Psychologička: Samých seba poznávame cez iných ľudí. Ak sa zatvárame do vlastných bublín, dobrovoľne sa ochudobňujeme

Počas rokov praxe vraj pochopila, že svoju jedinečnosť dokážeme prijať len cez svojich rodičov. „Ak nás rodičia bezpodmienečne prijmú takých, akí sme, s našou unikátnou, špecifickou zložkou osobnosti, postihnutia alebo geniality, potom aj my ľahšie prijímame samých seba,“ vysvetľuje v rozhovore psychologička Soňa Holúbková, ktorá sa už roky venuje práci s deťmi so zdravotným postihnutím.

V nedávnom videu zo sympózia O nádeji 2021 ste sa prihovárali deťom a spomenuli ste pojem domov ako miesto, kam človek patrí. Prečo je pre nás také dôležité mať domov?

Domov nás uzemňuje. Aj deti, ktoré žijú v detskom domove, alebo ľudia, ktorí nemajú blízkych, potrebujú byť ukotvení niekde, kde vedia, že tam naozaj patria. Domov však nie je len fyzické miesto. Môžu to byť aj vzťahy, no nemusia to byť nevyhnutne len vzťahy s mamou a otcom. Sú napríklad deti, ktoré sa nájdu v škole. Mnohí ľudia sa cítia doma v nejakej skupine, napríklad v ekologickom hnutí.

Domov je o dostávaní, ale je to aj symbol toho, čo sa odovzdáva. Niečo naberáme do svojho života, niečo odovzdávame, o niečo sa staráme, aby fungovalo. Domov sú chute, vône, dotyky a emócie, ktoré pri tom prežívame. Domov je miestom objavovania a rozvoja našich jedinečných schopností, miestom, kde sa realizujeme.

Jednoducho, domov môžeme vnímať v meste, v lese, alebo dokonca na celej našej planéte. Je to vtedy, keď máme pocit stotožnenia, pocit, že tam patríme a že sa o ten domov staráme. Niekedy na celú túto komplexnosť zabúdame.

Je domov miesto, kde cítime nielen spolupatričnosť s inými, ale aj objavujeme seba samých?

Je to miesto, s ktorým rezonujeme, kde cítime, že môžeme byť samými sebou. Sú rôzne miesta na svete, ktoré nám dočasne pomáhajú objavovať určité časti našej podstaty, aby sme sa následne vrátili do pôvodného domova a rozvíjali ich tam. Ja som takto vo Francúzsku objavila a rozvíjala svoju kreativitu a v Brazílii zase láskavosť. Vrátila som sa však naspäť na Slovensko.

Domov môžeme pokojne objaviť aj v iných krajinách a zostať žiť tam. Dnes je veľa svetobežníkov, ktorí hľadajú svoje miesto na svete, kde pochopia, že môžu zo seba dať niečo konkrétne. Svet nás potrebuje, všetkých. Možno nás niekde potrebuje viac ako tam, kde sme sa narodili.

Zaujala ma spomínaná láskavosť – spomenuli ste ju teraz, aj vo vašom videu. Prečo láskavosť nie je slabosť?

Láskavosť je výzva. Skrýva sa za ňou niečo, s čím musíme bojovať – náš vlastný egoizmus, nutkanie presadzovať seba samého/seba samu. Láskavosť je cesta po hrane. Človek by sa mal snažiť na jednej strane nebyť „príliš lepkavý“, „príliš sladký“, a na druhej nemal by ani myslieť iba na seba.

Láskavosť je naša základná podstata, ľudská prirodzenosť. Láskavosť je, keď si neubližujeme navzájom, keď neubližujeme iným, a tiež, keď neubližujeme sebe samým. Aj k sebe musí byť človek láskavý. Mali by sme si vedieť dopriať niečo milé a dobré. Urobiť pre seba niečo, čo máme radi. Láskavosť k sebe je aj o tom, že sa zakaždým nenútime do stopercentných výkonov.

Láskavosť je, keď upustíme od stopercentného dodržiavania prísnych pravidiel, ktoré sme stanovili, a ktoré niekedy priam potlačujú ľudskosť, ale rozhodneme sa pre to riešenie, ktoré druhému dáva šancu byť človekom.

