejto veci nemajú čas. „Mimovládky a charitatívne organizácie sú dobre zosieťované, máme podelené úlohy a výbornú spoluprácu s vládou, ktorá s nami komunikuje, spolupracuje, zapája nás do toho, čo práve treba,“ vysvetlila nám, európskym zvedavcom, Edoardova kolegyňa Mara Basile. Vláda robí, čo má – pomáha, plní svoje úlohy, zapája dobrovoľníkov, komunikuje. Inšpiratívne, však?

Na Sicílii sme počuli od utečencov aj niekoľko ich príbehov. Boli také šialené, že všetci, čo sme ich počuli, sme si pomysleli to isté. Ak by sme boli v ich koži, utekali by sme tiež. A to je ďalšia dôležitá vec: Hocikomu z nás sa môže stať, že bude potrebovať pomoc. Aj z nás raz môžu byť utečenci. Aj tu u nás doma môže komukoľvek zlyhať zdravie, aj tu sa môže ktokoľvek z nás ocitnúť v biede či na ulici.

Čo s prebudenou všímavosťou

Slovensko zrejme nikdy nebude vystavené takému náporu utečencov ako Sicília. Ale máme svoje vlastné problémy, okrem iného s hrozivým demografickým vývojom (imigrantov budeme onedlho veľmi potrebovať) či s komunitami ľudí, ktorí urgentne potrebujú pomoc. Konzervy, deky a jednorazové vzopätia ľudskosti stačiť nebudú. Pri riešení našich súčasných a budúcich problémov by preto bolo užitočné inšpirovať sa hoci aj sicílskou ochotou pomáhať a fungujúcim systémom pomoci potrebným. Mnohí dobrí ľudia v posledných dňoch pomohli mnohým zúfalým utečencom v Maďarsku či v Rakúsku.

Bolo by úžasné, keby sme túto prebudenú všímavosť k osudom menej šťastných vedeli premietnuť aj do menej fotogenických, ale určite rovnako potrebných aktivít tu doma. Deti, vyrastajúce v patologickej chudobe. Rodiny, ktoré sa starajú o príbuzného s ťažkým zdravotným postihnutím. Rómovia z problematických osád. A aj tí utečenci, ktorí tu zostanú. Ak si začneme viac ako doteraz všímať problémy a potreby týchto ľudí, a ak začneme pracovať na tom, aby sa títo ľudia mali šancu stať plnohodnotnou súčasťou našej spoločnosti, potom budeme môcť hrdo povedať: Nie, nebolo to všetko.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie