Miroslav Cipár daroval tisíce diel Slovenskému múzeu dizajnu

Miroslav Cipár sa v plnej tvorivosti dožil osemdesiatky. Jeho manželka Vilma mi zavolala, či by som mu pri tejto príležitosti neurobil knihu, nemohol som odmietnuť, lebo jeho tvorbu roky sledujem a ctím. Bohužiaľ zisťujem, že záväzky v podobe sľubov už nestíham splniť, preto som prizval spolužiaka a kolegu Vlada Rostoku na spoluprácu.

Miro mi nachystal do škatúľ veci na skenovanie. To skenovanie som celkom neukončil doteraz, som za číslom 5 300, a keď som ho telefonicky prosil, či by nejakú drobnosť nedaroval do našej muzeálnej zbierky na doplnenie svojej kolekcie, povedal mi: „To, čo u seba máš, je tvoje. – Hovorím, to nie je moje, ale múzea. – No veď tak som to myslel.“

Bál som sa, či si to nerozmyslí, a pýtal som sa ho po čase znova: myslíš to vážne? „Ale áno, veď som ti povedal.“

Knihu do vernisáže nestihneme, bude na budúci rok (ak nezomrieme).

Dávam do všeobecnej pozornosti kultúrnej verejnosti, ale i slovenským politikom: Miroslav Cipár daroval nášmu múzeu a teda štátu, čiže ľudu, národu, národnostným menšinám (možno aj ľudstvu?) približne 5 600 vlastných prác. Ešte sme nestihli spísať ani darovaciu zmluvu.

Urobil to bez hurhaja a kladenia si podmienok.

Za tento čin mu patrí uznanie a česť, ktorá je prejavená touto výstavou. Je to prvá oficiálna výstava Slovenského múzea dizajnu. Cipár je jeho najväčším, aj keď zďaleka nie jediným, donorom a okrem toho sa účinne za toto múzem zasadzuje. Je erbovou postavou slovenského grafického dizajnu a to kvalitou aj kvantitou svojej tvorby.

Chuťovky budúcej činnosti, prvé výstavy, sme už mali v galérii SCD Satelit, toto je naša prvá veľká výstava v priestore podkrovia. Múzeá zachovávajú veci pre budúcnosť, prial by som si, aby sa zachovala nielen Cipárova tvorba, ale i naše múzeum. Prajem si, aby aj naše potomstvo videlo, že pre svoj dar štátu vybral Miroslav Cipár dobrú inštitúciu.

Výstavu som nazval Miroslav Cipár, univerzálny tvorca, s rozsiahlym podtitulom: krasopisec, typograf, tvorca značiek a piktogramov, ilustrátor, kresliar, maliar.

Má za sebou aj sochárske realizácie, vytvoril aj veľké drevené objekty, venoval sa aj voľnej grafike. Najväčšia časť výstavy je z daru nášmu Slovenskému múzeu dizajnu.

Krasopisec

Neviem, či Miroslava Cipára nazval krasopiscom jeho priateľ Ľubomír Feldek, alebo sa tak definoval sám, ale túto povesť mal už na žilinskom gymnáziu. Keď pri príležitosti narodenín J. V. Stalina posielali pracujúci (rozumej komunisti) Žilinského kraja vodcovi svetového proletariátu oslavnú zdravicu, poverili vtedy ešte chlapca Cipára napísať ju na pergamen. To bolo prvé oficiálne potvrdenie jeho krasopisectva.

Jeho najrozsiahlejšou kaligrafickou realizáciou je riešenie edície Pamäti a dokumenty pre vydavateľstvo Tatran. Návrhy kreslil perom v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. V edícii vychádzali staré cestopisy, spomienky a podobná – zväčša zabudnutá – literatúra.

Cipár tu preukázal zmysel pre dobový výraz, ktorý dosiahol charakterizujúcim písmom, ktoré obmieňal, bez toho, že by stratil vlastný výraz. Zaujme jeho variabilita, niekde pridal aj kaligrafické kresby, ktoré doslova „napísal“.

Typograf

Cipár nie je typickým typografom, ale typografii sa nevyhýbal. Pri ilustrovaní spolupracoval s typografmi-špecialistami Ľubomírom Krátkym, Igorom Imrom, Pavlom Blažom, českým Milanom Kopřivom a raz dokonca s Oldřichom Hlavsom. Využíval kresliarsku zručnosť – svoju predstavu vedel hodnoverne načrtnúť.

 

Vo svojom ranom období titulkové písmo často kreslil alebo vystrihoval z farebných papierov. Z tohto typu tvorby vynikajú obálky na tri diely pamätí sovietskeho spisovateľa Iľju Erenburga z polovice šesťdesiatych rokov či titulky k Maršakovmu Kolotoču.

