Denník N

Čech Karol Plicka ukázal slovenské vlastenectvo vo fotografiách

Karol Plicka: Práca s ľanom v Tatrách. Z knihy Karola Plicku Slovensko vydanej Maticou slovenskou v Turčianskom sv. Martine v roku 1937. Foto – archív SMD
Karol Plicka: Práca s ľanom v Tatrách. Z knihy Karola Plicku Slovensko vydanej Maticou slovenskou v Turčianskom sv. Martine v roku 1937. Foto – archív SMD

Český fotograf v prvej polovici minulého storočia zaznamenával to najkrajšie, čo videl na Slovensku.

Karol Plicka je považovaný za priekopníka slovenskej fotografie a filmu. Vo svojej tvorbe sa venoval najmä motívom rurálneho života a zaradil sa popri napr. Martinovi Benkovi k významným tvorcom obrazu Slovenska ako romantickej krajiny s ušľachtilým ľudom.

Tento obraz Slovenska bol často využívaný rôznymi politickými silami a ideológiami v ich prospech. Svoju úlohu zohráva opäť aj v týchto dňoch, keď sa hlavnou témou stali utečenci a keď sa organizuje pochod v Bratislave hlásajúci nacionalizmus a uzavretosť voči všetkému „cudziemu“.

Ako vyzerá a v čom spočíva tento obraz Slovenska, o ktorý sa zaslúžil aj Karol Plicka, napriek tomu, že nebol Slovákom, ale mal českú národnosť a narodil sa dokonca vo Viedni?

Obálka cestovného sprievodcu ČSR – Slovensko, Slovenský cudzinecký zväz, Bratislava 1936 Foto: Karol Plicka, Grafická úprava: Zdeněk Rossmann, Archív SMD
Obálka cestovného sprievodcu ČSR – Slovensko, Slovenský cudzinecký zväz, Bratislava 1936.
Foto: Karol Plicka, Grafická úprava: Zdeněk Rossmann, Archív SMD

Heimat

Tvorbu Karola Plicku výstižne charakterizuje nemecký pojem „Heimatfotografie“ či „Heimatfilm“, čo možno preložiť ako vlastenecká fotografia a film. Išlo pritom o hnutie, ktoré sa v medzivojnovom období rozšírilo takmer po celej Európe.

Napriek tomu, že každá krajina si vytvorila vlastný národný variant, majú jednotlivé fotografie a filmy veľmi podobné črty – konzervatívnym a idealizujúcim spôsobom zobrazovali dedinský ľud, veľkolepú prírodu a starobylé pamiatky.

Išlo o motívy vlasti, presnejšie povedané, jedného konceptu vlasti. Tento koncept oslavoval tradičný spôsob života, rurálne prostredie a prepojenosť s prírodou. Tým sa staval do protikladu s modernou, urbánnym svetom a industrializáciou. Zároveň ukazovali tieto snímky idealizovanú vlasť, vzdialenú problémom reality.

Keďže tak vznikal pozitívny obraz vlasti, ktorý napomáhal aj pri procese identifikácie občanov s národnou ideológiou, boli vlastenecká fotografia i film v mnohých štátoch podporované vládou.

Veľký úspech malo toto hnutie v nacistickom Nemecku, kde sa stalo dokonca súčasťou oficiálnej kultúrnej politiky. Bolo tu silno prepojené s „Blut und Boden“ (Krv a zem) ideológiou, ktorá hlásala rasistickú nadradenosť árijského ľudu. Jedným z najznámejších príkladov takejto rasistickej fotografie sú knižné série Erny Lendvai-Dircksen, v ktorých mapovala tvár Nemecka.

Obálka výstavného katalógu Katalog výstavy Slovenska v Prahe 1933 Foto: Karol Plicka Grafická úprava: Zdeněk Rossmann Archív SMD
Obálka výstavného katalógu Katalog výstavy Slovenska v Prahe 1933.
Foto: Karol Plicka, grafická úprava: Zdeněk Rossmann, Archív SMD

Plickovo Slovensko

V Plickovej tvorbe sú všetky spomenuté charakteristické črty tohto hnutia. Taktiež idealizoval vidiecke prostredie Slovenska a zobrazoval ho konzervatívnym spôsobom. Jeho dielo však vznikalo v demokratickom prostredí prvej Československej republiky, ktorej bol veľkým zástancom.

Svoje fotografie a filmy netvoril primárne v prospech nejakej nacionálnej ideológie, skôr sa v nich zračí jeho záujem o folklór a umenie. Vďaka tomu nemali jeho snímky nikdy rasistický podtón a svojím obrazom vlasti sa nestaval do protikladu k všetkému „cudziemu“ a modernému.

Plicka sa síce nevenoval modernej fotografii a avantgardným experimentom, k moderne ako takej sa však nestaval odmietavo. Dokazujú to jeho snímky modernej architektúry, ale najmä jeho kontakty s predstaviteľmi avantgardy, a to hlavne na pôde Školy umeleckých remesiel (ŠUR) v Bratislave.

Plicka spolupracoval napr. s vedúcim oddelenia typografie Zdenkom Rossmannom, výrazným predstaviteľom moderného myslenia (jeho dielo máte možnosť zhliadnuť ešte do nedele v Moravskej galérii v Brne). Vytvoril pre Plickov film Zem spieva plagát a často vy­užíval jeho fotografie pri úprave rôznych publikácií.

V druhej polovici 30. rokov Plicka tiež vyučoval na ŠUR, kde v roku 1938 založil prvú filmovú školu v Československu. Plickov filmový kurz však bohužiaľ neprežil ani dva celé semestre. Na jar roku 1939 bol predčasne ukončený kvôli jeho odchodu do Prahy. Napokon ani ŠUR v nasledujúcom školskom roku 1939-40 už svoje brány z politických príčin ne­otvorila.

Plickov variant vlasteneckej fotografie a filmu bol tematicky i formálne príbuzný tým, ktoré v tej istej dobe vznikali v Nemecku. Rozdiel medzi nimi nie je na prvý pohľad badateľný, no o to zásadnejší, lebo spočiva v kontexte, v akom snímky vznikali a v akom boli prezentované.

V Nemecku sa Heimatfotografie a Heimatfilm stali nástrojom kultúrnej politiky NSDAP, aby šírili idealizovaný obraz o Nemecku, ktorý mal zároveň deštruktívny vplyv na všetko ostatné.

Naproti tomu sa Plicka vo svojej koncepcii Slovenska (a Československa) nikdy negatívne nevyhraňoval voči tomu, čo do nej nezapadalo.

Karol Plicka (1894 – 1987)

Foto - Wikipedia
Foto – Wikipedia

Karol Plicka bol český fotograf, filmár, hudobník a etnograf. V roku 1923 začal cestovať po Slovensku a zbierať ľudové piesne pre Maticu slovenskú, fotografoval aj ľudí a ich prostredie. Jeho fotografie vyšli najprv ako pohľadnice a v roku 1937 ako knižná publikácia. V roku 1926 sa začal venovať filmu a k jeho najvýznamnejším snímkam patrí Zem spieva. V školskom roku 1938-39 viedol filmový kurz na ŠUR v Bratislave. Vojnu prežil v Prahe, kde sa aj natrvalo usadil. Po vojne pôsobil pri zakladaní pražskej FAMU a venoval sa najmä fotografii Československa a jej knižným publikáciám. V roku 1988 vzniklo Múzeum Karola Plicku v Blatnici.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie