Čo ponúka Svätá Helena – ostrov, na ktorom sa Napoleon pred 200 rokmi unudil na smrť

Napoleonov život bol plný bitiek a padlý francúzsky cisár v nich pokračoval aj počas núteného exilu na odľahlom ostrove Svätá Helena, kde ho Briti držali ďaleko od medzinárodného diania.

V týchto bojoch už nešlo o presuny armády cez celú Európu, ale o to, či si v exile v južnom Atlantiku dokáže od svojich väzniteľov vydupať lepšie ubytovanie bez krýs a plesní, než akým bol jeho priestranný, no na veternom kopci umiestnený Longwood House.

Po urputných listových výmenách s guvernérom ostrova Hudsonom Lowom, ktorého neznášal tak, že sa s ním odmietal osobne stretnúť, sa mu to podarilo. Ale kolaudácie nového obydlia už sa nedožil – zomrel 5. mája 1821 v nedožitých 52 rokoch.

Čo napísať na náhrobok

Najpravdepodobnejšou príčinou Napoleonovej smrti bol nádor žalúdka, pre ktorý mal genetické predpoklady po otcovi Carlovi. Toho takisto zo sveta v nízkom veku odviedla rakovina. K šíreniu choroby zrejme prispela aj neustále zlá nálada, ktorou korzický bojovník na Svätej Helene trpel.

Spolupracovníkom zo svojej medenej vane – dodnes sa dá spolu s ďalšími 900 autentickými predmetmi vidieť v Longwood House – diktoval svoj životopis. Napísal tam knihu o svojom hrdinovi Iuliovi Caesarovi. Dokonca študoval angličtinu, aby si mohol čítať noviny, pretože k francúzskym sa, pochopiteľne, nedostal. Ale čo je taká aktivita pre niekoho, kto predtým dvadsať rokov tvoril dejiny?

S postupujúcim časom rezignoval aj na prechádzky po vulkanickom ostrove a len sa váľal v posteli alebo mlčky hľadel na vlny Atlantiku.

Jeho priaznivci, ktorých bolo v čase jeho vyhnanstva plné nielen Francúzsko, však nechceli prirodzenú príčinu smrti prijať. Namiesto toho ukazovali prstom na Britov, že rodáka z korzického Ajaccia otrávili.

Napríklad pomocou tapiet v rezidencii, ktoré boli pripevnené lepidlom obsahujúcim arzenik. Teória s otravou (aj keď spôsob podávania jedu sa mení) žije dodnes, hoci ju neskoršie výskumy vylúčili s tým, že napríklad obsah arzénu v Napoleonových vlasoch sa nijako nelíšil od jeho súčasníkov.

Nebol by to slávny vojvodca, aby nevypukla ďalšia bitka aj po jeho skone. Konkrétne o to, čo mu napísať na náhrobok.

Francúzi, ktorí ho do exilu dobrovoľne sprevádzali (v čase príchodu v októbri 1815 ich bolo 26) a ktorí na posedenie k uzurpátorovi trónu museli chodiť v nažehlených uniformách a vo večerných róbach, chceli vytesať „Cisár Napoleon“. Briti s tým nesúhlasili a navrhli „Generál Napoleon Bonaparte“.

Nedohodli sa, a tak má najslávnejší muž počiatku modernej éry v údolí medzi bujnou vegetáciou dodnes bezmenný hrob.

Ale jeho pozostatky už v ňom neležia. V roku 1840, keď Briti potrebovali podporu Paríža v otázkach Blízkeho východu a keď francúzsky kráľ Ľudovít Filip z dynastie Bourbonovcov potreboval pred národom vylepšiť svoju povesť, sa obe veľmoci dohodli.

Napoleonove pozostatky boli vyzdvihnuté a slávnostne prepravené do Európy. Dodnes sú uložené v naleštenej rakve v parížskej Invalidovni, ktorú každoročne navštívia státisíce turistov.

Takéto zaujímavé historické perličky z posledných rokov cisárovho života (a z prvých posmrtných rokov) mali byť v roku dvojstého výročia jeho skonu lákadlom pre turistický tresk na Svätej Helene. Ale pandémia ho na smolu „Svätcov“ (Saints), ako si štyri a pol tisíca obyvateľov ostrova hovorí, znemožnila.

Svätci to majú všade ďaleko

Elisabeth-Françoise Bertrandová, manželka jedného z Napoleonových najvernejších, sa po príchode na ostrov Svätá Helena vyjadrila na jeho adresu vulgárne: „Ten ostrov vys**l diabol, keď letel z jedného kontinentu na druhý.“

Je to skutočne jeden z najopustenejších kúskov pevniny na našej planéte. Ideálny na izoláciu „najnebezpečnejšieho muža“ svojej doby, ktorý už raz z ostrovného vyhnanstva – na stredomorskej Elbe – utiekol.

