Denník N

Aké sú vyhliadky kultúry na Slovensku? Pochmúrne

Autorka je podpredsedníčkou PS

Slovensko s veľkou slávou poslalo do Európskej komisie svoj plán obnovy – zoznam reforiem a investícií, ktoré budú zásadným spôsobom určovať, ako sa bude krajina v najbližších rokoch vyvíjať a ako sa bude vyrovnávať s dôsledkami pandémie.

O tom, že tento plán neobsahuje ani zmienku o kultúre, sa už popísalo veľa. Napriek snahám a pripomienkam mnohých predstaviteľov kultúrneho sektora či odporúčaniam Európskeho parlamentu nebola vláda ochotná ani len uvažovať o tom, ako veľmi dôležité sú kultúra, tvorivosť a kultúrna identita pre obnovu krajiny po kríze.

Zaujímavé je však pýtať sa, prečo vlastne. Naozaj nikomu nenapadlo, že hoci excelové tabuľky, ktoré prišli k plánu obnovy z Bruselu, nemajú špeciálnu kolónku s nápisom Kultúra, táto oblasť, ktorá krízou utrpela najväčšmi, si zaslúži osobitnú pozornosť? Naozaj nebol súčasťou prípravy plánu obnovy nikto, kto by vedel, že kultúra za posledných 30 rokov zaznamenala najmenej inštitucionálnych reforiem a prakticky žiadne zásadné investície? Naozaj nedokázala ministerka kultúry prísť ani s jediným programom či prioritou, ktorá by spĺňala požadované kritériá?

Pravdepodobne nie. A keďže sa plán obnovy pripravoval prakticky bez konzultácií s odbornou verejnosťou či profesijnými združeniami, nebola ani príležitosť na túto skutočnosť upozorniť. Navyše, keď tento fakt vyšiel najavo, neustále sme počúvali klasické slovenské výhovorky o tom, že sa to proste nedá, lebo Brusel nám to nepovolil. A to napriek tomu, že už vtedy boli známe príklady európskych krajín, ktoré kultúru a kreatívny priemysel do plánov obnovy zahrnuli, a to dokonca v samostatnej kapitole s významným rozpočtom.

Naozaj je na vine Brusel? Samozrejme, že nie. Potvrdzuje to aj minulotýždňový rozhovor so šéfkou slovenského plánu obnovy Líviou Vaššákovou, ktorá v ňom jasne hovorí, že kultúru sme v pláne obnovy mať mohli a že jej absencia je výsostne politickým rozhodnutím vlády. Škoda len, že o tom hovorí až po zaslaní dokumentu do Bruselu.

Nie je pravda ani to, že by projekty v oblasti kultúry nepomáhali plneniu základných kritérií, ktorými boli boj s klimatickými zmenami a digitálna transformácia. Stav kultúrnej infraštruktúry či potreba radikálnej zmeny distribučných modelov kultúrnych produktov a prechod kultúrneho sektora do digitálneho veku patria k tým najpotrebnejším reformám a investíciám v tomto sektore. Ak by sa autori plánu obnovy zbavili pomýlenej optiky, ktorá vníma kultúru len ako akýsi zákusok po nedeľnom obede či nepotrebný luxus, možno by zistili, že práve táto oblasť im mohla pomôcť nielen naplniť kritériá Európskej komisie, ale aj priniesť vysokú hodnotu za peniaze, čo sa týka obnovy ekonomiky a kvality života.

Po kritike, ktorá sa na vládu za takýto postup zniesla, a po výzvach kultúrnej obce dnes neustále počúvame, že na kultúru budú iné verejné zdroje ako tie z plánu obnovy. Inými zdrojmi môže byť buď štátny rozpočet, alebo prípadne európske štrukturálne fondy. Keď som však na rozporovom konaní k plánu obnovy položila premiérovi otázku, o koľko sa teda navýši rozpočet pre kultúru zo štátneho rozpočtu a aké programy a v akej výške sa budú v tejto oblasti financovať zo štrukturálnych fondov, nedostala som, bohužiaľ, žiadnu odpoveď.

Určite budeme veľmi pozorne sledovať ten výrazný nárast rozpočtu ministerstva kultúry v najbližších rokoch a ďalšie masívne verejné investície súčasnej vlády do kultúry. Samozrejme, irónia predošlej vety je zámerná. Prax a skúsenosť spolu s aktuálnym výkonom ministerky kultúry totiž naplneniu tejto radostnej vízie budúcnosti slovenskej kultúry veľa nádeje nedávajú.

