Denník N

Zvieracia ombudsmanka Stanová: Psy nie sú zvončeky, ľudia už reťaze vnímajú ako problém

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Po reťaziach ostávajú zvieratám devastačné a hnisavé rany, parlament má prijatím zákona šancu definitívne skoncovať s tým, aby zvieratá žili trýznené a v neslobode.

Pes na reťaz nepatrí, tvrdí zvieracia ombudsmanka Zuzana Stanová, ktorá už dvanásť rokov pracuje na zlepšení vymožiteľnosti práva v ochrane zvierat. Reťaze sú dlhoročná kampaň Slobody zvierat, ktorú plne podporuje. V parlamente takýto návrh prešiel tento týždeň prvým čítaním. Hovorí, že nálada v spoločnosti sa za desať rokov zmenila k lepšiemu a ľudia sú ochotní svedčiť a nahlasovať tých, čo držia zvieratá na reťaziach.

V rozhovore sa dočítate:

  • ako trpia psy priviazané na krátkej reťazi;
  • prečo je náročné presadiť zmenu zákonov;
  • že aj pes z reťaze sa po oslobodení môže stať dobrým spoločníkom.

Čo prežíva pes, keď je priviazaný na reťazi?

Treba si uvedomiť, že zviera je živá a cítiaca bytosť. Stupeň prežívania, strachu a akejkoľvek deprivácie je veľmi blízky človeku. Predstavte si, že človek by bol priviazaný na nejakej ťažkej kovovej reťazi celý deň. To prežívanie je podobné. Samozrejme, treba rozoznávať, aký veľký má obojok, aká dlhá je tá reťaz, a v akom žije prostredí.

V tomto prípade rozoznávame trojakú depriváciu, a to v prvom rade sociálnu, kde sú obmedzené jeho sociálne kontakty, to, čo môže pes vidieť a vnímať. Pes je tvor, ktorý potrebuje výbeh a veľa pohybu, preto ide o depriváciu fyzickú. A tretiu je zdravotná, keď psom ostávajú po reťaziach zranenia, keď sú priviazané na reťazi kratšej ako jeden meter a v neposlednom rade so zarezanými obojkami priamo do tkaniva a niekedy až do kosti.

O aké prípady ide najčastejšie? 

Máme mnoho prípadov, keď sú šteniatka priviazané takýmto spôsobom v útlom veku a ostanú tak až do dospelosti, keď sa im reťaz zareže do tkaniva, až kým ich z toho niekto nevyslobodí. Je to pre psa nepredstaviteľné utrpenie, keď má v krku zarezanú nejakú skorodovanú reťaz.

Aj vyhláška hovorí, že ak je nevyhnutné psa držať na reťazi, musí mať umožnený pohyb každý deň bez uviazania. Je to však, bohužiaľ, ponechané na vôli toho majiteľa, čo považuje za nevyhnutné a to je celý problém. To sa nedá skontrolovať.

Približne ročný podvyživený kríženec, ktorý bol priviazaný metrovou kovovou reťazou okolo krku o betónový stĺp. Foto – TASR

Reťaz môže zmeniť aj psa s mierumilovnou povahou na agresívne zviera, nebezpečné pre svoje okolie alebo naopak, na ustráchaného jedinca so sebadeštrukčným správaním. Čo s ním reťaz a nevhodné podmienky dokážu spraviť?

Sú dva typy prežívania a reakcií závislé od lokálnych podmienok. Jednak je to strach, ktorý prežíva dennodenne, bojí sa, a nemá kam uniknúť. Ale častokrát to závisí aj od dynamických vplyvov, teda nielen od toho, kde vyrastá, ale aj či sa pohyboval, alebo chodili okolo neho ľudia a hádzali doňho kamene, v tom prípade môžu byť aj agresívny. Tam, kde je extrémne zúžený priestor na pohyb a aj na záchranu pred nebezpečenstvom, je miera agresivity priamo úmerná, lebo je to jeho jediný nástroj na jeho ochranu.

Aj ja sama mám sučku, ktorá takto vychovala tri šteniatka. Mám fotografiu, ako ich dojčí na blate na krátkom uviazaní. Bola neustále priviazaná, z čoho má dodnes trvalé následky. Od reťaze má totiž veľkú hlavu, a krk mala až hnisavý. Teraz tam cítiť len kosť, je to veľmi nepríjemné na dotyk. Ešte sa preto sem-tam stane, že keď má niekto nad ňou ruku, spozornie.

Často sú však tieto psy, ktoré dokážeme zachrániť, veľmi vďačné a extrémne priateľské. Len málokedy sa stane, že sú agresívne. V takých prípadoch ide najmä o staršie psíky, ktoré boli neustále priviazané. Tie si vyžadujú skúseného chovateľa. Je v nich zakorenená nedôvera, a preto nie je možné, aby si ich adoptoval hocikto.

Presviedčali ste osobne niekedy majiteľa psa, ktorý žil na reťazi, aby mu dal slobodu?

Áno, stalo sa mi to aj nedávno. Ľudia si túto otázku nikdy nepoložili, brali to jednoducho prirodzene. Ich najčastejší argument je, že keď pustia psa z reťaze, bude agresívny. Berie sa to za zlý koniec. Lenže agresivita je u psa spôsobená najmä depriváciou. Ľudia psy berú veľakrát ako živé zvončeky, ktoré na toto majú slúžiť, nevedia pochopiť, že aj psy majú pocity a zaslúžia si aj nejakú kvalitu života. Keď je ten pes dlhodobo na reťazi, stáva sa z neho neurotický jedinec, o ktorom sa už len povie, že ho nemôžu pustiť, pretože je agresívny a niekoho pohryzie.

A ako to dopadlo? 

Tomuto psíkovi hľadáme momentálne domov.

Koľko psov býva takýmto spôsobom týraných? 

Ročne dostávame okolo tisíc podnetov od ľudí. A u štvrtiny z nich ide o týranie na reťazi.

Prečo ľudia vlastne dávajú psa na reťaz? Je to naozaj na stráženie, alebo je to do veľkej miery aj zo zvyku, pretože sa to tak vždy robilo? 

Obidva dôvody sú rovnocenné. Táto téma sa, chvalabohu, otvára. Ešte pred desiatimi rokmi to neexistovalo, zvieratá nikoho nezaujímali. Dnes sa o tom aspoň hovorí a politici sa k tomu dnes hlásia. Aspoň niečo sa pre to robí.

Zachránené psy sa podľa zvieracej ombudsmanky ešte dokážu naučiť bežným zvykom. Foto – archív Z.S.

Ako je to inde v Európe? Aj v iných krajinách bolo bežné takto priväzovať psy?

Existuje tu Dohovor Rady Európy o ochrane spoločenských zvierat z roku 1998, ktorý ratifikovali všetky krajiny, aj krajiny ako Turecko či Azerbajdžan, ktoré nie sú súčasťou Európskej únie. My sme to neurobili dodnes. Práve tam sa deklarujú mnohé veci, ktorými by sme sa dnes nemuseli zaoberať, keby sme ho prijali dávno predtým a vedeli by sme ho komunikovať aj verejnosti.

To je základný rámec, z ktorého mnohé krajiny vychádzajú vo vzťahu k chovu spoločenských zvierat. Sú tam deklarované ako živé a cítiace bytosti, ktoré majú špeciálne postavenie v živote človeka.

V krajinách, ktorými sa snažíme inšpirovať, sme nezaznamenali prípady, že by takto chovali psov. Neviem si predstaviť, že by v Rakúsku či v Nemecku existovali polorozpadnuté koterce či krátke reťaze, na ktorých sú celý život priviazané psy. Takéto fotografie evidujeme len u nás. Ak sa to tam aj vyskytne v nejakom prípade, tak je to marginálne oproti tomu, čo žiaľ, pozorujeme u nás.