Už vtedy obľuboval Cipár robustné typy písma, ktoré štylizoval a dekoroval v jednote so svojimi ilustráciami, ovplyvnenými, okrem iného, aj detským výtvarným prejavom. V 70. rokoch riešil typografiu knižnice svetových bestsellerov LUK pre vydavateľstvo Tatran, kde písmo nekreslil, pracoval s titulkovými typmi.

Je to sugestívne pôsobiaca typografia. Plochu obálky autor členil výraznými čiernymi linkami až do kraja formátu, zvyšok vyplnil textovou informáciou, meno autora alebo názov titulu zvýraznil farbou. Edícia Luk takmer dve desaťročia typograficky ovládala výklady kníhkupectiev Slovenskej knihy. Aj neskôr sa vracal ku kreslenému písmu, ktorým charakterizoval obsah.

Príkladom sú nerealizované typografické portréty členov trnavskej skupiny básnikov, príslušníkov Cipárovej generácie. Patria k vrcholom tohto typu nielen Cipárovej, ale – ako je to v jeho prípade temer pravidlom – slovenskej tvorby.

Tvorca značiek

To, čo platí o Cipárovej kaligrafii a typografii, platí aj o jeho značkách, väčšina z nich má typografický základ. Značka na Bienále ilustrácií Bratislava nebola jeho prvá značka, ňou sa však presadil, nasledovala značka na Slovenskú národnú galériu, ktorá predznamenala dlhú sériu jeho prísne geometrických značiek, z ktorých spomeniem značky na Múzeum Milana Dobeša či Galériu geometrizmu a konštruktivizmu.

Protipól im tvoria značky, ktoré vychádzajú z kaligrafie. U Cipára majú miesto oba: aj spomínaná strohosť, aj dekoratívna hravosť – napríklad na značke Divadla Aréna (Milana Sládka). Medzi nimi našiel široký priestor, ktorý mu poskytol mnoho možností – vytvoril okolo tristo značiek. Túto prácu miluje a ako prvý na Slovensku ju prezentoval aj na samostatných špeciálnych výstavách.

Bohatá Cipárova značková tvorba bola uznávaná pred prevratom a je i po ňom, keď tvorba korporátnej identity zažila na Slovensku dovtedy nevídaný vzostup. Stala sa jednou zo základných hodnôt nášho grafického dizajnu a jej kvalita je nadčasová.

Tvorca piktogramov

Keď som volil podrobnejší podtitul výstavy, pridal som aj charakteristiku „tvorca piktogramov“. Nemal som na mysli bežné informačné piktogramy, hoci Cipár zanechal svoju stopu aj tu, vytvoril súbor informačných piktogramov pre prešovské divadlo.

To, na čo som myslel, sú vlastne ilustrácie, ktoré majú charakter piktogramov. Vytvoril ich v osemdesiatych rokoch pre edíciu Ľudové umenie na Slovensku pre vydavateľstvo Tatran. K nim sa dajú priradiť podobné ilustrácie kníh Brány do dávnoveku Štefana Janšáka či Červené jabĺčko v oblôčku mám. 

Cítiť v nich priamy vplyv ľudového umenia, najmä modrotlače, ale aj vzdialenú ozvenu starších vrstiev našej výtvarnej pamäti, ktorá siaha až k nástenným jaskynným maľbám – piktogramom. Majú podobnú dynamiku a dejovosť.

Aj v tvorbe piktogramov jestvujú módy, najmä v druhej polovici dvadsiateho storočia sa veľmi sledovala korporátna identita olympijských hier, ona udávala dobový trend.

Tvorcovia piktogramov zimných hier v nórskom Lillehammeri sa inšpirovali jaskynnými výtvormi a podobnosť s Cipárovou tvorbou je zjavná. Nedomnievam sa, že by ju nórski tvorcovia poznali, ale že svoje ilustrácie piktogramy Cipár nakreslil skôr, je fakt.

Ilustrátor

O Cipárových ilustráciách sa písalo dosť, je to asi najznámejšia časť jeho tvorby. Na výstave prezentujem tú časť jeho tvorby, ktorá podporuje môj zámer predstaviť ho ako univerzálneho tvorcu, veď jeho ilustračná tvorba pre deti je veľmi rozsiahla.

V týchto niekoľkých ukážkach pre čitateľov Denníka N sa sústreďujem na jeho schopnosť zobraziť zviera, dať mu ľudský výraz a dekorovať ho.

Poviete si: banality a gýče – vĺčkovia, kozičky, mačičky – dosť už toho. Nielen klasické, ale i moderné rozprávky sa však zväčša bez týchto zvierat neobídu.

Cipár ilustrátor v tomto prípade nerieši problém čo, ale ako. A dodávam na základe posúdenia výsledku: invenčne a na vysokej úrovni, i keď v mantineloch, ktoré určuje žáner.

Kresliar

Potvrdzujem mnohokrát konštatované: základ Cipárovej výtvarnosti tvorí kresba. Treba zdôrazniť, že Cipár má tradičné školenie podopreté nemalým kresliarskym talentom. V rokoch jeho mladosti sa vyberali študenti na výtvarné školy najmä podľa schopnosti realisticky kresliť.

Tieto svoje zručnosti Cipár využíva podľa potreby, ale poznať ich aj v jeho nečitateľných kaligrafiách, kde niet ani náznaku vecnosti či figuratívnosti.

Aj v niektorých zobrazujúcich kresbách cítim, že Cipár viac píše, ako kreslí. Vnímam záľubu v jednom ťahu, niekedy spája typické kaligrafické zauzleniny s realistickým šrafovaním do jedného celku.

Sám spomínal aj vplyv drotárskych výtvorov na sieťovitú štruktúru mnohých svojich kresieb. Je kysucký lokálpatriot a Kysuce sú známe bohatou tradíciou tohto remesla. Zaváňa to trochu štylizáciou samého seba, podľa mňa je súvislosť s písaním pri jeho perokresbách zreteľnejšia a jednoznačnejšia.

Nemám rád, keď počujem ako základné (často jediné) kritérium pri hodnotení výtvarného diela frázu „vzrušuje ma to“. Sériu svojich kaligrafických kresieb, ktoré vystavil v roku 1990, nazval (V)zrušené básne.

Nie je prvým slovenským výtvarníkom, ktorý začiernil text, urobil to Ivan Kovačevič v roku 1968, v diele Monogramistu T. D. toho nájdeme oveľa viac. U Cipára však nevnímam významovú stránku veci, uňho ide
o gestický (kardiografický?, seizmický?) záznam vzrušenia, po ktorom nasleduje pokus ho zatajiť alebo úplne zrušiť.

Pri tejto príležitosti mi napadá výrok Georgesa Braqua: Milujem pravidlo, ktoré koriguje vzrušenie. Ako hodnotím výsledok? Aj omlátená fráza je niekedy vhodná, ak je funkčná: vzrušuje ma.

Maliar

Až v poslednom období dáva o sebe Cipár viac vedieť ako maliar. Dôvody sú prozaické: vyrástli mu deti, nemá dlhy a postavil v záhrade pavilónový ateliér, v ktorom maľuje a mal niekoľko veľkých samostatných výstav maľby. Ktorýže výtvarník, hodný tohto mena, po tom netúži?

Cením si najmä jeho maľby, v ktorých využíva vo veľkom formáte výdobytky svojej kaligrafie. Podľa mojej subjektívnej mienky sú v rámci slovenskej maľby jedinečné.

Tu však prezentujem aj niekoľko rozmerovo malých prác s figurálnymi motívmi. Zámerne, aby som zdôraznil práve šírku jeho záberu. Táto poloha jeho maľby má miesto aj v jeho ilustrácii pre dospelých, ba mám pocit, že vyšla práve z nej.

Po posledných Cipárových výstavách maľby som zachytil vo výtvarníckych kuloároch značne kritickú nespokojnosť, nečítal som však nijaké negatívne kritiky. On sám mi niekoľkokrát povedal, že na Slovensku niet polemiky, takže s jeho kuloárnymi kritikmi polemizujem takto.

Vyhradzujem si právo odpovedať, síce subjektívne a nekompetentne, ale subjektívna, nekompetentná a najmä neprajná mi pripadala aj kuloárna neverejná kritika.

Najviac nespokojnosti vzbudili jeho bilbordy – odkiaľ na to má?! Opovedám: Cipár nekradne! Isteže, jeho výstavu propagovali bilbordy, no a?

Do nijakého prázdneho priestoru po nedávno zomrelých maliaroch (ani do slovenskej maľby) sa nepchá: maľuje, koniec koncov je akademický maliar a študoval aj maľbu!

A zdôrazňujem (subjektívne a nekompetentne, akože ináč): Cipár maľovať vie. Nepíšem kritiku, vedel by som mu aj niečo vytknúť, ale intenzita neprajnosti – prejavená viacerými výtvarníkmi – mi vyrazila dych. Preto na záver táto polemická obhajoba.

Howg!