Mantra o tom, ako na kultúru pôjdu financie z eurofondov, je problematická hneď v niekoľkých rovinách. Financovanie z eurofondov je administratívne aj operatívne náročné a skúsenosti z minulých rokov hovoria o tom, že schopnosť ich čerpania u nás je veľmi nízka. Navyše, doterajšie programy, ktoré sa z eurofondov v rámci kultúry uskutočnili (digitalizácia, kreatívne centrá), ukazujú, že základným problémom nie sú ani tak kapacity prijímateľov, ale neschopnosť štátu pri programovaní fondov a nastavovaní ich podmienok.

Sen o financovaní kultúry z eurofondov sa začína rozplývať už dnes – minulý týždeň vláda vzala na vedomie informáciu o príprave Partnerskej dohody, ktorá je základom pre čerpanie eurofondov v tomto programovacom období (ktoré, mimochodom, začalo už tento rok). Keď v tomto dokumente hľadáte slovo kultúra, nájdete síce veľmi veľa zmienok o akvakultúre, ale investície do kultúry sa tu spomínajú pomerne okrajovo a najmä v súvislosti s opravou pamiatok a cestovným ruchom. Z hľadiska rozpočtu spadá do kapitoly, na ktorú je vyčlenených najmenej prostriedkov, a je v nej stanovených množstvo iných priorít.

To, že kultúra nebola zaradená do slovenského plánu obnovy, má tak predovšetkým symbolický význam. Vláda nám jednoducho povedala, že táto oblasť nie je pre ňu, ale najmä pre budúcnosť Slovenska dôležitá. Dôsledkom je napríklad aj to, že mnohé VÚC sú dnes veľmi opatrné pri zaraďovaní kultúrnych projektov do svojich eurofondových stratégií, pretože sa obávajú, že ich nedokážu kofinancovať či presadiť. A plánovanie štátnych rozpočtov na najbližšie roky sa takisto bude niesť najmä v duchu realizácie projektov zahrnutých do plánu obnovy, pretože tie treba zrealizovať pomerne rýchlo.

A keďže predpokladám, že existuje nejaký strategický fiškálny plán verejných financií, ktorý plánuje komplementaritu ich využívania pri strategických prioritách štátu – teda, že vieme povedať, ako sa budú využívať peniaze z plánu obnovy, štátneho rozpočtu a EŠIF v najbližších rokoch tak, aby sme ich kombináciou dosiahli čo najväčšiu efektivitu pri reformách a investíciách, bolo by na mieste vedieť, kde je v tomto pláne oblasť kultúry a ako je strategicky rozplánovaná na najbližšie roky. Ani na túto otázku som však, bohužiaľ, zatiaľ nedostala od ministerstva financií ani kultúry odpoveď.

Aké sú teda vyhliadky kultúry na Slovensku? Vyzerá to tak, že ešte chmúrnejšie ako inokedy. Plán obnovy aj programovanie štrukturálnych fondov strategicky určujú, aké budú priority verejných politík na viac ako jedno volebné obdobie. A ministerka kultúry presúva Múzeum SNP pod ministerstvo obrany, lebo ide podľa jej slov o múzeum s „vojenskou tematikou“.

„Pre kultúrny život národa je charakteristické, či má kultúrne povedomie alebo nie. Národ stojaci na vysokom stupni kultúry, vedomý si svojej sily, týmto povedomím obodrovaný je k ďalším kultúrnym výdobytkom. Národ malý, neuvedomujúci si svoje sily, nevie si náležite oceniť ani to, čo má a čo by mu najvzácnejšie malo byť. Kultúrne povedomie vplýva, prirodzene, na celý národný charakter. Kde ho niet, tam nemôže byt národného charakteru. Jednou z najvážnejších príčin toho, že sa na Slovensku stretáme s toľkými hnusnými prípadmi bezcharakternosti, je, že nieto dostatočne vyvinutého kultúrneho povedomia.“

Nikto to zatiaľ nepovedal lepšie ako evanjelický farár Ján Lajčiak. Už viac ako 100 rokov….

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra v karanténe

Politici píšu

Kultúra

Teraz najčítanejšie