Kedy sa vlastne začalo výraznejšie a s väčším úspechom bojovať za práva zvierat? 

Prvý míľnik bol v roku 1995, keď bol prijatý zákon o ochrane zvierat. Ten bol však zrušený o dvanásť rokov neskôr prijatím zákona o veterinárnej starostlivosti a celý bol vtelený do paragrafu 22 zákona o veterinárnej starostlivosti. Česká republika má naďalej samostatný zákon o ochrane zvierat. Myslím si, že má zmysel mať takýto samostatný zákon.

My sme v roku 2011 predložili samostatný Kódex o ochrane zvierat, ktorý sa však nikam nedostal, pretože boli predčasné voľby. Zatiaľ je stále v „zásuvke”. Začína sa však diskutovať o novom predpise. Tejto téme sa venujem dvanásť rokov a charakterizovala by som ju tak, že pred dekádou ju ľudia brali ako okrajovú tému a aj keď boli svedkami týrania zvierat, báli sa do toho vstupovať. Nemalo to ani politickú podporu. Politický diskurz a debata sa vytvárali len veľmi ťažko.

V tom čase, keď som pripravila zákon o ochrane zvierat, bol jediný, ktorý prešiel do druhého čítania ako opozičný poslanecký návrh zákona za prvej Ficovej vlády. Vtedajší predseda parlamentu Pavol Paška ho dokonca automaticky označil za neschválený, lebo tak boli nastavení a museli ho opraviť. Nebolo to dokonca odmietnuté ani v druhom čítaní, len to tak „vykostili”, že sa nakoniec muselo počkať na vládu Ivety Radičovej.

Čo sa po tom čase zmenilo? Ako to vyzerá dnes?

Po desiatich rokoch to ľudí veľmi zaujíma. Angažujú sa, dokonca nahlasujú aj vlastných susedov. Neboja sa dostať do nepríjemností a sú ochotní aj svedčiť proti nim. Politici sa k tomu otvorene hlásia a nikto si už nedovolí tú tému odmietnuť. Podarilo sa nám dokonca presadiť aj niekoľko markantných legislatívnych zmien. Boli sme pri každej jednej legislatívnej zmene, ale problémom je, že sa to na Slovensku nerealizuje.

Foto – archív Slobody zvierat

Stretávali ste sa pri príprave zákona s politikmi? Akú máte s nimi skúsenosť pri presadzovaní práv zvierat? 

Stále sa s nimi stretávame. Boli sme súčasťou všetkých odborných skupín, ktoré fungovali pri príprave legislatívnych návrhov. Problém je najmä v tom, že sa to v druhom čítaní veľmi okreše a z toho pôvodného zámeru je torzo, ktoré potom výrazným spôsobom zníži ten výkon.

Preto je naším cieľom postrážiť druhé čítanie a riešiť už aj ten výkon pri samotnej tvorbe legislatívy. Nielen to, či bude možné aj niečo vyvodiť z tej kontroly, ale aby tam tie bezpečnostné zložky išli a nenechávali to len na občianske združenia, ktoré sa tomu venujú. Lenže tie sú často frustrované, pretože neustále balansujú na hrane zákona a veľmi rýchlo skončia, pretože nemajú kompetencie ďalej zasiahnuť.

Ako to dnes vyzerá v praxi? 

Tak napríklad sused dlhodobo vidí, že pes je neustále priviazaný na reťazi a zavolá príslušné zložky. Príde kontrola a majiteľ povie, že toho psa má rád a denne ho púšťa. Kontrola to akceptuje a odíde. Takýchto príkladov by som našla veľa. Keď tu však nefungujú štruktúry, ktoré nie sú kontrolované či už NKÚ alebo generálnou prokuratúrou, tak nemajú dôvod meniť svoje správanie. Preto musíme žiadať od daných úradov, aby robili to, čo im zákon káže a nesmieme rezignovať. Podľa mňa by tu mal byť na to niekto iný ako veterinárna správa. Tá by mala byť plne vyťažená ochranou potravín a etológia zvierat by mala byť ponechaná iným odborníkom.