Pre mňa je pekným príkladom láskavosti aj to, keď zazvoním u susedy a opýtam sa jej, či mi nemá požičať cesnak, než by som preň mala ísť v tej chvíli do obchodu sama. Inokedy, keď z toho obchodu pôjdem, jej ho môžem vrátiť. Takéto situácie pomáhajú posilniť láskavosť vzťahov v našich susedstvách a spoločenstvách. Mali by sme sa ju učiť viac rozvíjať.

Čo je predpokladom láskavosti a ako ju pestovať?

Predpokladom láskavosti je ocenenie druhých. Nemusí to byť ocenenie za niečo konkrétne, stačí oceniť, že sme s niekým radi, že nám je s nimi dobre. Vedieť oceniť iných prináša do životov ľudí obrovskú energiu. Je škoda, že sa oceňujeme tak málo.

Oceniť by sme mali vedieť aj chyby, ktorých sa dopúšťame. Sme kvôli nim občas až prehnane kritickí. Aj na deti zvykneme zvýšiť hlas, keď niečo vyvedú, alebo keď im niečo nevyjde. Myslím si, že lepšie by bolo povedať im, že ak niečo nejako urobili a nefunguje to, je to príležitosť na to, aby sa to naučili robiť lepšie. Na každú situáciu sa dá pozerať tak, že je zlá a treba ju opraviť, alebo tak, že je dobre, že sme ju zažili, pretože sme sa prostredníctvom nej mohli niečo naučiť.

Tým, že robím s ľuďmi so znevýhodnením, veľakrát mnohé situácie nevychádzajú podľa predstáv. Osobne sa na to snažím vždy pozrieť ako na dar, ako už niečo nejako nerobiť. Môžete sa na veci pozerať tak, že vám nejde ani jedno, ani druhé, ani tretie, alebo tak, že vám to dáva priestor vymyslieť niečo celkom nové.

Je opakom láskavosti ľudská ľahostajnosť? Vie byť ľahostajnosť niekedy horšia ako agresívne zlo?

Myslím si, že áno. Negatívny zážitok je vzťah, aj keď negatívny, ale máte s čím robiť. Ľahostajnosť je neprítomnosť vzťahu. Musím však dodať, že ja som aj v tomto optimista a vysvetlím prečo.

V Žiline v súčasnosti zavádzame mnoho komunitných služieb. Novou službou je podpora samostatného bývania, kde pomáhame ľuďom v ich prirodzenom, domácom prostredí. Nechceme, aby ľudia prišli bývať k nám, do našich zariadení podporovaného bývania, ale chodíme s našimi službami tam, kde ľudia bývajú – k nim domov.

Pri týchto našich aktivitách musíme oslovovať množstvo ľudí – susedov, lekárov, policajtov, dobrovoľníkov a podobne. Zisťujeme, že ľahostajnosť je často následok ľudskej osamelosti. Keď ľudí oslovíme, zrazu, už tým, že sú oslovení, zareagujú. Často sa stretneme s tým, že sú ochotní v nejakej časti pomôcť. Komunitná služba je dobrá v tom, že chce od každého zainteresovaného len trošku, nikdy nechceme veľa. Mnohokrát ľudia, ktorých sme oslovili a na začiatku vyzerali absolútne ľahostajní, zrazu pomáhajú.

Ako si to vysvetľujete?

Ľahostajnosť je podľa mňa veľakrát liečiteľná vec, len ľudí musíme osloviť. Musíme sa k nim pokúsiť priblížiť. Chcieť od nich to, čo dokážu, v čom sú dobrí alebo čo pre nich nie je veľká záťaž. Toto absolútne funguje.

Niekedy sú ľudia ľahostajní aj preto, lebo od nich nikdy nikto nič nechcel, alebo sa sami uzavreli do osamelosti tak, že už nevedia prekonať priepasť medzi sebou a okolím. Treba im dať šancu, pretože títo ľudia majú spoločnosti čo odovzdať. Kde sa podarí vytvoriť vzťah, tam už nemôže byť ľahostajnosť.

Na to, aby človek vyšiel z ulity, zo svojej komfortnej zóny, je dôležitým predpokladom odvaha. Kde ju hľadať?

Strach potláča všetky prirodzené riešenia. Berie nám príležitosť vnímať. Človek sa nesmie dať strachom zatlačiť. Keď sa na strach pozriete, svoju situáciu prijmete, keď prijmete seba samých a nehráte sa na niekoho, kým nie ste, začne vo vás klíčiť odvaha začať niečo robiť. Keď sa ocitnete v nejakej situácii, ktorá je ťažká a ktorá je sama osebe výzvou, a prijmete ju takú, aká je, keď prijmete seba so svojimi danosťami takého/takú, akí ste, tak za tým sa vynorí odvaha.

