Hlúpa civilizácia

Keď v máji 1939 vyplával z Hamburgu do Havany zaoceánsky parník St. Louis, bolo na ňom vyše 900 Židov, na poslednú chvíľu utekajúcich z tretej ríše. Šesť mesiacov po Krištáľovej noci bolo pomerne jasné, že krajina, v ktorej sa väčšina z nich narodila, sa ich rozhodla potierať, vziať im ľudské práva a ohroziť ich životy.

Väčšina dúfala, že sa im vďaka tranzitným kubánskym vízam podarí dostať do USA. Na Kube sa však ešte pred priplávaním lode strhla mediálna protiimigrantská hystéria, rozpútaná pravicovými médiami, ktorá mala v krajine vyčerpanej po Veľkej hospodárskej kríze výrazný ohlas. Židia, ktorí nám zoberú prácu, sú to všetci komunisti (!) – tieto argumenty zabrali natoľko, že kubánska vláda sa rozhodla nevpustiť pasažierov do krajiny.

Loď preplávala do Miami, ale prezident Roosevelt na zúfalé výzvy imigrantov neodpovedal a s odôvodnením, že by USA prekročili prisťahovalecké kvóty, poslal loď od amerických brehov preč. V hre boli opäť hostilné nálady verejnosti a politický kalkul.

Loď St. Louis sa musela vrátiť do Európy, našťastie sa vďaka ústretovému prístupu niekoľkých európskych krajín (Veľká Británia, Holandsko, Belgicko, Francúzsko) podarilo zabrániť tomu, aby sa pasažieri museli vylodiť v Nemecku. Napriek tomu približne tretina z nich následnú nemeckú inváziu do Európy a holokaust neprežila…

V kontexte aktuálnych udalostí sa ani nechce veriť, že tento príbeh sa skutočne stal a nie je len výmyslom „humanistických“ (nadávka) a „intelektuálskych“ (takisto) médií a neziskoviek. Je naozaj naša civilizácia neschopná pamätať si svoje zlyhania a ich dôsledky ani v takom krátkom časovom horizonte? Nedokážeme ako spoločenstvo rozumieť jednoduchým analógiám, priamočiaremu kauzálnemu radu príčin a následkov? Musíme znovu a znovu opakovať tie isté, fatálne a v konečnom dôsledku seba poškodzujúce chyby?

Nuž, áno i nie. Príklad Nemecka ukazuje, že ak je trauma skutočne obrovská, kolektívne vedomie dokáže reflektovať a vyvíjať sa, stávať sa citlivejším a súcitnejším. Civilizácia sa stáva múdrejšou. Koniec koncov, krajiny, ktoré sa aspoň ako-tak pokúšali pomôcť pasažierom zo St. Louis, to robia aj dnes. Európska civilizácia 21. storočia je postavená na lekcii o tom, čo nás robí ľuďmi a ako ľahko a dokonca sofistikovane je možné elementárnu ľudskosť poprieť.

Keď sa v roku 2005 jedna nemenovaná francúzska politička v mojej prítomnosti vyjadrila, že masívne prijatie stredo- a východoeurópskych krajín do Európskej únie sa začína čoraz viac javiť ako chyba, pretože vychádza najavo ich nekompatibilita s európskou myšlienkou, považovala som to za donebavolajúcu aroganciu „starej“ Európy, ktorej ktosi stúpil na otlak. O desať rokov neskôr sa zdá, že naša milá malá stredná Európa akosi naozaj v mnohom nedozrela na svoj civilizačný okruh.

Predstierať, že problém zmizne, ak zahasprujeme dvierka do pitvora a na hlavu si tuhšie narazíme baranicu, je tak dojemne hlúpe. Rezignácia na záujem vyššieho celku, ignorovanie problémov, ktoré sa nás zdanlivo priamo netýkajú, rezistencia voči ozajstnému životu v celej jeho komplikovanosti – to všetko sú znaky primitívnej sebazáchovnej existencie, nedovyvinutej a tupej civilizácie.

Civilizáciu a kultúru totiž nerobí vyspelou počet nákupných stredísk, automobilových tovární a dokonca ani hlásenie sa ku „kresťanským“ hodnotám. Vyspelá civilizácia je predovšetkým schopná súcitu, prejavu spolupatričnosti a obety.

Práve preto potrebujeme krízy, ako je táto. Nečakajú nás dobré časy, ľahké rozhodnutia, či rýchle víťazstvá. Čím skôr to pochopíme, tým lepšie. Nutnosť zaujímať stanovisko zoči-voči životu a smrti prináša množstvo bolesti a utrpenia, ale dáva aj šancu zodpovedať si zásadné otázky a stať sa civilizovanejším spoločenstvom.

A keď sme už pri tom, kadekto sa tu v posledných rokoch kasal, že je za život. Konečne je čas to ukázať. Pretože skutočná kultúra smrti, na obranu ktorej niet žiadneho argumentu, sú tie mŕtve deti na brehoch nášho kontinentu.