Na východ k pobrežiu Angoly to je 1859 kilometrov, do brazílskeho Recife dokonca 3286 kilometrov. Svätá Helena, ktorá má plochu 123 kilometrov štvorcových, je britským zámorským územím. Jej oficiálnou hlavou je kráľovná Alžbeta a zahraničnú a obrannú politiku takisto riadi Londýn.

Ale inak má svoju samosprávu. Tvorí jednotku s ostrovom Ascension a so súostrovím Tristan da Cunha. K tomu prvému je to z hlavného mesta Svätej Heleny Jamestownu 1297 kilometrov (asi ako z Bratislavy do Paríža) a k druhému opačným smerom 2442 kilometrov (zhruba ako z Bratislavy do Madridu).

Všetky ostrovčeky, ktoré žijú predovšetkým z dotácií zasielaných z Londýna, dnes majú hlavne strategický význam ako oporné body britskej vojenskej moci roztrúsené po Atlantiku.

Ale ich budúci hospodársky prínos nie je vylúčený. Vďaka medzinárodným dohodám o určení morských hraníc minimalistickú súš obklopuje obria plocha, ktorá siaha 200 námorných míľ (370 kilometrov) od línie pobrežia. Tento priestor tvorí výlučnú hospodársku zónu, keď smie z morského dna ťažiť iba vlastník ostrova. Ten má výhradné právo aj na rybolov, ktorý je dnes hlavnou hospodárskou aktivitou obyvateľov Svätej Heleny.

Aby „Svätci“ nezostali len pri rybách, príspevku z britskej pokladnice a „vývoze“ svojej pracovnej sily na dlhé roky do Anglicka alebo na Falklandy, tlačili na Londýn, aby vystaval letisko, ktoré by umožnilo rozvoj turistického ruchu a s ním i sebestačnosť.

Po dlhých odkladoch bolo sprevádzkované v októbri 2017. Dovtedy si museli návštevníci vyčleniť okrem času na prehliadku ostrova aj päť dní na cestu z juhoafrického Kapského Mesta do Jamestownu a ďalších päť na cestu späť – a to na lodi, ktorá jazdila v trojtýždňových intervaloch.

Iná cesta nebola. Aj táto skutočnosť ukazuje izolovanosť predtým neobývanej Svätej Heleny, ktorú pomenoval jej portugalský objaviteľ João da Nova v máji 1502 podľa matky rímskeho cisára a svätca Konštantína Veľkého a ktorú Portugalci pred ostatnými takmer sto rokov tajili. V 20. storočí bola odlúčenosť paradoxne väčšia než v čase Napoleonovho pobytu.

Až do roku 1869, keď bol sprevádzkovaný Suezský prieplav, bolo na ostrove celkom živo. Slúžil ako zastávka na nabratie čerstvej vody a jedla pre lode na ceste z Európy do Ázie a späť. V najlepších časoch v blízkosti Jamestownu, kde je jediný vhodný prístav, zastavilo okolo tisíc plavidiel.

Bonaparte, ktorý sa pred odsunom na Svätú Helenu naivne domnieval, že ho nepriatelia pošlú do Ameriky alebo ho nechajú dožiť v Anglicku, bol stále pod dohľadom desiatok vojakov, aby sa potajomky k niektorému z nich nevotrel.

Briti, ktorí ostrov zobrali Holanďanom po polstoročí ich vlády v roku 1651, navyše na ďalekom Ascensione umiestnili posádku, ktorá ako predsunutá hliadka strážila more, keby sa nejakí dobrodruhovia nevydali Napoleona oslobodiť silou.

Svätá Helena sa každopádne ukázala ako vhodná väznica pre dôležité politické figúry, ktoré stáli Londýnu v ceste pri realizácii plánov na ovládnutie sveta. V neskorších desaťročiach sem Briti umiestnili vzdorných zuluských kráľov, búrskeho veliteľa aj zanzibarského sultána.

Byť alebo nebyť destináciou?

Nedávno dokončené letisko stálo v prepočte okolo 330 miliónov eur a získalo prezývku najzbytočnejšie na svete. Navzdory plánom na ňom vzhľadom na zložité poveternostné podmienky nemôžu pristávať veľké medzikontinentálne lietadlá, čo zablokovalo aj projekt obrieho hotelového komplexu s 18-jamkovým golfovým ihriskom, ktorý by bol rentabilný len pri priamom spojení s Európou.

Môžu tu pristávať len lietadlá so sto pasažiermi, ktoré v predpandemických časoch prilietali raz týždenne z Johannesburgu a Kapského Mesta. Viesť ich nemôže hocijaký pilot. Vzdušné prúdy nad Svätou Helenou sú také zákerné, že na ne potrebujú špeciálny výcvik. Takýchto overených pilotov je len deväť.

Cieľom bolo dostať sa postupne zo štyroch tisícok návštevníkov ročne na osemnásobok, ale okolnosti sú proti.

Nie všetkým starousadlíkom to prekáža. Veď napokon v referende z roku 2002 hlasovala za rozvoj len veľmi tesná väčšina. Predovšetkým tí starší sú zvyknutí na odľahlosť a netúžia po tom, aby sa ostrov zmenil na masovú destináciu ako trebárs Veľkonočný ostrov a Galapágy. Aj preto, že ich domovina má obmedzené zdroje vody, ktoré by pri prílive cudzincov nemuseli stačiť.

Miestni sú zvyknutí na pokoj, ktorý dlho podčiarkovala odtrhnutosť od digitálneho sveta. Ale ani to už neplatí, pretože od roku 2015 je Svätá Helena pripojená ku kvalitnému internetu. A tak digitálny detox, ktorý bol trochu paradoxným turistickým lákadlom, už nie je nevyhnutný.

Pamiatky na cisárov pobyt, ktoré od roku 1858 vlastní Francúzsko – ktoré má na britskom ostrove dokonca aj honorárneho konzula a ten spoločne s Napoleonovou nadáciou vložil státisíce eur do opravy navlhnutej rezidencie Longwood House –, sú pre návštevníka povinnosťou. Ale čo ďalšie sa tu dá vidieť?

Klíma je tu síce príjemná, ale nie vyložene pre plážových povaľačov. Pobrežie je skalnaté a členité, len jedna pláž má čierny piesok. Ponúka sa teda skôr aktívne strávená dovolenka.

Môžete sa napríklad prejsť rozmanitou prírodou, v ktorej aj napriek invázii kôz a koloniálneho výrubu zostalo viacero endemických druhov predovšetkým medzi bezstavovcami, vyšliapnuť na najvyšší vrchol Diana Peak (818 metrov), potápať sa alebo šnorchlovať medzi žralokmi.

Paradoxne najznámejším živočíchom je tvor, ktorého osud pripomína Napoleona. Korytnačí samec Jonathan tam bol privezený zo Seychel v roku 1882, keď už mal podľa záznamov okolo 50 rokov. Jeho vek sa tak pomaly blíži dvom stovkám a hovorí sa o ňom ako o vôbec najstaršom známom zvierati.

Na svoje si prídu aj milovníci nočnej oblohy, pretože Svätá Helena im ponúka nočné nebo bez svetelného smogu.

Ďalším lákadlom je miestna kuchyňa, ktorá rovnako ako tamojšia populácia premiešava Veľkú Britániu, Afriku, Karibik a Čínu. Domov si ako suvenír môžete priviezť najodľahlejšie vypestovanú a aj patrične drahú kávu.

Takmer tu umrel aj Wellington

A na záver dve perly z lokálnej napoleonskej histórie:

Keď sa mladý kadet Bonaparte učil zemepis, napísal si do učebnice poznámku: „Sv. Helena. Malý ostrov.“ Isto mu nenapadlo, že práve na takej skale uprostred ničoho vydýchne naposledy s menom svojej prvej manželky Josephine na perách.

Viete, že o osude bitky pri Waterloo sa rozhodovalo desať rokov predtým, než sa meno belgickej obce stalo synonymom pre porážku, práve na Svätej Helene? V roku 1805 sa tu pri ceste z Indie do Anglicka zastavila loď, na ktorej palube bol aj istý Arthur Wellesley, ktorého poznáme z dejepisu ako vojvodu Wellingtona.

Neskorší vodca spojeneckých vojsk pri Waterloo a ešte neskorší britský premiér, ktorý v Indii pôsobil na najvyšších vojenských i administratívnych postoch, sa spoločne s ďalšími mužmi vydal na breh. Ale more bolo nepokojné a prevrhlo čln. Tri osoby pri tom prišli o život. Wellingtona, ktorý nevedel plávať, zachránil jeden miestny mladík.

Je to veľké historické keby, ale autor textu si ho nemôže odpustiť. Tento dobrý plavec zrejme zahýbal dejinami. Keby ho nebolo, mohlo to pri Waterloo dopadnúť úplne inak. Svätá Helena by sa nemusela stať svetoznámym pojmom a dnes by ani nemohla ašpirovať na to, aby sa stala turistickou perlou južného Atlantiku. Možno by si pomník zaslúžil aj onen muž.