Rodičia, ktorým sa narodí iné dieťa, ako čakali, mnohokrát cítia odpor. Búria sa. Potom príde bezpodmienečné prijatie. Svoje deti vedú úžasne, napriek tomu, že ich predstavy boli celkom iné. V týchto momentoch bývam ich sprievodkyňou, povzbudzujem ich, pomáham im, aby to, čo nefunguje, fungovalo.

V tomto procese je však ešte jedna dôležitá vec – sebaľútosť. Keď nedovolíte sebaľútosti, aby vás celých prestúpila, iba ju prijmete, keď akceptujete, že je, no nedovolíte jej, aby vás ovládla, aby vás paralyzovala, keď ju vnímate, ale nepodliehate jej, vtedy ste schopný/schopná veľkých zmien.

Pred viac ako tridsiatimi rokmi ste v Žiline iniciovali festival inklúzie s názvom Jašidielňa. Mala som asi pätnásť rokov, keď som sa doň zapojila ako dobrovoľníčka. Prvé stretnutie s inakosťou detí s mentálnym a telesným znevýhodnením ma veľmi zasiahlo. Za tri dni sa však zábrany stratili a naša vzájomná odlišnosť prestala byť dôležitá. To bol váš zámer – búrať hranice?

Strach a prekvapenie pri strete s odlišnosťou je absolútne prirodzená reakcia. Aj ja som ju zažila, keď ma pozvali pracovať do oblasti s mentálne postihnutými ľuďmi. Aj preto som iniciovala Jašidielňu. Chceli sme mladým stredoškolákom pomôcť čo najrýchlejšie prekonať prirodzenú vnútornú zábranu, aby s ňou nemuseli žiť ako dospelí.

Ako sa Jašidielňa za roky existencie vyvíjala?

Za presne 25 rokov, čo sme Jašidielňu robili, sme sa veľa naučili. Naša odvaha a ambície rástli spolu s tým, ako sme pozorovali, že mladí ľudia sú schopní rýchlo absorbovať svoje odlišnosti. Zvyšovali sme nároky na ich spoločné prežívanie.

Na začiatku patrilo k spoločným aktivitám zdravých a znevýhodnených detí napríklad obyčajné šúpanie zemiakov. Na konci hrali Shakespeara a Príbehy tisíc a jednej noci. Neviem, či si viete predstaviť Rómea a Júliu v podaní postihnutého chalana a krásnej študentky. Hlboké vzťahy priateľstva a dôvery, ktoré tam vznikali, boli obdivuhodné. Zábrany v komunikácii sa vytrácali práve spoločným prežívaním a vnímaním toho, čo máme ako ľudia spoločné.

Za roky trvania festivalu, ako aj iných našich aktivít v Nadácii Krajina harmónie, s nami vyrástlo okolo 10-tisíc mladých ľudí – dobrovoľníkov, ktorí mali možnosť stretnúť sa s inakosťou a prestať sa jej obávať.

Moja tínedžerská skúsenosť mi pomohla uvedomiť si, že ľudia so znevýhodnením sú napriek svojej odlišnosti ľudia ako ja, no sú aj jedineční. V čom podľa vás spočíva ľudská jedinečnosť?

Každý z nás je unikát. Neexistuje nikto presne taký, ako sme my. Našu jedinečnosť však neurčuje iba naša genetická výbava, ale aj to, kde vyrastáme, v akom prostredí žijeme, v akých spoločnostiach sa pohybujeme. To nás tvaruje.

Aj keby sme boli jednovaječné dvojčatá a žili by sme v dvoch rôznych krajinách, hoci by sme sa veľmi podobali, rozprávali by sme iným jazykom, podľa toho, v akej krajine by sme žili. Iný jazyk znamená aj iný spôsob rozmýšľania. Nabaľujú sa na to ďalšie a ďalšie veci, ktoré formujú našu jedinečnú osobnosť.

V čom tkvie prínos jedinečnosti? Aký je vlastne jej význam?

Jedinečnosť je dôležitá práve tým, že ju máme prijať. Je spätá s výzvou, aby sme to dokázali, stali sa samými sebou.

Zdraví ľudia majú niekedy tendenciu pozerať sa na ľudí so zdravotným znevýhodnením so skrytými obavami a ľútosťou. Pýtajú sa, ako všetko to ťažké môžu zvládať, ako môžu žiť bez zraku, bez sluchu, bez možnosti pohybovať sa. Musíme sa naučiť prijať aj jedinečnosť ľudí so zdravotným znevýhodnením, ale nie v tom, že ich ľutujeme, ale v zmysle jedinečnosti.

Jedinečnosť zdravotne znevýhodnených ľudí môže byť zjavná fyzicky, slovo „znevýhodnený“ ju však akoby limituje, definuje na niečo negatívne, niečo, kde bolo danému človeku ubraté. Čo títo ľudia prinášajú ako dar?

Každý z nich, samozrejme, prináša niečo iné. Musím však opakovane zdôrazniť prvoradosť prijatia jedinečnosti týchto ľudí ešte ako detí.

Pre mnohých rodičov, ktorí akceptovali jedinečnosť svojich znevýhodnených detí, to znamenalo, že predovšetkým prijali, že ich deti nie sú také, ako očakávali. Tým akoby prijali inú cestu, než si pôvodne predstavovali. Jedna mama to opísala tak, že sa chystala do Talianska, ale lietadlo, ktorým letela, pristálo v Holandsku. Prijatie je kľúčom k tomu, aby aj znevýhodnené dieťa mohlo následne rozvíjať svoje dary a talenty. Bez prijatia je to ťažké.

Ak mám teda odpovedať na vašu otázku, spomeniem, čo sa mi v praxi viackrát stalo. Zavolali mi rodičia detí, ktoré sa pokúsili spáchať samovraždu, pretože nenachádzali zmysel života. Boli na pokraji smrti. Títo rodičia ma oslovili ako človeka, ktorý pracuje so zdravotne postihnutými, aby som ich deťom zmysel života pripomenula.

Nielen takýmto, ale aj mnohým iným mladým ľuďom priniesli zdravotne znevýhodnené deti a mladí ľudia inšpiráciu, že život má zmysel. Cez zážitok s nimi, cez to, ako sa povedzme ľudia na vozíku tešia z našej spoločnosti, cez ich chuť do života dokázali prijať, že napriek tomu, že život nejde tak, ako si predstavovali, má stále zmysel ho prežiť. Stále má zmysel stať sa niekým. To je veľká inšpirácia.

Ľudia so zdravotným znevýhodnením nám tiež nastavujú zrkadlo. Ja osobne v ňom pozorujem, či som dostatočne otvorená a tvorivá, aby som s nimi hľadala príležitosti pre zmysluplný život týchto ľudí v podmienkach, ktoré má naša spoločnosť nastavené na ľudí vysoko produktívnych. Vracia ma to k ľudskosti a odvahe vytvárať podmienky, ktoré ešte nevznikli. To je pre mňa obrovská výzva.

Ako sa človek učí prijímať svoju vlastnú jedinečnosť? Prijať to, že je taký, aký je?

Počas rokov praxe som pochopila, že svoju jedinečnosť dokážeme prijať len cez svojich rodičov. Ak nás rodičia bezpodmienečne prijmú takých, akí sme, s našou unikátnou, špecifickou zložkou osobnosti, postihnutia alebo geniality, potom aj my ľahšie prijímame samých seba. Len vtedy môžeme následne rozvíjať to, čo je v nás najdôležitejšie, najsilnejšie.

V čom vidíte problém, ak jedinečnosť seba alebo iných nevieme prijať?

V spoločnosti sa často nechávame zatvoriť do škatuliek práve preto, lebo sa bojíme názoru iných. Aj preto mnoho detí so zdravotným znevýhodnením stále ostáva zatvorených doma. Ich rodičia sa boja, čo by na to povedali tí druhí. Obmedzujú sa, neprijímajú ich jedinečnosť.

Práve jedinečnosť je však to najobohacujúcejšie, čo v spoločnosti máme. Samých seba totiž spoznávame cez iných ľudí. Keď si nejakú časť tých druhých nepripustíme, ochudobňujeme samých seba o to, čo by sme sa mohli naučiť. Nehovorím teraz len o ľuďoch so zdravotným postihnutím, platí to všeobecne.

Ak sa zatvárame do vlastných bublín a hráme v nich hry, často potláčame to, čo by nám naša nepotláčaná prirodzenosť dovolila zmeniť. Sami sa dobrovoľne stávame chudobnými.