Denník N

Ako dieťa pomáhala väzňom v Terezíne, nosila im jedlo aj šaty

Emília Gáboríková. Foto - Post Bellum

Otec organizoval skupiny na poľnohospodárske práce.

Od roku 1941 organizoval otec Emílie, Mikuláš Nosáľ, skupiny dievčat z okolia Hriňovej na sezónne poľnohospodárske práce do Nemecka, vrátane územia vtedajšieho Protektorátu Čechy a Morava. Táto práca Slovákov v spojeneckej Nemeckej ríši nebola nezvyčajná.

Prvú cestu Nosáľ podnikol so svojou skupinou od mája do novembra 1941 do Slatiňan (vtedy Slatinian), neďaleko Chrudimi. Už v apríli 1942 zorganizoval ďalšiu pracovnú skupinu do Schweinfurtu v dnešnom Nemecku, kde zostali takmer do Vianoc.

V marci nasledujúceho roku nastúpil so skupinou dvadsiatich dievčat z okolia Hriňovej na poľnohospodárske práce blízko Litoměříc (vtedy Leitmeritz) na statku Pfaffenhof (po česky Veveří).

Do zahraničia však už vzal aj svoju manželku, ktorá sa starala najmä o varenie pre skupinu a ich dcéru – desaťročnú Emíliu. Nikto z nich nemohol tušiť, že na území vtedajšieho Protektorátu Čechy a Morava nedobrovoľne zotrvajú až do jari 1945 a tu prežijú aj koniec druhej svetovej vojny.

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Pošlite SMS správu v tvare DMS PRIBEHY na číslo 877 alebo sa staňte členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Ubytovanie s koncentrákom za humnami

Keďže malá Emília nebola zapojená do prác, mohla sa voľne pohybovať po okolí statku. Jej úlohou bolo priniesť potrebné veci z hospodárskej budovy pri statku dievčatám na pole alebo ísť otcovi s džbánom po pivo.

Ako desaťročné dieťa si však veľmi pozorne všímala svet a dianie okolo seba. Iba niekoľko desiatok metrov od hospodárskych budov, ktoré patrili k statku sa nachádzal tzv. komplex Richard, súbor starých banských diel, ktoré viedli hlboko do podzemia.

Slúžili nacistom, ktorí sa pod vplyvom nárastu bombardovania výrobných závodov spojencami, rozhodli presťahovať zbrojnú výrobu na viacerých vhodných miestach pod zem. Tak mala byť zaručená nepretržitá prevádzka a dodávka zbrojného materiálu na front.

„Vtedy v Pfaffenhofe prebiehala stavba fabriky V1, V2. Trestanci chodili z Terezína po moste cez Litoměřice. A robilo sa to pod naším dvorom. Trestanci sa tam pohybovali a ja som bola medzi nimi. Všetko sa robilo pod zemou. Na povrchu boli len prístroje, tie kladky ako vyťahovali a spúšťali dole materiál, a tak ďalej. Ale stavba a všelijaké betónové barikády, tie sa robili dole,“ spomína Emília Gáboríková.

Stavební robotníci – väzni z Terezína

Samotný areál stavby bol ohradený ostnatým drôtom, do ktorého zaviedli elektrický prúd. Po obvode oplotenia bolo viacero strážnych stanovíšť. Zabezpečenie areálu mali na starosti vojaci jednotiek SS. Prísne bezpečnostné opatrenia si vyžiadal fakt, že ako stavební robotníci boli na mieste nasadzovaní prevažne väzni z neďalekého koncentračného tábora Terezín. Neexistovala teda možnosť, aby sa ktokoľvek nepovolaný dostal dnu alebo von z areálu stavby.

„Bolo tam strašne veľa trestancov. Ráno, keď sme išli do školy, išli na cvičisko vojaci. My sme nemali kadiaľ prejsť, lebo to bola úzka cesta, taká hradská ako za prvej republiky. A potom vozili trestancov na otvorených nákladných autách či v zime, či v lete, v pásikavých letných nohaviciach. Nič zimné na sebe nemali,“ opisuje pamätníčka.

Ruiny hospodárskej budovy. Foto - Post Bellum
Ruiny hospodárskej budovy. Foto – Post Bellum

V prísne stráženom areáli

Dcéra správcu statku Pfaffenhof, vtedy asi 16-ročná Herta, pravidelne navštevovala mladých vojakov na stráži. Aby rodičom Herty neboli tieto výlety podozrivé, vždy si so sebou vzala Emíliu a budila tak dojem, že sa idú iba prejsť po okolí.

Takto sa teda desaťročná Emília dostala do prísne stráženého areálu stavby továrne, a zatiaľ čo sa Herta bezstarostne zabávala s vojakmi, Emília sa nekontrolovane pohybovala medzi väzňami pracujúcimi na stavbe.

Videla prostredie ako na povrchu, tak aj v podzemí. Dole schádzala po schodiskách alebo ju trestanci vozili spolu s cementom a iným stavebným materiálom na kladkách šachtami.

„Musela som im nejako pomôcť!“ Pritom si nemohla nevšimnúť, v akom zúboženom stave sa väzni nachádzali. Roztrhané väzenské šaty pripomínali skôr len handry a väzni si ich núdzovo omotávali prázdnymi vrecami od cementu, aby sa aspoň čiastočne chránili pred chladom alebo zraneniami.

Emíliu, aj keď bola v tom čase prakticky malé dieťa, prosili väzni o pomoc. Postupne im nosila toľko jedla, koľko bolo možné. Väzni pri ťažkej práci trpeli hladom.

Na mieste sa vraj nenachádzalo ani steblo trávy, pretože všetku ju aj s korienkami vytrhali a zjedli. Emília tak aj s pomocou matky vždy nabrala do zástery a vreciek chlieb alebo ovocie, a keď šla s Hertou do areálu stavby, dala jedlo väzňom. O týchto výletoch vedel aj otec Mikuláš Nosáľ.

Sadizmus predákov pracovných skupín

Touto činnosťou vystavovala Emília nielen svoju rodinu, ale aj celú pracovnú skupinu zo Slovenska nebezpečenstvu. Ako sama hovorí, riziko si vtedy neuvedomovala tak, ako keď si všetko premyslí dnes. Ale jedno bolo isté, tým úbožiakom chcela aspoň nejako pomôcť.

Emílii Gáboríkovej sa do pamäte tiež vryli smutné scény, ako kápovia – určení predáci pracovných skupín, trestali väzňov aj za tie najmenšie prehrešky. „Keď dievčatá išli sadiť a preberali sa zemiaky, trestanci sa na to hodili. A kápo ich bil. Mal pripravenú  skalu, ktorú väzňom uviazal na krk, čo väzňa držalo a druhý trestanec mu musel dať dvadsaťpäť rán na zadok. Ten už potom ani nevstal.“

Nie menej dramatické scény sa odohrávali pri odchode väzňov z areálu stavby podvečer po skončení prác. „Keď ich nakladali na autá, ten, kto ledva vládal ísť, kamaráti ho podopierali a vyšiel na to auto. Ale kto už nevládal, a už ho nemohli podoprieť, tak ten išiel zvlášť. Dávali ich do vriec od cementu a od privezeného materiálu na stavbu. Niektorí sa ešte hýbali, ešte boli živí. Naložili ich do vriec, a tak vyhodili na druhé auto. Ešte živých. Keď prišli, boli to krásni, urastení chlapi, ale o taký mesiac – dva, som ich už nespoznávala.“

Vojna už v obci Mlékojed

Vidieť každý deň zúbožených trestancov bez možnosti im pomôcť pôsobilo zle najmä na citlivú Emíliinu matku. Práve na tento fakt si spomína Emília ako na jeden z hlavných dôvodov odchodu ich skupiny z Pfaffenhofu. Skutočný bol však zrejme ten, že pozemky, na ktorých sa hospodárilo, boli rozširovaním stavebného komplexu v podstate zabraté a do centra statku, samotnej vily, sa nasťahovalo vedenie celej stavby.

Pravdepodobne statok ako taký zanikol a skupiny pracovníkov, vrátane tej slovenskej, museli odísť na iné miesto. Miesto ich sťahovania však nebolo ďaleko a Mikuláš Nosáľ s rodinou a ostatnými dievčatami začali v roku 1944 pracovať pre krčmára a statkára Pechra na druhej strane rieky Labe v obci Mlékojedy.

Tak sa skončila aj pomoc Emílie a kontakt s väzňami, pretože k areálu stavby podzemnej továrne sa už nedostala. Ako spomína Emília, „tu nás zastihla vojna“.

Smrť britských pilotov

Na jeseň sa nemohla skupina vrátiť z Protektorátu domov na Slovensko, pretože vypuklo Slovenské národné povstanie. Nútene tak zostali v cudzom prostredí a stali sa svedkami udalostí, ktoré postupne vyvolával blížiaci sa front. V pamäti jej utkvel najmä pád britského lietadla a smrť dvoch letcov.

„Už keď prišli bombardovať, stíhačky lietali nízko nad zemou a jedna sa zachytila o elektrické drôty, a preto spadla. Bolo to medzi Mlékojedmi a mostom do Litoměříc. Bola tam elektrina, stĺpy, a leteli tak nizúčko ponad nás, že sme mohli vidieť pilotov. Stíhačka narazila do stĺpov, keď sme boli na poli. Dvaja piloti a obaja zhoreli. Boli to blonďaví chlapci, akoby som ich teraz videla. Prišli sme tam s otcom prví, všetko horelo. Otec zodvihol zo zeme ďalekohľad, ale o chvíľu, keď prišli na miesto SS, musel ho vrátiť. Keď letci dopadli, boli poliati benzínom, a preto horeli, ale nikto im nemohol pomôcť, nechali ich zhorieť. Až potom hrobár mohol ohorené ostatky zaviesť na fúriku na cintorín za Mlékojedmi a pochovať ich. Otec neskôr zistil, že to boli Angličania.“

Bombardovanie bolo na dennom poriadku, lietadlá sa dali počítať po stovkách.

Posledné dni vojny: Chaos a anarchia

Obdobie tesne pred koncom vojny v Litoměřiciach charakterizovali najmä neustále davy ľudí, ktorí akýmikoľvek dopravnými prostriedkami i pešo smerovali na západ do amerického pásma. V meste zavládla anarchia a rabovanie obchodov, ktoré opustili ich pôvodní majitelia.

„Noc pred príchodom Rusov prišli SS. Dve plné nákladné autá s rodinami. Mali kočíky, aj som sa s tými deťmi bavila. Prišli za statkárom Pechrom. On mal predtým aj české meno, ale sa ponemčil a po česky ste od neho slovo nepočuli. Navyše bol tajný a udával. SS s rodinami ubytoval na jednu noc v krčme. Pechra prinútili, aby zobral ešte jeden traktor a robil im šoféra. Odišli smerom do amerického pásma, ale tesne pred ním stretli Rusov, ktorí ich všetkých vystrieľali. Prežil len Pechr a jeho sestra, ktorí sa doplazili naspäť.“

Príchod Rusov na nemecké, nepriateľské územie

Nemecká vojenská posádka bola v blízkosti strategicky dôležitého mosta cez Labe, na ktorom boli umiestnené výbušniny a mohol byť kedykoľvek zničený. Nemeckí civilisti, ktorí zostali, sa obávali príchodu a represálií Sovietov. V ohrození života bola aj Emília s rodinou a slovenskými dievčatami, pretože sa nachádzali v nemeckom, pre Sovietov nepriateľskom prostredí, a nevedeli, ako k nim pristúpia, pretože ich mohli považovať za kolaborantov.

„Keď prišli Rusi, statkár Pecher mal ešte pálenku a vyhadzoval ju do Labe, lebo sa dozvedel, že keď sa Rusi opijú, tak robia neporiadok, berú si ženy, že sú nebezpeční. Tak aj naše dievčatá vyhadzovali pálenku do Labe.“

Rusi – osloboditelia?

Mikuláš Nosáľ nariadil celej skupine spolu so svojou rodinou, aby sa ukryli do pivnice na statku. Pripravil improvizovanú bielu vlajku vyrobenú z akejsi drevenej násady, na ktorú pripevnil bielu plachtu a čakali na Sovietov. Tešili sa na nich ako na osloboditeľov, ale tí sa k nim vôbec tak nezachovali.

„Keď prišli Rusi, bol prvý máj a môj otec mal narodeniny. Už noc predtým a celý deň zháňali Rusi ženy. Naše dievčatá sa ukryli u nás v domčeku a samozrejme ich otec chránil. Trošku sa s Rusmi aj dohovoril, ale neverili nám, lebo všetkých tam nazývali German, German a považovali za nepriateľov. Tak otca bosého, len v spodkách nechali stáť na dvore celú noc a nepustili ho dnu. V noci bola taká zima, že vo vani na dvore do rána zamrzla voda. Otec sa nazúril. Aj sa bál, čo tam ďalej bude, ako budú ďalej vyčíňať Rusi, tak zobral traktor a že ideme okamžite naspäť na Slovensko. Tých dvadsať dievčat, my deti, on a mama. Prešli sme asi 50 kilometrov. Rusi nám traktor zobrali a dali nám kone. Išli sme 14 dní pešo pomedzi húfy nemeckých zajatcov pri cestách. Kone nám viezli len batožinu. Nemali sme čo jesť, všetko bolo vyrabované.“

Rusi oslobodili Terezín a varili väzňom

Pred odchodom na Slovensko ešte zažila Emília aj príchod väzňov z oslobodeného koncentračného tábora Terezín do mesta. Videla, ako im Sovieti varili jedlo, a tiež sa s niektorými rozprávala.

„Keď sa oslobodil Terezín, to už prišli Rusi. Tí trestanci chudáci sa rozišli a Rusi zabíjali svine, dobytok a varili im. Vyzývali ich však, aby nejedli to mastné, pretože boli veľmi vyhladovaní. Niežeby im nechceli dopriať, ale chceli ich uchrániť, aby si neublížili. Trestanci sa potom rozišli po celom meste, aj k nám do Mlékojed. Debatovali sme s nimi, boli tam aj naši Slováci.“

Príchod na Slovensko a nemilé prekvapenie

Po strastiplnej 14-dňovej ceste domov na Slovensko sa celá skupina šťastne vrátila do Hriňovej. Emília dodnes s miernou trpkosťou spomína na akúsi samozvanú kontrolu v Drietome, kde im skupina mužov zabavila množstvo osobných vecí, ktoré si niesli so sebou domov. Emílii bolo obzvlášť ľúto za bicyklom, ktorý dostala ako dar od sovietskeho dôstojníka ešte v Mlékojedoch. Doma však našli Nosáľovci skazu, v podobe zničeného domu rumunskými vojakmi, ktorí dokonca v strede izieb rozkladali otvorený oheň. Materiálne škody sa ale dajú nahradiť. Hlavné bolo, že sa rodina spolu s celou skupinou dievčat vrátili domov živí a zdraví.

 

Rozhovor bol nakrútený ako súčasť projektu Príbehy 20. storočia, ktorý podporila Európska komisia v rámci programu Európa pre občanov.

Príbehy 20. storočia

Nie sú vám tieto osudy ľahostajné? 

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!

Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie