Denník N

Sociologička: Zámena manželiek je pornografia chudoby. Vidieť, že niekto sa má horšie, je slasť

Sociologička médií Irena Reifová. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek
Sociologička médií Irena Reifová. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek

S extrémnou chudobou bol už od raného novoveku spájaný odpor a hnus, čo je ľudsky problematické si priznať. Ale chudoba bola vždy predmetom hyenizmu zo strany tých, čo na tom boli o niečo lepšie. Takže fascinujúca nie je chudoba sama, ale jej znaky, ktoré sú vnímané ako odporné a odpudzujúce, vraví sociologička Irena Reifová z Univerzity Karlovej v Prahe.

Irena Reifová z Univerzity Karlovej skúmala reality show a špeciálne Zámenu manželiek. Na relácii je podľa nej najproblematickejšie pozeranie na chudobu, dehonestácia, stigmatizácia chudobných a vytváranie hanby, ktorá je spájaná so sociálno-ekonomickými problémami.

Program pritom patrí medzi najúspešnejšie relácie TV Nova, ktorá ho vysiela už šestnásť rokov. Zámenu manželiek začala ešte v roku 2004 vysielať aj televízia Markíza.

Čo vlastne robí zo Zámeny manželiek taký obrovský divácky fenomén?

Základný antropologický moment, ktorý k tomu ľudí priťahuje, nie je vôbec unikátny pre Zámenu manželiek ani pre reality show. Je to všeobecná ľudská potreba pozerať sa na to, čo je inak skryté či neviditeľné. Nazeranie do svetov, ktoré sú oddelené nejakou bariérou alebo sú v neprístupnej oblasti. Menej pateticky by sme mohli povedať, že to skryté a neviditeľné je reprezentované súkromím.

Takže je to zvedavosť?

Áno, presne tak. Ide o to nahliadnuť do súkromia, do privátnej zóny. Niekto môže oponovať, že keď ideme na návštevu, máme rovnakú príležitosť. Ale návšteva predstavuje kontrolovanú situáciu. Väčšina z nás bude mať tendenciu aspoň položiť na stôl sušienky alebo zakopnúť papuče roztrhané psom pod posteľ. Nejako tú situáciu vyňať spod kontroly toho, kto sa pozerá.

To sa pri celodennom natáčaní a neustálej prítomnosti kamery nedá. Je tam snaha niektoré momenty moderovať, ale tá sa skôr či neskôr rozplynie.

Je to vlastne túžba otvoriť Pandorinu skrinku. Na jednej strane je nutkanie nazerať na to, čo je inak neviditeľné a skryté. Na druhej strane, keď je toto nahliadanie príliš normalizované a príliš si naň zvykneme, naberá patologické formy. A my v takej jednej patologickej forme teraz žijeme. Hovorí sa tomu kultúra dohľadu.

Čo to znamená?

Anglický termín je surveillance culture. Tam patria všeobecne kamery, ktoré nás sledujú. Od tých na križovatkách cez obrovské systémy sledovania na komunikačných online platformách až po reality show. Je to kultúra, v ktorej sme si zvykli a považujeme za normálne, že nás niekto vidí vo chvíli, keď my nevidíme jeho. Alebo si neuvedomujeme, že sa niekto pozerá. Vlastne je to taká panoptikálna kultúra.

Vo svojom výskume to nazývate „zízanie na chudobu“, pretože v Zámene manželiek je zobrazovaná len určitá skupina ľudí či spoločenská trieda. Málokedy sa v seriáli objaví niekto z lepšie situovaného prostredia. Nie je to jeden z dôvodov popularity seriálu? Ľudia sú zvedaví, ako žijú chudobnejší susedia a ako to u nich vyzerá, nie je to pre divákov trochu exotika? Pretože ak nežijú niekde v regiónoch, s vyložene chudobnými ľuďmi sa veľmi nestretnú.

Je zaujímavé, ako si všímate pojem zízanie. To je

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Vzťahy

Kultúra, Rodina a vzťahy, Veda

Teraz najčítanejšie