O jedenásťtisíc životov menej

Autor je prezident Spoločnosti priateľov Slovenska v Nórsku

Na začiatku mája predbehlo Slovensko Nórsko v počte obetí pandémie o viac ako jedenásťtisíc. Toto smutné víťazstvo 11 886 Slovákov k 757 Nórom by nemalo zostať len hrozným mementom nezvládnutej kritickej situácie, ale malo by sa stať hlbokým zamyslením nad tisíckami zbytočných hrobov našich blízkych, priateľov, známych a neznámych obetí slovenskej spoločenskej a politickej reality.

Rovnako malé Nórsko ako Slovensko sú po viac ako roku od vypuknutia pandémie znovu raz dve planéty, kde sa kríza spôsobená vírusom nazýva a rieši naoko rovnakými diagnózami, liekmi, vakcínami a opatreniami, ale všetko je v podstate iné – presne tak, ako potom aj výsledky.

Napriek neporovnateľne lepšiemu výsledku pandemickej krízy nórska vláda ešte minulý rok zriadila nezávislú komisiu, kto­rá mala postup vlády, úradov verejného zdravotníctva a ostatných spoločenských inštitúcií preveriť a analyzovať priebežne až po súčasnosť. Jej výsledky, ktoré komisia predstavila nedávno, boli prekvapivo kritické a prísne voči niektorým krokom, napriek neporovnateľne lepšiemu výsledku nórskeho boja s pandémiou.

Na Slovensku niektorí volajú po trestnom stíhaní za stratené životy či zlé rozhodnutia. Je namieste sa zamyslieť, či je práve toto správna cesta, keďže neporovnateľný počet slovenských obetí nie je výsledkom vojnového vyčíňania generálov, ale dlhodobého zlého stavu slovenskej spoločnosti.

Jedenásť tisíc zbytočných slovenských hrobov má svojich vinníkov takmer všade, kam sa len pozriete. Kto bude vyšetrovať či súdiť, koľko z nich má na svedomí chaotické rozhodovanie predstaviteľov vlády a koalície, a koľko z nich si môže pripísať nezodpovednosť opozičných politikov – vrátane bývalých najvyšších ústavných činiteľov, spochybňujúcich rúška či očkovanie? Koľkých pochovalo zúbožené slovenské zdravotníctvo, ktoré po tridsiatich rokoch modernizácie nedokázalo v kritických momentoch zachrániť ani každého tretieho pacienta?

Aký kus viny nesie vlastná slovenská mentalita, tradície a náboženstvo, ktoré sa často namiesto dôvery voči faktom, vede a výskumu radšej spoliehajú na osud, mystiku a zázraky? Ani predstavitelia tradícií a viery sa v snahe zachrániť nenarodených, nestihli venovať ohrozeným. Nepomohla ani krv v ampulke, ktorá preletela dvakrát ponad Slovensko. Aj tí, ktorí verili na zázrak či modlitby, sú dnes v zemi medzi jedenástimi tisíckami obetí.

Vinní sú rovnako živí, ako aj mŕtvi. Všetci, ktorí z akéhokoľvek dôvodu pomáhajú budovať svet paralelnej reality, kde je všetko možné a zároveň nič nie je skutočné. Videoposolstvá zomierajúcich sú pre nich len divadlo, rovnako ako očkovanie, ktoré sa nedeje, prezentujú sa popieraním vážnosti choroby či jej liečením absurdnými prostriedkami, ktoré nevedia nič o vedeckých poznatkoch. Ak sú internet a sociálne médiá pre mnohých z týchto ľudí ako marihuana, konšpiračné teórie sú pre nich heroín. Na konci je strata súdnosti a absolútna deštrukcia. Aj ich teraz nájdete na slovenských cintorínoch, a nikto ich už nebude nikdy trestať.

Jedenásť tisíc sto dvadsať deväť mŕtvych navyše je malé mestečko, o ktoré Slovensko prišlo zbytočne. Starých aj mladých, chorých, zdravých, veriacich, neveriacich, blízkych aj cudzích. Stratilo si ich samo a budú mu chýbať.