Foto – Československý kastračný program

Sú nejaké skupiny, ktoré sú otvorene odporcami toho, aby pes mohol žiť slobodne bez reťaze? Napríklad bezpečnostné služby? 

Jediné, čo evidujem, je problematika pastierskych psov, tu je odborná verejnosť rozdelená 50 na 50. Inak v posledných rokoch neevidujem nejaké väčšie skupiny ľudí. To je práve ten posun za dvanásť rokov, že v hodnotových otázkach si to už nikto nedovolí rozporovať. Skôr sa to mení v tej rozprave. A preto je potrebné postrážiť ten konečný záver zákona.

Čo je vlastne najväčší problém pri presadzovaní vašej agendy? Máte nejakého oponenta, ktorý stojí proti vám? Čo napríklad poľovníci – ste s nimi v kontakte? 

Zvyčajne v týchto veciach nemáme s nimi odlišné názory. Pri ochrane psov podporujú návrhy, na ktorých pracujeme.

Je vôbec možné, že sa ľudia po prijatí zákona zmenia a prestanú s tým? Veľakrát vidíme psov uviazaných na reťaziach, strážia celé areály budov alebo zvieratá. Ako sa to dá v tomto prípade zmeniť?

Citlivo vnímame zásahy do zaužívaného spôsobu života a uvedomujeme si všetky vecné, ale aj politické riziká, ktoré z toho vyplývajú. Vždy sme sa snažili o kompromis, pretože tu žijeme v jednom priestore a je potrebné rešpektovať názorovú pluralitu. Vždy sa snažíme aj ustáliť nevyhnutnú mieru verejného záujmu, ktorý by mal byť. A vzhľadom na to, že tu máme živé a cítiace bytosti, a je tu taká globálna požiadavka, tak je na mieste, aby sme prispôsobili aj svoje správanie a svoje zvyky tomuto princípu.

Bude to veľká výzva, hlavne koncepčná a komunikačná najmä v tom, ako vysvetliť ľuďom, ktorí sú na niečo zvyknutí a možno to nemyslia zle, že sme v 21. storočí a vyžaduje sa od nás, aby sme boli etickí a morálni aj voči iným bytostiam ako len k ľuďom a nemôžeme sa k nim správať ako k neživým veciam. Bude ale potrebné do toho zapojiť aj obce a najmä organizácie, ktoré združujú obce. V rámci osvety sme už so ZMOS-om aj hovorili. Dokonca sme podpísali aj memorandum o spolupráci.

Foto – Československý kastračný program

Psy, ktoré boli na reťazi, často končia v útulkoch. Sú väčšinou plaché, boja sa, je ťažké sa k nim dostať. Ako im vieme v tomto pomôcť?

Štandardný pes na reťazi, ktorá však nie je krátka a nemá inú depriváciu, je pomerne ľahko socializovateľný. Napríklad vlčiaky z areálov nemajú prejavy abnormálneho správania, ale v každom prípade nie sú šťastné.

Je teda možné naučiť takého psa normálnym návykom? 

Áno, určite.

Ak by mal niekto záujem o takéhoto psa, čo má spraviť? 

Určite sa treba poradiť s útulkom. Dnes sú veľmi opatrné v tom, aké zvieratko komu dajú, pretože za tie roky vedia, že aj mnohí skúsení ľudia, ktorí to myslia dobre, nakoniec vrátia psíkov do útulku a povedia, že to nedávajú. Preto komunikácia s útulkom musí byť veľmi kvalitná. Ten oznamovateľ by mal povedať čo najviac o svojich plánoch, byť úprimný, nič neskrášľovať, aby sa odfiltrovalo čo najviac rizík v tom, aby sa to zvieratko nevrátilo späť. Návrat do útulku je veľmi traumatizujúci pre každého a najviac pre to zvieratko.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie